Hříšní světci - zoznam dôvodov, prečo pre mňa YA fantasy nie je cesta


     Vždy vravím, že literatúra s nálepkou Young adult nie je nič pre mňa. A nie preto, že ako rovesníčka Nežnej revolúcie by som sa rozpakovala siahnuť po literatúre pre mladých - v pohode si prečítam aj knihu pre deti, koniec koncov, mentálne im zase až natoľko vzdialená nie som. Na YA ma však neskutočne vytáča to večné rozpitvávanie vzťahov do najmenších záchvevov mimiky (šklblo mu obočím - práve sa do mňa vášnivo zamiloval!), ktoré dostáva neúmerne veľa priestoru mnohokrát na úkor schopnej zápletky. Ale áno, chápem, YA je o tom, cieľovka to vie oceniť a za tragickú skúsenosť s čítaním knihy Hříšní světci si môžem sama. 

    Nechala som sa nalákať z dvoch dôvodov. Prvým bolo české internetové kníhkupectvo, ktoré sprístupnilo niekoľko e-kníh zadarmo (žiada sa mi doplniť "pri príležitosti prvého výročia pandémie"). Povedzme si na rovinu, v dnešných časoch by ste vzali domov zadarmo aj chlieb ležiaci na ulici, že aspoň pre prasce. Druhým dôvodom, prečo som opäť vstúpila do cukrovo-polevovej rieky YA bola anotácia, ktorá sľubovala temnú gotickú fantasy. Ten, čo spomínanú anotáciu písal, sa môže z fleku vrhnúť na politickú kariéru, skreslené podávanie reality mu ide na výbornú.

    O čom to teda je. Svet tejto fantasy je už sto rokov sužovaný vojnou medzi dvoma susediacimi krajinami - Kaljazinom, na ktorý dozerá dvadsať božstiev, a Tranaviou, kde sa bohov zriekli a začali praktizovať kacírsku krvavú mágiu. Tento náboženský rozkol je aj príčinou konfliktu. V Kaljazinských vrchoch žije v kláštore Nadežda Laptěva, sedemnásťročné mladé dievča, ktoré je poslednou "svatodějkou" (netuším, ako sa s týmto názvom prípadne popasujú slovenskí prekladatelia, ale rada im to potešenie prenechám) - človekom, schopným komunikovať s bohmi a prijímať od nich magické požehnania, ktoré jej umožňujú čarovať. Naďa si žije stereotypným a nudným životom až do chvíle, keď na kláštor zaútočí úhlavný nepriateľ celej krajiny - tranavijský Najvyšší princ Parafín...ech, Serafín Meleský, a ona je nútená dať sa na útek v doprovode priateľky Anny. Počas zúfalej cesty divočinou narazia na ďalšiu trojicu utečencov - Rašída a Paridžán z Akoly, ďalšej susediacej krajiny a...Malachiáša, tajomného sexi mládenca, samozrejme z Tranavie, ktorý samozrejme niečo skrýva. Spolu sa vydajú priamo do srdca Tranavie, na kráľovský dvor, aby ukončili vojnu prostredníctvom šialeného a smrteľne nebezpečného plánu.

    Začnem tým, čo sa mi na knihe páčilo, pretože ak to vezmem z opačného konca, ľahko by sa mohlo stať, že by som sa už k pozitívam zabudla vrátiť. Autorka si vytvorila celý panteón bohov, pričom každý je patrónom inej entity (svetla, smrti, ticha, zraku...) a prepožičiava prosebníkovi inú magickú moc. Na začiatku každej kapitoly je uvedený výňatok buď z Božského kódexu (opis jednotlivých bohov), alebo z Knihy svätých (kronika "svatodějov") - takže pozadie príbehu je celkom pekne zvládnuté. Tiež ma zaujali slovansky znejúce mená a názvy - po všetkých tých "Niečo-iss" to bolo celkom osviežujúce.

    Kniha je písaná striedavo z pohľadu Nadeždy a Serafína. Úvod je veľmi  kratučký, Naďa stihne ošúpať iba niekoľko zemiakov, než sa začne jej beh o život. Osobne by som uvítala dlhší pohľad na jej život v kláštore, ale okrem kratučkej zmienky o tom, ako sa tam vlastne ocitla, a jej náreku, že stratila jediný domov, aký kedy mala, sa o jej minulosti a vzťahoch s ostatnými obyvateľmi kláštora veľa nedozvieme. 

