Dievča, ktoré sa hralo s ohňom a muži, ktorí sa nemali zahrávať s ňou

     Po prvej časti série Millennium som čítanie preložila dvoma knihami iného žánrovyznania (z toho jedna bola pre mňa veľmi pozitívnym prekvapením a druhá ekvivalentom šliapnutia do psieho exkrementu), než som sa k Stiegovi Larssonovi vrátila. Knihu Muži, ktorí nenávidia ženy, som hodnotila kladne, ale bez vystreľovacích konfiet a desaťminútového intenzívneho potlesku - čiže dobre napísané krimi, síce s niekoľkými aspektami bez ktorých by som sa zaobišla, ale subjektívne som sa nemohla ubrániť pocitu, že do dokonalosti tomu ešte niečo chýba. Teraz už viem, že to neidentifikovateľné "niečo" mal autor zrejme odložené v zaváraninovom pohári na písacom stole, kde "to" čakalo na druhú časť pod názvom Dievča, ktoré sa hralo s ohňom. 

    V druhej knihe cyklu sa stretávame s postavami známymi z tej prvej - novinár a redaktor časopisu Millennium Mikael Blomkvist, jeho šéfka a milenka Erika Bergmanová, osoba zosobňujúca rozuzlenie zápletky prvej časti (tá, ktorú netreba menovať pre prípad, že ste náhodou riskli čítanie článku o druhej časti pred čítaním prvej knihy) a samozrejme kontroverzná, do seba uzavretá, geniálna Lisbeth Salanderová. Posledná spomínaná si užíva svoj nie úplne poctivo nadobudnutý majetok cestovaním po svete. Svoj výlet ukončí dramatickým, orkánom poznačeným pobytom v Karibiku, po ktorom sa rozhodne vydať na cestu domov a pokúsiť sa usporiadať si život. Namiesto kávičky na terase, obeda v Sheratone a večere v spoločnosti priateľov (alebo aspoň tej jednej priateľky, ktorú si po návrate stihla udobriť) ju však čaká obvinenie z trojnásobnej vraždy. Okrem toho po nej začne naťahovať svoje nechutné paprče aj jej dávno pochovaná, no stále až príliš živá minulosť. A hoci je Lisbeth žena, ktorá sa nespolieha na nikoho iného okrem seba a vie si poradiť s čímkoľvek od defektu na bicykli po zostrojenie domácej výbušniny, tentokrát je v tom až po uši s desiatimi náušnicami. 

    Zatiaľ čo v prvej časti predstavovala dvojica Blomkvist - Salanderová vyšetrovateľský tandem, v pokračovaní sa ocitne Lisbeth v úlohe hlavnej podozrivej, no Mikael nepochybuje napriek nepríjemne jednoznačným dôkazom o jej nevine a púšťa sa do pátrania na vlastnú päsť. Do prípadu je zainteresovaný aj preto, že dvoma z troch obetí sa stali jeho kolegovia a priatelia. V tejto knihe nesledujeme len jednu líniu vyšetrovania ako to bolo v jednotke - vraždy posudzuje z jedného pohľadu polícia v spolupráci s Lisbethiným bývalým zamestnávateľom, z druhého pohľadu Mikael a.k.a. princ bojujúci proti neprávostiam páchaným na krásnej, potetovanej dávno-nie-panne, a svoje k tomu povie aj Lisbeth. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že takéto spektrum pohľadov prinesie do prípadu svetlo v priebehu niekoľkých kapitol (to si naivne mysleli aj štátom poverení vyšetrovatelia), no opak je pravdou a ako aktéri, tak čitatelia budú hodnú chvíľu mraštiť obočie, lámať si hlavu a praktizovať inú fyzicky umožniteľnú aj neumožniteľnú gymnastiku, kým príde vysvetlenie. 

