Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali - ako som zas niečo nepochopila

    Trúfam si konštatovať, že väčšinou som za každú srandu a neskazím žiadny vtip. Väčšinou. Na druhej strane, som blondína so staromódnym vedením cez kábel siahajúci až kamsi do Zakopaného, a asi si viete predstaviť, že taká dlhá šnúra sa ľahko zamotá. Takže...áno, nebojím sa priznať, že občas mi uniknú súvislosti a ja ich nedokážem chytiť ani s podberákom a uspávacou puškou. No, a presne takýto pocit mám z knihy Niny Lykke s prísnym názvom Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali. Knihu preložila Jarmila Cihová.

    Knut je starnúci spisovateľ, autor mnohých priemerných románov (a slovo "priemerný" je v tomto prípade takmer kompliment) a jedného Slávneho románu, ktorý  mu zabezpečil miesto medzi literárnou smotánkou. Samozrejme, z ozveny niekdajšieho úspechu dokážu vyžiť ľudia ako Elton John, nie autor jednej skvelej a ďalších menej skvelých kníh, takže Knut balansuje na jednej nohe so zaviazanými očami a potkanom vo vrecku nad priepasťou zvanou bankrot. Preto s radosťou prijme pozvanie na diskusiu na literárnom festivale, ktorá má byť finančne ohodnotená. Síce budú jeho spoludiskutujúcimi nový manžel Knutovej ex a spisovateľka, ktorá vo svojej knihe Knuta označila ako zhýralé sexuálne obťažujúce staré hovado, ale čo by človek neurobil pre pár drobných a jedlo zdarma.

    Táto kniha je satirou literárneho trhu, poukazujúca na absurdnosť a rozkol medzi autormi a témami, ktorými sa vo svojich dielach zaoberajú. Teda vraj, ja na rovinu hovorím že tu som dačo nepobrala. No hneď na úvod zdôrazňujem, že z toho neviním autorku, ale svoj nedostatočný rozhľad. V hrubom rámci aj rozumiem, o čo jej išlo - ono je fakt na hlavu postavené, keď biela stredná vrstva vyhlási, že už nebude písať a čítať o bielej strednej vrstve a začnú si nasilu generovať traumatizujúce námety, to ako keby som ja vyhlásila, že si zajtra otvorím vegánsku reštauráciu, zatiaľ čo prežúvam klobásu. Ale neviem sa zbaviť dojmu, že tam toho v tej knihe bolo viac a mne to skrátka nedošlo. No nič, nie sú každý deň Vianoce, pri všetkej úcte k Mirovi Žbirkovi.

    Tempo deja je také pomalé, že keby je ešte pomalšie, Knut začne starnúť reverzne na štýl Benjamina Buttona. Nevravím že je to zle, pointa tejto knihy si ani nežiada Bruca Willisa so samopalom na streche jaguára. Akurát moja pozornosť týmto štýlom často zablúdila dakam do Westerosu a ani desať drakov a paralyzér ju nedokázalo pritiahnuť naspäť. Veľmi veľa času strávime v Knutových myšlienkach, lebo pánko toho nemá veľa na práci, tak holt rozmýšľa, a potom keď sa dá konečne do pohybu, tak sa vlastne dva dni motká po literárnom festivale, až mu napokon rupnú nervy v najnevhodnejšej chvíli. 

    Ale zase nechcem tu manifestovať, že by sa mi NSTNASSZ (nemožne dlhý je ten názov) vôbec nepáčilo. Tá časť, keď Knut  konečne vylezie zo svojej ulity, a na rozdiel od roztomilého prispatého slimáčika ukáže svetu nasratého varana, ma naozaj pobavila. A veľmi sa mi páčil aj záver, je to taký ten typ čo vám vylúdi spokojný úsmev na tvári a teplo pri srdiečku. Za to teplo možno môže prevrhnutý hrnček s čajom, ale ja to rada prisúdim podarenému koncu knihy.

    Za seba teda vravím, že toto dielo bude skôr dačo pre náročného čitateľa, čo rád hľadá súvislosti, kope do hĺbky a dokáže si jednu vetu interpretovať piatimi spôsobmi. Čo teda ja nie som, keď mi napíšete, že mám ísť do kelu, začnem si googliť kde je najbližšie pole. Rozhodne si nedovolím ani len naznačovať, že nestojí za prečítanie, len si vyžaduje viac námahy, ako som ja schopná takto pred Vianocami vynaložiť. Ak nie ste podobní mentálni lenivci, smelo do nej!

    Prajem príjemné čítanie :)