Muži, ktorí nenávidia ženy - kým prišiel Fitzek, bol tu Larsson


     Toto bude ďalší zo série príbehov "Ako som objavila Ameriku a zopár ďalších kontinentov". Krimi séria Millennium, počnúc trilógiou nebohého Stiega Larssona s úvodným dielom Muži, ktorí nenávidia ženy, samozrejme nie je žiadnou čerstvou, horúcou, z knižnej pece vytiahnutou novinkou. Ak berieme do úvahy rok vydania originálu, pomaly sa už blíži k veku, v ktorom môže legálne požívať alkohol (a šoférovať a také tie ďalšie veci). Osobne som tieto knihy už dlho vnímala ako čosi, čo si raz rada prečítam, ale z aktuálneho poradia boli doteraz vždy vytlačené nejakou tou už spomínanou novinkou z pece. Až raz prišla ponuka, ktorá sa neodmieta, rozumej akcia, oscilujúca medzi výrazmi "výnimočne výhodná" a "šialená". No, a bolo, na poličke zrazu menej miesta a v kolónke "čo budem čítať teraz?" príjemná dilema, medzi ktorej riešenia patrí aj komplet Millennium.

    Pre tú hŕstku nádejných Krištofov Kolumbusov (do ktorej stále patrím aj ja, veď mám za sebou len prvú časť - rozumej vidím, že tam, kde by mala byť voda, sú dáke šutre, ale ešte neviem čo to je), ktorí doteraz nečítali knihy ani nevideli filmy, stratím slovo aj o obsahu. Ekonomický novinár Mikael Blomkvist je odsúdený za ohováranie významného podnikateľského žraloka Wennerströma, čo teda znamená okrem krátkeho pobytu vo väzení a výrazného priškrtenia disponibilného zostatku na účte aj vážne ohrozenie časopisu Millennium, v ktorom je Mikael redaktorom aj spoluvlastníkom. V tejto nie práve idylickej chvíli prichádza ponuka od priemyselného magnáta Henrika Vangera, ktorému už roky nedáva spávať zmiznutie jeho pranetere Harriet. Od Mikaela chce, aby pod zámienkou písania rodinnej kroniky Vangerovcov ešte raz prešiel všetky detaily tejto záhady, a s odstupom prišiel na to, čo sa Harriet stalo. Jeho odmenou má byť nielen viac než štedrý finančný obnos, ale aj možnosť očistiť svoju pošramotenú povesť. Mikael sa teda odoberie na ročnú rekreáciu na ostrov Hedeby, dlhoročné sídlo klanu Vangerovcov, a spočiatku sám, neskôr s pomocou hackerky Lisbeth Salanderovej (jej meno sa môj mozog vytrvalo snažil vyslovovať ako Salamander) postupne odhaľuje oveľa viac než jeden násilný čin. 

    Zo začiatku som túto knihu čítala tempom korytnačky s transplantovaným bedrovým kĺbom. Nie preto že by ma nudila, no opisy finančných čachrov na hranici aj za hranicou legálnosti, podrobné rozprávanie Henrika Vangera o dni, keď zmizla Harriet a v neposlednom rade snaha o orientáciu v rozvetvenom klane Vangerovcov vyžadovala plnú pozornosť a tomu prispôsobené pomalšie tempo. Občas som si potrebovala vygoogliť nejaký ten zabudnutý ekonomický výraz (a skryť svoj vysokoškolský diplom z ekonómie niekam, kde ho nikto nenájde a nevezme mi ho). Tieto náročnejšie kapitoly však boli vyvážené dynamickejším a dramatickejším sledovaním Lisbeth, ktorá mala najskôr preklepnúť Mikaela a popri tom riešila hromadu vlastných sra...ehm, problémov. Samotné Mikaelovo pátranie a študovanie dokumentácie z dávneho vyšetrovania je opisované celkom realisticky - zaberie nejakú dobu, než prestane stepovať v šľapajách vyšetrovateľov a podnikne vlastné kroky na základe faktov, ktoré im vtedy unikli. Prvá polovica knihy je takým tréningom a naberaním dychu, a od okamihu, keď Mikael objaví v prípade nové stopy, sa čítanie stáva vytrvalostným šprintom - je to akčné, napínavé a do istej miery aj prekvapivé.

