John na konci umře - o príšerách, paralelnom vesmíre, psovi a penisoch

     Niektoré knihy čítame, aby sme sa niečo dozvedeli, iné, aby sme sa pobavili, poplakali si nad ťažkým osudom hlavných hrdinov, či aby sme si trochu preluftovali cievy a čítali pod dekou, s pripraveným číslom RZP na mobile a krvným tlakom býka z Pamplony. A potom sú tu knihy, ktoré boli zrejme napísané s určitým zámerom, no je veľmi ťažké tento zámer identifikovať. Mimochodom, zdá sa vám nadpis dnešného článku bizarný? To lebo ste pravdepodobne nečítali John na konci umře od Davida Wonga!

    Obálka sľubuje vtipný a zároveň desivý príbeh zabiehajúci ďaleko za hranice zdravého rozumu. S tým posledným nemôžem než súhlasiť, hoci "zabiehanie" je trochu slabý výraz, táto kniha za hranice zdravého rozumu skôr odletela tryskáčom s jednosmernou letenkou. Ale to predbieham, najskôr sa teda pokúsim načrtnúť, čo sa v knihe stane pred Johnovým koncom (to nie je spoiler - autor sám sa rozhodol otestovať toleranciu čitateľov tým, že vyžvanil koniec ešte pred prvou kapitolou). Jednou z hlavných postáv knihy Davida Wonga je David Wong - kto by sa trápil vymýšľaním mien, keď môže použiť vlastné. Tento knižný David sa rozhodol poskytnúť novinárovi rozhovor, v ktorom ozrejmí nezvyčajné činnosti, ktorým sa venuje spolu s kamarátom Johnom. Prrr, nepredstavujte si žiadne biče a latexy, ten novinár nebol z Playboya a John na konci umře by sa na poličke nezniesol s 50 odtieňmi ničoho. David s Johnom sa pred nejakým časom dostali pod vplyv záhadnej drogy, ktorá, okrem toho, že naštartovala ich mozgy na oveľa vyššiu výkonnosť (čo zase v ich prípade až taký zázrak nebol), umožnila im vidieť to, čo iným ľuďom zostáva skryté v tieňoch - príšery, zlých duchov, ľudí, ktorí sú už pár dní mŕtvi, no ešte im to nikto nestihol oznámiť, a za tým všetkým ľudskou mysľou i zrakom neobsiahnuteľného démona, bažiaceho po moci. Vďaka tomuto "daru" sa dvojica flákačov stane nástupcami ("who you gonna call?") Ghostbusters a striedavo príšery naháňa alebo pred nimi uniká, a občas sa aj pokúsia zachrániť svet, no len keď nebudú mať na práci nič lepšie, napríklad basketbal. 

    Samozrejme, táto kniha nebola písaná s kyanidovo smrteľne vážnym úmyslom, a nemala by sa tak ani čítať. V anotácii som sa dokonca dozvedela, že je formou paródie na klasické Lovecroftovské horory. Nuž, ja mám paródie v akejkoľvek forme na čokoľvek veľmi rada (Scary Movie 3 odrecitujem spamäti - niežeby to bola zrovna schopnosť hodná talentovej súťaže), ale len za predpokladu, že pod tým nánosom humoru a irónie je stále možné identifikovať originál. Keď sa zamýšľam nad touto knihou, napadajú mi dve možnosti - buď je to naozaj dielo reflektujúce na klasické prvky hororového žánru, ktoré transformuje do novej podoby a tak ponúka čitateľovi inovatívnu formu desivých predstáv s umne zašifrovaným odkazom na zmysel života, ktorý sa mi ale nepodarilo dešifrovať. Alebo je to presne taký nezmysel, ako sa na prvý pohľad zdá. 

    Ja som celkom pozorný čitateľ - tým nechcem povedať že knihu čítam s červeným perom v ruke a vyznačujem si každý preklep či chýbajúcu čiarku - ale čo sa týka detailov príbehu, mám senzor nastavený dosť citlivo. Samozrejme nejdem spisovateľa mentálne oblievať horľavinou a upaľovať, pokiaľ zabudne, čo mala jeho postava oblečené dve kapitoly dozadu a namiesto bundy má zrazu na sebe sako. Ale pokiaľ sa tie nezmysly začnú kopiť, rastie aj moja nespokojnosť a začnem sa aspoň pohrávať so zapaľovačom. V tejto knihe to začalo psom, ktorý si značkoval územie zdvihnutou nohou, no neskôr vysvitlo, že je to fenka - to by som ešte Wongovi odpustila, možno mal doma fenku s krízou identity. Potom knižný David opísal svoje japonské autíčko značky....Hyundai. Ale aj to by som ešte prekusla, tiež neviem sypať z rukáva, z nohavice ani z hlavy, ktorá automobilka pochádza z ktorej krajiny. No keď sa David pichol do stehna ihlou zo striekačky, ktorú pred desiatimi stranami zlomil a zahodil do koša, moja trpezlivosť bola vyčerpaná. Takto to znie ako malichernosti, a uznávam že jednotlivo to samozrejme malichernosti aj sú, ale zatiaľ čo jeden komár je len otravný, 200 komárov už môže byť seriózny problém. 