    Stieg Larsson mal ako spisovateľ neuveriteľný cit pre detail. Prejavuje sa to na jeho opisoch - napríklad, keď si Lisbeth zariaďuje byt, autor nezostal len pri tom, že si zašla do mesta a dovliekla si nejaké rárohy, on vymenoval konkrétne modely podľa katalógu Ikea (alebo aj bez katalógu, ako Švéd ich možno poznal spamäti). Alebo, ak sa niekde povaľuje nejaký dôležitý zdrap, dozvieme sa jeho presné rozmery, aby sme si mohli predstaviť, nakoľko náročné ho bolo zamerať uprostred ostatného bordelu. Odporcovia opisov by to mohli vnímať ako negatívum, mne sa to naopak ohromne páči, príbehu to pridáva na reálnosti a autentickosti. No spomínaný cit pre detail som pozorovala aj v Larssonovej schopnosti viesť čitateľovu pozornosť žiadaným smerom. Bola som šokovaná, keď sa zrazu vynorila postava, ktorú som v prvej časti odpísala ako mŕtvu - lenže v skutočnosti sa nikde doslovne nespomínalo, že tento človek dušu vypustil, to len Stieg chcel, aby sme si to mysleli, beťár jeden. 

    Nič z toho, čo som ofrflala v prvej časti, som v druhej už nezaznamenala. Mikael síce nezložil sľub čistoty a nevstúpil do kláštora, no svoju sexuálnu kartotéku si rozšíril iba o jeden záznam. Objasňovanie prípadu napreduje logicky, čitateľ nemá možnosť klásť si otázku "prečo neriešili aj toto?". Interakcie postáv absolútne korešpondujú s ich charakteristikou a predchádzajúcimi vzťahmi. A čo sa týka Lisbeth, Larsson zodpovedal všetky moje otázky ohľadom jej osobnosti. V prvej knihe som brala skutočnosť, že dievčina, ktorá nebola schopná dokončiť ani základnú školu disponuje schopnosťami predstavujúcimi nočnú moru každého bezpečnostného technika, dosť blahosklonne, ale druhá kniha mi poskytla absolútne logické a prijateľné vysvetlenie. 

    Celkovo má kniha skvelé tempo, číta sa jedným dychom, ale Stieg Larsson nežobre o pozornosť neustálymi násilnými zvratmi a umelým budovaním napätia. Jeho postavy dostanú riadnu nakladačku, a po nej nasleduje buď márnica, alebo nemocnica, nie supermanský beh lesom a kraul cez zamrznuté jazero. Dej je zameraný na postupné spájanie detailov a objasňovanie drobností, ktoré tvoria celkový obraz. Akčné a napínavé scény pochopiteľne nechýbajú, ale veľa sa dozvieme aj z rozhovorov alebo z analýz dokumentov - a verte mi, že to vôbec nie je taká nuda, ako to môže na prvý posluch znieť. Naopak, takýto postup je oveľa uveriteľnejší ako keď postava celú knihu behá z miesta na miesto, nemá čas si odskočiť ani na záchod, nieto uvažovať, ale aj tak jej naskakuje jedna súvislosť za druhou. Skrátka, v tejto knihe nie sú protagonisti inteligentní iba preto, že sa tak autor rozhodol, oni to musia neustále dokazovať. Ich vyšetrovanie je postavené na logike a dedukcii, nie na technických hračkách, kde do systému hodíte vlas a zistíte, čo mala na obed babička podozrivého 3 roky dozadu. 

    Záver by sa dal charakterizovať ako otvorený, ale napriek tomu autor poctivo zodpovedal všetky dôležité otázky. Zistíte, čo Všetko zlé sa udialo v Lisbethinom živote, či je vrahyňou alebo len obeťou sprisahania. Rozuzlenie ma prekvapilo do takej miery, ako sa to už dávno žiadnej knihe nepodarilo, a pritom nie je vôbec komplikované ani prehnané. Dievča, ktoré sa hralo s ohňom, je jednoducho dokonalým kriminálnym románom - celý čas si kladiete otázky, ničomu nerozumiete, nič vám nedáva zmysel, a potom príde do istej miery jednoduchá odpoveď, ktorá to celé objasní. 

    Ozaj, jedna vec ma predsa len nahnevala. Lisbeth si dala urobiť prsia. Už nie je moja sestra!

    Prajem príjemné čítanie! :)