    Myslím, že keby som začala Millennium čítať pred desiatimi rokmi, bola by som absolútne nadšená a unesená. Dnes, popri všetkých tých Fitzekoch a Carteroch, mi v skákaní od radosti prekáža nízky strop. Larsson prostredníctvom Henrika aj Mikaela viackrát opakuje, že oficiálne vyšetrovanie Harrietinho zmiznutia - neskôr transformovaného na vyšetrovanie vraždy, hoci sa nenašlo telo - bolo vykonávané s maximálnou pozornosťou a prihliadnutím na všetky možné aj nemožné detaily. Uznávam že v roku 1966 nemohli mať policajti mozgy vytrénované sledovaním piatich sérií CSI, ale keď som prišla po pár kapitolách k správnemu záveru ja, oni nad ním mohli aspoň okrajovo uvažovať. Na prípad, ktorý bol zvažovaný zľava, sprava, zhora, zdola a potom ešte diagonálne, im totiž unikli celkom triviálne detaily. Najviac som si pleskla do čela, keď sa spomínalo, že Harriet sa zaujímala o vieru a náboženstvo, čiže samozrejme vlastnila výtlačok Biblie. Ale pozrel sa do neho niekto za tých takmer 40 rokov? Kdežeee, Biblia ako taká knižná Šípová Ruženka kvasila niekde na poličke zabudnutá, s podpisom nezvestnej, a čakala na princa - vysloboditeľa, aby odhalil jej tajomstvo. 

    Čo sa týka postáv, Stieg Larsson odviedol určite dobrú prácu s charaktermi, hoci moje ufrflané ja má aj v tejto oblasti niekoľko námietok. Mikael je novinár, nie inkarnácia Sherlocka Holmesa, čiže má výrazné pochybnosti o tom, či dokáže vôbec vniesť do prípadu nejaké svetlo, a zaberie mu asi pol roka než na niečo kápne. A hoci absolvoval vojenský výcvik, neurobilo to z neho ľudského Terminátora, takže dostane aj pekne do držky. Niežeby som mu nefandila, ale som skôr za realistické stvárnenie než za ďalšieho Ironmana. Lisbeth je zase absolútny protipól cukrovej bábiky, ale to, čo jej chýba na schopnosti socializácie (tá sa blíži k nulovej) je vynahradené schopnosťou dostať sa vo virtuálnom priestore kamkoľvek a zistiť čokoľvek. Táto jej superschopnosť je v prvej časti objasnená len veľmi hmlisto, ale nepochybujem že v ďalších knihách sa k nej Larsson ešte vrátil. Rovnako ako u Mikaela oceňujem, že ani Lisbeth nestačí na vyriešenie všetkých problémov jeden škaredý pohľad (hoci niekedy áno) a keď sa pošmykne, tvrdo dopadne na kostnatý zadok. A do jej podprsenky sa zmestia štyri páry zimných ponožiek - ahoj, sestra! 

    Strašne ma však škreli niektoré interakcie postáv. Mikael je kurev...pardon, chlap, ktorý neodmietne žiadnu sukňu a už dlho žije v pokrivenom sexuálnom trojuholníku s kolegyňou Erikou, čo mu nebráni využiť každú príležitosť na to vlítnout. Beriem, nemôžu byť všetci svätí pustovníci, ale Mikaelovi evidentne stačí zazvoniť, predstaviť sa, prehodiť dve vety o počasí a už mu letia do tváre nohavičky. A keď už sme pri tom, prečo musia ženy oznamovať potenciálnemu milencovi, ako dlho už nemali sex? To je ako oznámiť čašníkovi, kedy ste boli naposledy na záchode. 

    Potom tu bola spolupráca Lisbeth a Mikaela. Vedela som, že je zle, už keď Mikael zahlásil, ako má po polhodine pocit, že Lisbeth pozná už roky. V ktorom romantickom filme táto veta nezaznela? Lisbeth tiež nezaostáva, napriek tomu, že je po celý čas predstavovaná ako žena, ktorá na svete neverí ani len svojmu odrazu v zrkadle a pri úsmeve jej praská pokožka, lebo nechápe čo za strašnú gymnastiku to na ňu skúšajú, stačia jedny raňajky s Mikaelom a ľady sa topia tempom, z ktorého by klimatológom naskočila husia koža. 

    Doteraz to tak asi neznelo, ale Muži, ktorí nenávidia ženy, je podľa mňa dobrá kniha. Zápletka nie je jednorázová a prvoplánová, má viacero vrstiev, a na niečo som síce prišla v predstihu, ale rozuzlenie bolo pre mňa aj tak prekvapením. Nečakajte prekombinované, šokujúce riešenie na hranici reálnosti, ale zopár nečakaných odhalení tento príbeh aj tak ponúka. Užijete si aj trilerovú mrazivú atmosféru a napínavé scény, ale žiadne hrotenie nasilu, ktoré mi často tak prekáža pri "súčasných" autoroch. Dej je podložený faktami, logika nie je utláčaná na úkor akcie a napriek mojim subjektívnym výhradám (chyba bude aj v tom že sa mi pri náznaku romantiky zapína v hlave výstražné svetlo) si po prečítaní prvej časti myslím, že séria Millennium má čo ponúknuť aj popri dnešnej tvrdej krimi konkurencii.

    Prajem príjemné čítanie! :)

    

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej