Frankie - ako sa dá nájsť malý zmysel života

     Teraz zadelím priznanie. Nie, tajne nesympatizujem s kotlebovcami (ak by sa to niekedy stalo, znamená to, že pravdpodobne trpím vážnym neurologickým alebo psychickým ochorením a treba ma niekam zavrieť) ani nemám doma zbierku vlasov vytrhnutých náhodným okoloidúcim (iba svojich vlastných roztrúsených po dome). Ale ja...proste...nemám rada mačky. Viem, že toto je pre väčšinu knihomoľov nepochopiteľné, lebo ku knihe vraj patrí šálka čaju a mačka na klíne, ale ja si tam radšej vyložím 40 kíl čiernych chlpov (myslím psa, nie to čo som vytiahla z odtoku v sprche. Ups). Niežeby som teda do mačiek tajne kopala, keď sa ich majitelia nepozerajú, ešte som aj ochotná ich poškrabkať za uchom (netuším či to majú v obľube, ale ony tiež nevedia kde majú škrabkať mňa, tak sme si kvit), ale tam to končí. A napriek tomu ma zaujala kniha Frankie od Jochena Gutscha a Maxima Lea, lebo keď príde na hovoriace zvieratká, je mi úplne jedno či je to pes, mačka, chameleón alebo varan komodský, viem, že to chcem. Preklad do českej ľudštiny zabezpečil Tomáš Kurka.

    Frankie si žije slobodným životom slobodnej mačky - spáva pod prekotenou vaňou, na obed si dáva lahodne odležaného ježka prevalcovaného autom (okej, až také lahodné to zas nie je) a občas si dá do držky s nasrdeným mývalom (lebo tiež urobil tú istú chybu ako zvyšok mysliaceho sveta a považuje ich za roztomilých len preto že tak vyzerajú). Raz však vyruší nejakého chlapa pri zaujímavej kratochvíli so špagátom uviazaným o strop - a ako kocúr o hraní sa so špagátmi predsa niečo vie. Tak sa začne priateľstvo medzi Frankiem, kocúrom bez domova a Richardom Goldom, spisovateľom bez zmyslu života.

    No dobre, hneď na úvod hovorím, že toto nie je kniha, z ktorej budete citovať ešte na smrteľnej posteli. Ale u kocúrieho zadku, ono je to také milé! Autori vytvorili vo Frankiem tak sympatický charakter, že hoci ide o hovoriacu mačku (a nielen čo sa týka personifikovaných vnútorných monológov), žeriem mu každú vetu. Dokonca som náchylná veriť, že mačky naozaj ovládajú ľudskú reč, akurát im nestojíme za to, aby s nami stratili slovo. Frankie ako rozprávač podáva udalosti presne tak, ako by ich podávala mačka - absolútne subjektívne, nesústredene, s odbiehaním mimo tému a pritom stále neuveriteľne šarmantne. Mimochodom, ak neviete, ako pokračovať v prejave, skúste si oblízať zadok. Vraj je to odpoveď na všetko. 

    Páči sa mi, ako sa autori všemožne snažili zdôrazniť, že príbeh nerozpráva človek, takže tomu prispôsobili detaily. Napríklad, hoci je Gold významnou súčasťou Frankieho existencie, minimálne od určitého bodu, tak čitateľ nemá šajnu, koľko má tento týpek rokov (iba približne), ani ako vyzerá - lebo to sú veci, ktoré mačky skrátka neriešia. Vieme akurát že nie je úplne plešatý a pravdepodobne zajtra neumrie - pokiaľ sa teda nezačne zase hrať so špagátom. Frankie je kniha o depresii a hľadaní stratenej chuti do života, ale celé je to odľahčené tým mačacím pohľadom, takže sa síce môžete zamyslieť na hlbšou pointou, ale nemusíte, ak sa vám nechce. Sakra, tuším sa zo mňa tiež stáva mačka!

    Dej je jednoduchý a zložený z úsmevných epizód preložených melanchóliou - raz Frankie zjednáva s afgánskym dílerom (tým myslím to plemeno psa čo vyzerá ako mop s dlhým nosom) cenu za mačacie drogy (no čo, nielen ľudia prišli na to, že niektoré rastliny sú strašne smiešne) a potom zas rozpráva o tom, ako videl naposledy svojich súrodencov. Je pozoruhodne vnímavý - hneď vie, že s Goldom niečo nie je v poriadku, ale na druhej strane nevie pochopiť komplikované zákutia ľudskej psychiky - najviac mi utkvelo v pamäti jeho konštatovanie že žiť je predsa ľahké, dokáže to každý blbec. No jo, keď ste mačka, nemusí mať všetko zmysel. Humor, ani život. 

    A aj so záverom sa autori super vyhrali. Nečakajte samozrejme žiadnu bombu v podobe odhalenia že Frankie sa narodil v Černobyle a po nociach pôsobí ako svietiaci superhrdina čo chytá Netflix priamo do mozgu, ale hoci som si myslela, že viem, ako to celé dopadne, a už som si chystala balíček vreckoviek a fľašu domácej, nakoniec sa príbeh pobral iným smerom. Nevadí, poldecák vždy dobre padne. 

    Ak hľadáte nejaké fest milé, fest nenáročné a pritom nie zadubené oddychové počteníčko pod vianočný stromček, berte Frankieho. Vidíte, ani nemusíte byť catperson a môžete si túto útlu knižku užiť. Je to ten typ knihy, čo sa tvári nenápadne, ale pritom si z nej môžete čo to odniesť. Čo takto trochu mačacieho prístupu k životu?

    Prajem príjemné čítanie! :)