    David Wong túto knihu písal a zverejňoval po častiach na internete, čo je z nej aj cítiť. Príbeh nie je ucelený, má skôr charakter absurdných epizód, ktoré spája rovnaký motív. V časovej osi sa orientuje veľmi ťažko, Wong píše o nejakej udalosti, v podstate ju aj ukončí, potom prejde na ďalší dej a len tak medzi rečou zrazu spomenie, že medzitým ubehli dva roky. Pre túto knihu našťastie chronológia nie je až tak podstatná, ale kombinácia výpadkov pamäti so skákaním v čase na mňa pôsobila dosť rušivo. Navyše je mnoho vecí nedotiahnutých, nevysvetlených až nelogických - akoby sa vrátil k písaniu po dlhšom čase a medzitým už zabudol, čo nakecal v predchádzajúcich kapitolách.

    Tak, a teraz sa dostávame k môjmu čudnému nadpisu. Penisy. Občas som mala dojem, že David Wong túto knihu písal ako 14ročný, nevybúrený zajac. V žiadnej knihe som doteraz nenašla toľko zmienok o mužských genitáliách, a to mám za sebou aj obdobie historicko-fantasy-erotických (ne)zmyselností. Štandardné chalanské doťahovanie, kto má väčšieho, by som dokázala akceptovať, predsa len, hrdinovia knihy nie sú fyzici z CERNu aby sa bavili len o subatomárnych časticiach. Ale načo je v knihe kapitola začínajúca vetou "Tu sa zastavím a poviem vám niečo o svojom penise..."?! Nie, nie som puritán, ale keby chcem čítať o tom, čo má kto medzi nohami, volím inú literatúru.

    Tie Wongove postpubertálne záchvaty sa prejavili aj pri tvorbe vedľajších postáv. Tušíte správne, do príbehu si napechoval viac dokonalých, obdarených, opálených krások, než sa zmestí na obálku Cosmopolitanu, pričom mnohé z nich sú v deji doslova a do písmena na ozdobu. Respektíve, aby mohol David 10 minút čumieť na ich nadpriemerné prednosti, ak má šťastie, aby bol na tie prednosti na pár sekúnd pritlačený a potom mu pri odchode ešte pomyselne zamávajú dokonalým pozadím. Jedna ženská postava je v knihe vykreslená celkom pekne, dokonca u nej dôjde k náznaku určitého vývoja - ale vzhľadom na to, že ju na začiatku autor predstavil ako mentálne zaostalú dievčinu a ku koncu je z nej pomaly Lara Croft, možno si ten vývoj aj mohol odpustiť (poznámka pod čiarou bez čiary: pokúsil sa to vysvetliť liekmi proti bolesti. To musel byť iný matroš). 

    Kniha John na konci umře má vyše 500 strán, ale v podstate sa v nej deje stále to isté dokola - skupinka mladých ľudí niekam smeruje, dostanú sa do kolízie s príšerami, dôjde k úmrtiu, k niekoľkým výbuchom a potom táto skupinka, v rovnakej alebo oklieštenej zostave, zase uteká opačným smerom. Túžila som sa stať súčasťou deja. Nie preto, že by som tušila neodolateľné dobrodružstvo, no prísľub, že keď John umrie, bude koniec, vo mne vyvolával vražedné chúťky. Nechcem tejto knihe úplne krivdiť tvrdením, že je to strata času - je písaná nadľahčene, s humorom (ktorý je sem-tam dokonca aj vtipný) a, paradoxne, ak sa na ňu nebudete príliš sústrediť, môže to byť pre vás príjemná oddychovka. Viacerým čitateľom s dobrým vkusom sa dokonca páčila (týmto pozdravujem Milana), takže ak máte odvahu, smelo do nej a nenechajte sa odradiť. Pre mňa to bola tiež skúsenosť, aspoň viem, že keď chcem čítať vtipnú knihu, mám staviť na overeného Terryho Pratchetta.

    Prajem príjemné čítanie! :)