Profesori zločinu - aké vzdelanie potrebuje výpalník?

     Profesor by mal byť vážený občan, ktorý zabil pol života štúdiom, výskumom a nadávaním na ceny viazania diplomových prác, aby mu mohol byť nakoniec s veľkou pompou odovzdaný vytúžený titul. Alebo človek čo sa na to všetko vyprdol, ale podarilo sa mu učiť na strednej škole a požaduje toto oslovenie od nič netušiacich adolescentov. Peter Šloser nehovorí vo svojej šiestej knihe o tých, čo si titul odmakali, ani o tých, čo sa ho rozhodli používať len tak, lebo to dobre znie, ale o profesoroch úplne iného rangu - o Profesoroch zločinu.

    Jedného pekného dňa si podnikateľ Šiška chcel dakam zájsť, keď tu mu pred jeho firmou zrazu dakto spravil zopár ďalších USB portov do tela. Hlavne ten doprostred čela už nerozchodil, no ako to už býva, chlapíka, čo bol za to zodpovedný, nikdy nechytili. O desať rokov sa prípadu chytia Michel s Pilátom pod patronátom Jula Tvrdého. Vďaka technologickému pokroku a nezaprášeným mozgovým bunkám sa začnú stopy zbiehať smerom, z ktorého nebude vedenie nadšené. A vedenie vedenia už duplom nie.

    Šloserovky čítam od prvej autorovej knihy (len poznámka pod čiarou - vy nemusíte, autor v každej knihe uvedie čitateľa do obrazu kto je kto, takže nebudete zmätení ani keď začnete rovno touto) a tak som mala možnosť sledovať vývoj autorovho štýlu - a že teda na seba zamakal! Tým nechcem povedať že by prvá kniha bola brak nehodný čitateľovho oka, ale bolo z nej cítiť, že Šloser sa ešte trochu rozkukáva. Dobre, rovno priznávam že z dialógov mi praskla rohovka. V šiestej knihe však už po drhnutí zadnice po rozdrobenom betóne nie je ani stopa, rozhovory sú plynulé a realistické, celkovo si autor pekne vycibril štýl. Akurát ma občas rušili také tie básnické personifikácie (napr. že cigareta sa prebrala zo spánku. No kto by sa už neprebral keď mu podpália hlavu), do krimošky mi viac sedí priamočiary jazyk bez kudrliniek, ale to už je vec vkusu.

    Na šloserovkách mám rada ich krutú reálnosť. A tou krutou teraz nemyslím detailné opisy priedušnice preseknutej napoly, z ktorej strieka červená až dakam do Budmeríc, ale políciu prepojenú na politikov prepojených na podsvetie. V súčasnej dobe mi bolo pri čítaní obzvlášť zle, s tou zberbou čo sa zase zliezla vo vláde. Autor neponúka superhrdinov, ktorý vyriešia všetko od prasknutého poklopu na kanalizácii po solárny armagedon, nesnaží sa stočiť príbeh správnym smerom ku šťastnému koncu a ani nepresviedča čitateľov že už od čias Dobšinského bolo zlo vždy potrestané. Používa metaforu chobotnice, ktorá má viac chápadiel než Kardashianka topánok a dosiahne takmer kamkoľvek. Polícia v jeho tvorbe ani zďaleka nie je inštitúciou zodpovedne strážiacou zákon a poriadok, práveže je to prehnitá klika od vrchu po spodok, s niekoľkými živoriacimi výnimkami. 

    Aj v tomto prípade sa snaží Tvrdý niečo zmeniť, Michel s Pilátom niečo vyriešiť a ostatní protagonisti, ktorí sú vlastne antagonisti, sa snažia všetkých vyššie zmienených vyšachovať z hry a pritom si ešte nahrabať čo to do vlastných vreciek. Boj hŕstky poctivých policajtov so skorumpovaným systémom je spoločnou pointou všetkých šloseroviek, no priznávam, že na mňa to začína pôsobiť trochu repetatívne a prijala by som, keby už niektoré družstvo skončilo počas toho preťahovania lanom ksichtom v blate. Samozrejme držím palce Tvrdému, no šloserovky sú známe práve svojou triezvou realistickosťou, čiže prijmem aj druhú možnosť. 

    Dej má pomalšie tempo, no rieši sa hromada tém od politického výpalníctva cez sexuálne obťažovanie až po starostlivosť o invalidného rodiča vo vlastnej domácnosti, takže nudiť sa určite nebudete. Šloser dokázal tú pestrú nádielku námetov našťastie pekne ukočírovať a zasadiť do kontextu, takže ani policajný prezident vynášajúci svokrine plienky nepôsobí mimo misu (tu sa prosím zasmejte. Aspoň nasilu. Ďakujem). 

    Profesori zločinu zaručene nadchnú každého nadšeného čitateľa kníh Petra Šlosera, pretože autor zostáva verný svojmu menu a opäť prináša nepríjemne realistický náhľad na spoločnosť, v ktorej dobro zvíťazí málokedy a volení zástupcovia majú na srdci všetko možné, akurát nie dobro a záujmy svojich voličov. Ak si chcete prečítať kriminálku, v ktorej identifikovanie páchateľa automaticky neznamená vyriešenie všetkých problémov, oranžový mundúr a hrubé palacinky, rozhodne skúste šloserovky. Negarantujem, že sa vám po nich bude lepšie spávať, ale možno nabudúce nebudete považovať volebnú účasť len za nepríliš zaujímavú štatistiku, žmurk žmurk.

    Prajem príjemné čítanie! ;)