Inštitúcia - alebo ako Stephen King opäť deti trápil

 

    Či už amerického kráľa hororov čítate pravidelne, raz za volebné obdobie, alebo Vás úplne obchádza, pravdepodobne viete, že je to spisovateľ, ktorého hranice zatiaľ žiadny Kolumbus neobjavil (a pravdepodobne ani on sám - dobrá správa pre nás, jeho verných čitateľov). On nie je ten typ, pri ktorom si môžete povedať, že to to milé šteniatko, zlatá babička, alebo neodolateľný sympaťák jednoducho musia dotiahnuť do konca - v takom prípade by ste boli veľmi rýchlo vyvedení z omylu. V knihách Stephena Kinga platí pravidlo "nemusím nič, iba zomrieť" - a často platí dvojnásobne.

    Vo svojej najnovšej knihe Inštitúcia tentokrát ignoruje pravidlo, že deťom sa neubližuje. Ak ste čítali Podpaľačku, možno nájdete niekoľko zhodných prvkov - výnimočne nadaný Luke si žije so svojimi sympatickými rodičmi v Minneapolise, vďaka svojmu neobyčajnému mozgu (tentokrát nepôjde o podpaľovanie macíkov silou myšlienky, ale o menej ezoterický talent) zvažuje možnosť študovať v 12tich rokoch hneď dve vysoké školy naraz, a až na schopnosť otvoriť kredenc z opačného konca kuchyne, keď ho niečo rozruší, je to inak normálny, spoločenský chlapec. Jeho život však dostane silný kopanec (vyberte si kam), keď sa zrazu prebudí v miestnosti, ktorá sa tvári ako jeho vlastná izba, akurát že okno si zrazu kamsi odskočilo a za dverami sa namiesto chodby a spálne rodičov rozprestiera tajomná Inštitúcia. Netuší, ako sa tam ocitol, čo sa stalo s jeho rodičmi, ani aký bol dôvod jeho premiestnenia - ale aj menej inteligentné dieťa by sa dovtípilo, že to nebude nič príjemné.

    K čítaniu si okrem kávy a niečoho pod zub odporúčam pripraviť aj kyslíkovú bombu - King Vám totiž nedá vydýchnuť. Či už sledujeme vedľajšiu dejovú líniu - prepusteného policajta Tima - alebo priamo Luka a jeho snahu zistiť, prečo sa v Inštitúcii ocitol (nedajte sa pomýliť, jeho bystrá hlavička ho tam nedostala), čo sa snažia mengelovskí lekári zistiť sériou nepríjemných testov a či existuje nejaká šanca na útek - na každej stránke sa niečo deje, každá otázka dostane svoju odpoveď, alebo 30 podotázok. Kapitoly sú kratšie, vďaka čomu sa nemáte šancu nudiť, a príbeh napreduje naozaj zbesilým tempom, pričom od určitého momentu čitateľ prestáva dôverovať svojmu pôvodnému úsudku a vyvstáva tá najdôležitejšia otázka - napriek tomu, čo sa za jej múrmi deje, je Inštitúcia skutočne len zbytočným zlom, alebo má jej existencia hlbší význam? 

    Hoci Kingove knihy milujem - či už starenky šedivé ako Carrie, alebo mladé Spiace krásavice - z tých novších mám dojem, že sa končia akosi prirýchlo. V prípade Inštitúcie to bolo priam hmatateľné - akcia strieda akciu, stále sa deje niečo vzrušujúce, až do momentu....keď je zrazu koniec, opona padá a v sále sa zhasína. Možno za to môže môj čitateľský ekvivalent syndrómu redaktora Smotánky, vedieť všetko o všetkých - nezaujíma ma síce, koľko stáli topánky dozorkyne Gladys, ale rada by som vedela viac o motivácii niektorých záporákov, a hlavne čo sa s preživšími postavami dialo ďalej (neberte to ako spoiler - ak poznáte Kinga tak viete aj to, že konca sa dočká len zlomok postáv a ešte menej ich odcupká do západu slnka s piesňou na perách).  Po štylistickej stránke nie je knihe čo vytknúť - dej plynie logicky, finále je veľkolepé a koniec rozumný - nenásytný čitateľ ale môže žiadať prídavok, ktorý mu z dietetických dôvodov nebude dopriaty.

    Nedajte sa však odradiť - Vám bude možno koniec rýchly ako strhnutie náplaste vyhovovať. King jednoducho opäť ukázal, že ani po 70ke nestráca dych a že to stále vie ako za mladi. Jeho novinka vás prinúti bdieť, keď chcete spať, čítať, keď ste sa chceli ísť najesť, a zamyslieť sa nad tým, či naozaj stojí za to obetovať jednotlivca pre dobro skupiny.

Prajem príjemné čítanie!