Hlavný hrdina - Slovák, čo to dal na Fitzeka

     Čo je najdôležitejším prvkom dobrej knihy? Pekná obálka síce môže predávať, ale viete ako, čo s pekným tanierom, keď je v ňom ho....cičo, len nie to, čo sa dá zjesť. Zaujímavý motív je určite veľmi dôležitý, koniec koncov príbeh je to, čo od knihy v prvom rade očakávame, ale aby sme sa mohli do príbehu vžiť, potrebujeme niekoho, kto ho prežije namiesto nás, koho budeme sledovať, ľutovať, obdivovať, alebo na neho nadávať a posielať ho do horúcich pekiel a iných miest, kam slnko nesvieti. Presne tak, potrebujeme Hlavného hrdinu - čo je zároveň názov novej knihy slovenského autora Martina Petra (ak som zle vyskloňovala priezvisko a autor to nejakou šialenou náhodou číta, prosím, prijmite moje ospravedlnenie).

    Hlavným hrdinom Hlavného hrdinu je spisovateľ menom Valter Vinter (Honza z Voza alebo Gejza z lesa asi neznie tak cool). Po závratnom štarte jeho kariéry vďaka bestselleru Detektív, prichádza ešte závratnejší a o poznanie bolestivejší pád na hubu. Valter premrhal nielen peniaze, ktoré mu úspech vyniesol, ale aj svoj talent, od prvej knihy nenapísal do verejnosťou čoraz menej očakávaného pokračovania ani čiarku, žije v nehostinnom podnájme a svoju frustráciu sa snaží utopiť v alkohole, no za tie roky sa tá mrcha naučila slušne plávať. Jedného dňa však dostane tajomný, nie práve prívetivý odkaz od fanúšika, dožadujúceho sa ďalšej knihy. Spočiatku napohľad nevinné rýpanie sa rýchlo zmení na život ohrozujúce vyhrážanie a Valter nemá veľa iných možností, než sa pustiť do písania. Do svojho nového príbehu sa vžíva do nezdravej miery aj na spisovateľské pomery a s pribúdajúcimi stranami rukopisu prestáva byť jasné, čo si Valter vymyslel a čo skutočne prežil. 

    Hneď na úvod chcem povedať, že nerada pindám na slovenských autorov. Nie preto, že môjmu pindaniu rozumejú a ľahko ma môžu  konfrontovať (no...dobre, možno trochu aj preto), ale myslím si, že na rozdiel od tých zahraničných, do 10 jazykov prekladaných kolegov, disponujú omnoho menším rybníčkom a ja mám zlé svedomie, keď im plaším ryby (hoci som jednou z nich). Ale kebyže nepoviem pravdu pravdúcu, mala by som svedomie ešte horšie, takže si to povedzme na rovinu - prvé kapitoly tejto knihy ma dosť trápili. Valter bol ten typ hrdinu, ktorého túžite pretiahnuť. Panvicou po hlave. Aby bol aspoň chvíľu ticho. Ten chlap sa v prvej časti knihy buď chváli, alebo sťažuje, alebo ľutuje - neviem či sa u mňa prejavil záchvat nedostatku empatie, ale zo začiatku som knihu hodnotila ako patetickú spoveď skrachovanej existencie. Našťastie, s prvým výhražným odkazom nabral dej tempo, hrdina sa popri sťažovaní a ľutovaní dokopal aj do iných aktivít (alebo bol dokopaný - metafora? Uvidíte) a konečne bolo o čom čítať.

    Dej je zasadený do skorých 90tych rokov, demokracia bola v plienkach najmenšej veľkosti a nič nebolo ružové ani v okuliaroch s ultraružovým filtrom. Tu musím pochváliť, že sa Martin Petro neobmedzil iba na strasti svojho spisovateľa, ale načrtol celkové, nie práve príjemné ovzdušie, v ktorom žili vtedajší podnikatelia - či už prostredníctvom úryvkov z novín, ktorými sú prekladané jednotlivé časti knihy, alebo cez postavu Bulhara Grišu (to je skratka mena, nemá nič s Leigh Bardugo), ktorý vedie malý obchodík so zmiešaným tovarom. Ďalším príjemným detailom bolo fiktívne mesto, ktoré bolo podľa opisov síce dosť "pajzelné", ale všetky ulice boli pomenované podľa nejakého slávneho spisovateľa. Celkovo sa Martin Petro cez Valtera často odvoláva na svetové diela a autorov - takže sa neobmedzil iba na jednoduché vytvorenie chlapa, čo vie písať, ale ho obdaril aj rozhľadom v odbore. 