    Priznávam, že som autorku trochu podcenila. Očakávala som, že sa Naďa beznádejne zamiluje do prvého Tranaviánca, ktorý sa v príbehu objaví na dlhšie než dva odseky, ale bol to až ten druhý. Neviem, či to, čo sa dialo od jej stretnutia s Malachiášom presne spadá do s obľubou používanej definície "slow-burn" (tejto knihe by som dopriala skôr quick-burn. To nie je metafora), tak sa vykašlem na terminus technikus a poviem to vlastnými slovami - jej bohmi požehnaná hlavička sa zacyklila v dilematickom internom monológu, ktorého predmetom bol kontrast medzi jej prebúdzajúcimi sa citmi a pocitom zodpovednosti a rozpoltenosti. Povedané ľudskou rečou, stále riešila, ako sa Malachiáš pekne usmieva, ale je to predsa nepriateľ, ale má také pekné vlasy, ale určite niečo skrýva, dotkol sa jej ruky, aké sú jeho pravé úmysly? Za 350 strán knihy stihla niekoľkokrát zmeniť stanovisko od bezbrehej dôvery k absolútnej nedôvere a pocitu zrady. Chýbala už iba Helena Růžičková, deklamujúca "se vemete, se nevemete, se vemete, se nevemete..."

    Z postáv som si aspoň ako-tak obľúbila iba Serafína. V prvom momente bol zobrazený ako monštruózny neľútostný vodca nepriateľského vojska, ale to bol iba krycí manéver, aby ho v prvej kapitole písanej z jeho pohľadu mohla autorka predstaviť ako šarmantného a ohľaduplného mládenca, ktorému leží na srdci iba blaho jeho krajiny. Občas prepadal otravnej sebaľútosti, ale sem-tam sa mu podarilo aj čosi ako sarkastická poznámka. "Ten vtipný" mal byť vraj Rašíd, žiaľ, on a Paridžán boli v deji evidentne iba na to, aby mal kto nechávať Naďu a Malachiáša osamote, nech sa môžu náhodne a nenáhodne dotýkať a dookola rozoberať jeden druhého pod zásterkou náboženských rozdielov. 

    Okrem otravných citových úvah musím tejto knihe vytknúť aj niekoľko ďalších YA fantasy stereotypov. Naďa je najvýnimočnejšia z výnimočných - svatodějovia sa v histórii objavili mnohokrát, ale vždy komunikovali iba s jedným bohom, no Nadežda Laptěva si z nich môže vyberať ako z Pokémonov, akurát že namiesto hádzania loptičiek preberá ruženec. Nemôže chýbať nádych LGBTI (aby bolo jasné, nič proti takýmto témam v knihách nemám, ale nie každý autor to do knihy dokáže umiestniť vierohodne a prirodzene), takže Serafínova pobočníčka Osťa mu konkuruje pri balení mladých šlachtičien (a princovou sexualitou som si miestami tiež nebola úplne istá). Citovému vzplanutiu voči nepriateľovi som tu už poskytla viac priestoru, než by si zaslúžilo. Čítať dialógy bolo občas tiež hotové peklo - buď sa navzájom bombardovali otázkami, z ktorých každá druhá znela "to isté sa môžem opýtať ja teba", alebo odbehli od hlavnej témy k vplyvu mesiaca na hladinu oceána (v tomto svete prišli na príliv a odliv vedci z krajiny, ktorú pokrýva púšť. Veď logické, prečo nie). Šokujúce odhalenie bude trénovanému oku zrejmé minimálne 10 kapitol dopredu.

    Emily Duncan by sa pravdepodobne uživila skôr ako autorka prvoplánovo romantických kníh. Vždy, keď sa v Hříšních světcoch schyľovalo k nejakej akcii, odbila situáciu absolútne primitívnym riešením. Do srdca nepriateľskej krajiny sa dostanete ľahšie ako do Lidla, keď je akcia na Disney pyžamo. Zo smrteľne nebezpečnej situácie sa vyvlečiete jednoduchým otvorením dverí, lebo stráže majú vždy niečo dôležitejšie na práci. A popri týchto aspektoch mi už potom vadila aj celá plejáda nepodstatných drobností, napríklad Naďa, ktorá je taká vyčerpaná zo zranenia a straty krvi, že nie je schopná vyjsť po schodoch, ale o dve strany ďalej ide prehodiť cez zábradlie chlapa o hlavu vyššieho než ona. Adrenalín je najlepší životabudič.

    Záver ostáva absolútne otvorený, z čoho usudzujem, že Emily A. Duncan ešte v tomto prípade nepovedala svoje posledné slovo. Ale nech už bude akékoľvek, ja si ho rozhodne nechám ujsť. Každopádne, ak na rozdiel odo mňa nie ste zarytým odporcom tohto druhu literatúry, mohla by to byť pre vás kniha z kategórie "nenadchne, ani neurazí". Alebo si ju možno aj užijete. 

    Prajem príjemné čítanie! :)

    

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka