Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku

 

     Poznáte ten pocit, keď sa odhodláte prečítať si knihu, ktorá je tak mimo váš bežný záber, že ste vopred pripravení na tortúru, za ktorú by sa nehanbili ani španielski inkvizítori? Môžete mať myseľ otvorenú dokorán, s lokajmi v livrejach stojacimi v pozore, ale stále počítate s možnosťou, že si na plecia beriete viac, než unesiete a s čítaním budete bojovať urputnejšie než so svorkou vyhladovaných pitbulov. Tak by sa dali viac-menej stručne popísať moje prvé pocity z knihy Šeptuchy od Aleny Sabuchovej. Veľmi tomu nepomáhala ani skutočnosť, že táto kniha vyhrala cenu Anasoft litera - tým nechcem znevažovať literárne ocenenia, božechráň, ibaže kritériá, posudzované porotcami sa asi veľmi nezhodujú s kritériom, podľa ktorého si väčšinou vyberám knihy ja (nech sa tam veľa deje a ak niekomu šibe, vôbec to nevadí). 

    Opísať, o čom Šeptuchy vlastne sú, je trochu náročné. Táto kniha nie je klasickým románom, ktorý sa nejako začne, potom sa to nejak domrví a na konci sa to buď vyrieši, alebo domrví ešte viac. Nazvala by som ju skôr neskutočne sympatickým rozprávaním o neľahkom živote na lazoch v regióne Podlasie, ktorý sa nachádza medzi Poľskom a Bieloruskom. Život v Podlasí je definovaný morovou históriou, s ktorou jeho obyvatelia žijú aj roky po odoznení epidémie, zjaveniami nebohých duší, ktoré sa občas vylúpnu zo všadeprítomnej hmly, a v neposlednom rade tajomnými šeptuchami. Šeptuchy sú viac ako šarlatánske liečiteľky z doobedného vysielania nízkorozpočtovej televízie, ale menej ako bosorky v tradičnom ponímaní. Prostredníctvom šepkaného zariekania, modlitby, svätenej vody a viac či menej patričných postupov pomáhajú tým, čo za nimi prídu s najrôznejšími problémami - od snahy nájsť si životného partnera, cez zdravotné ťažkosti až po to, že im už nestojí...za to žiť. Alebo aj to pred tromi bodkami. V tomto malebnom, ale trochu nehostinnom kraji vyrastá aj Dorota, dcéra hrobára a jej najlepšia kamarátka, ktorá je zároveň rozprávačkou. 

    Nebudem zahmlievať, od knihy som očakávala 25 prudko poetických a ťažko pochopiteľných metafor na 3 riadky textu, patetické zobrazovanie ťažkého života a do toho možno nejaké tie úskalia prvej lásky, keď už je to z pohľadu mladistvých. Stačilo mi prečítať prvé strany a bola som vyvedená z omylu. Keď sa autorka prostredníctvom rozprávačky zamyslela nad tým, že história regiónu je s morovou epidémiou spätá natoľko, až by mal byť mor zobrazovaný aj na magnetkách, vedela som, že si budeme rozumieť. Potom ešte skonštatovala, že krúžkovací test je prvý seriózny ojeb (necenzurovala autorka, nebudem ani ja) v živote mladého človeka, a moja sarkazmu naklonená duša jej začala blahorečiť a stavať pomyselný oltárik výborného prejavu. Neviem, či som si doteraz v nejakej knihe vyznačila toľko citátov ako práve v Šeptuchách. Či už hľadáte trpko-úsmevné výjavy zo života obyvateľov Podlasia, šarmantne sarkastické úvahy dospievajúcej dievčiny alebo naozaj zaujímavé a hlboké myšlienky, prídete si na svoje. Román je vyskladaný z kontrastujúcich fragmentov úsmevných, smutných, dojemných, tajomných aj tragických príhod- a spolu to ladí lepšie než kabelka s topánkami z titulnej strany Evy. 

    Postavy sú také malé majstrovské diela. V niektorých knihách mi nestačí ani 200 strán pohľadov do hlavy hlavného hrdinu a násilné vyvolávanie súcitu na to, aby som sa s ním dokázala stotožniť, alebo si ho aspoň ako tak obľúbiť. Alene Sabuchovej na to stačilo pri niektorých len zopár viet. Dorota, vyhľadávaná pre údajnú schopnosť komunikovať s mŕtvymi a potichu odsudzovaná z rovnakého dôvodu, farárova manželka Aleksandra, ktorá je príliš ľudská, inteligentná a rozhľadená na to, aby to jej muž dokázal zniesť, silne religiózna a mierne deprimovaná učiteľka Agata (jedna z najväčších fanyniek moru v Podlasí), mladá Emma, ktorá odišla do Londýna za "lepším životom", hoci utierať detské prdelky mohla aj doma, populárna šeptucha z Orly aj tá menej populárna, ktorá uprednostnila dlhovekosť pred hygienickými návykmi...mohla by som pokračovať ešte dlho, každopádne o každej z postáv sa dá niečo povedať, aj keď sa v deji vyskytli len na chvíľku. Z nikoho som nemala pocit, že sa v knihe ocitol iba na vyplnenie prázdneho miesta medzi odstavcami. Aj z toho cítiť atmosféru dediniek Podlasia - každý sa musí starať o seba, ale to im nebráni v snahe vedieť všetko o každom.

    Najviac ma bavilo čítať o tínedžerskom živote Doroty a jej kamarátky. Človek by predpokladal, že v kolónii pánu Bohu za chrbtom a ešte za rohom budú nútené vzdať sa takých tých štandardných aktivít a už v 16tich rokoch začnú pomýšľať na vydaj, deti a koľko hriadok cibule zasadiť. Preto bolo veľmi príjemné a ohromne nostalgické čítať o tom, ako sa tešili na nové číslo časopisu Bravo, najmä ak bol k nemu pribalený darček (ako ja), ako si zapisovali do zápisníčka overené znamenia lásky a otrepané veršíky (ako ja), alebo ako si zdobili obaly na zošity plagátmi (myslím že ten s kapitánom Sparowom ešte niekde mám). Popri týchto radovánkach však Dorota pomáhala otcovi v jeho nie práve optimistickom zamestnaní - a hoci jej nevadilo umývať a obliekať nebožtíkov pred ich poslednou cestou, za cestovanie do márnice centrom mesta na voze ťahanom koňom sa trochu hanbila. Mimochodom, znie vám kôň zaparkovaný pred Kauflandom bizarne? Počkajte si na fatálnu čelnú zrážku auta so záchodom. 

    Šeptuchy sú ďalšou z kníh, ktoré delia čitateľov na dva tábory - tých, ktorí nechápavo krútia hlavou a tých, ktorým prehovárajú priamo do duše. Ja som naozaj vzhľadom na moje obľúbené žánre nedúfala, že by som si ich mohla až natoľko užiť. Krátke epizódky nestihnú čitateľa nudiť, dej sa točí od jednej udalosti k druhej, a aj keď mi trochu prekáža, že niektoré veci zostali nevypovedané, takéto rozprávanie s charakterom posedenia pri kávičke (alebo na lavičke nad hrobmi s koláčom a pálenkou) má svoje originálne čaro. Ak vás Šeptuchy oslovia, tak ich budete čítať zas a znova, a zakaždým objavíte niečo nové, alebo súvislosť, ktorá vám predtým ušla. Alebo ich budete čítať len tak, pre tú radosť z vedomia, že niekde stále leží dedinka, v ktorej si babka kúpi v Kauflande šatku so smrťkami (lebo nemala okuliare a zdalo sa jej, že sú to sirôtky) zároveň so sadou vidličiek, nech má na čo napichovať žaby ak bude chcieť porobiť susedovej krave.

    Prajem príjemné čítanie! :)