    Martin Petro to inak celé poňal celkom šalamúnsky. Od začiatku čitateľa oslovuje priamo Valter, ktorý nám cez svoju spoveď postupne odhaľuje príbeh. Takže nemôžem povedať, že mi nesadol autorov štýl - mne nesadol ten Valterov. Napriek tomu, že sa reprezentoval ako spisovateľ, ktorý "nenapíše ani slovo navyše" je jeho prejav prešpikovaný množstvom prirovnaní, z ktorých uznávam, niektoré sú podarené, ale niektoré mi nedávali zmysel, mala som dojem že sú skôr na oštaru a bez nich by sa mi čítalo omnoho lepšie. Len jeden príklad - keď Valter poznamenal, že sa cítil ako terč. Ako Kennedy, keď ho mal Oswald na muške. Zase bazírujem na detaile, ale som si istá, že Kennedy sa ako terč necítil až do momentu, keď sa mu rozprskol mozog na manželkinom kostýme - a potom už bolo, žiaľ neskoro. To len na vysvetlenie, prečo si subjektívne myslím, že niekedy bolo možno lepšie vetu ukončiť a neznásilňovať ju konštatovaniami že toto bolo ako toto. Okrem nadmiery prirovnaní sa Valterov prejav hemží zvolaniami "Do psej matere!". Veď hej, každý máme obľúbenú nadávku, ale táto bola v knihe použitá toľkokrát, že sa z nej muselo čkať celej chovnej stanici. 

    Keď si odmyslím pomalší rozjazd, kniha sa číta celkom dobre. Okrem Valtera nám autor ponúka množstvo vedľajších postáv, z ktorých niektorým nie je absolútne čo vytknúť a niektorí mali pre mňa charakter "s tebou alebo bez teba", ale uznávam, nie každý hrdina knihy môže dostať rovnaký priestor a kompletný psychoanalytický posudok. Príjemným spestrením boli aj úryvky z Valterovej knihy, ktoré reflektovali jeho aktuálne problémy a vnímanie okolia - áno, väčšinou z nich striekala krv na tri poschodia, ale aspoň si čitateľ môže utvoriť predstavu, čo sa mu v tej polotriezvej hlave odohráva. Samotný dej knihy je rozvetvený, okrem aktuálnych problémov Valter zabieha aj do minulosti, niektoré veci však spomenie len v náznakoch, ktoré potom nie sú dostatočne objasnené, a hoci sa celá kniha vyznačuje určitou tajuplnosťou, tieto "nezviazané konce" na mňa pôsobili rušivo. 

    Teraz k tomu, prečo v nadpise spomínam Fitzeka - vyvrcholenie deja mi totiž pripomenulo presne svetoznámeho Sebastiana - v dobrom aj v zlom. Všetko, čo sa doteraz v knihe odohralo, je v závere spochybnené, to, čo vyzeralo jasné, je zrazu inak a Valter spolu s nami už nemôže veriť ani svojmu odrazu v zrkadle. Na jednej strane bol takýto záver pre mňa niečím, s čím som sa v slovenskej literatúre doteraz až v takej miere nestretla. No ako to pri podobných ukončeniach býva, takéto salto mortale zápletky niekedy trochu vydžube s logikou, hlavne keď autor tak ako Martin Petro rozohrá v knihe množstvo dejových liniek a poukáže na veľa detailov. Záverečný manéver je potom síce napohľad efektný, ale v spätnom zázname uvidíte poletovať vzduchom skrutky a uvoľnené plechy. 

    Hlavný hrdina si však určite zaslúži pozornosť - je to temný, mrazivý, napínavý a spletitý príbeh s nevšedným zakončením. Mňa osobne  úplne na zadok neposadil - iba do takého mierneho podrepu - ale som presvedčená, že u menej bazírujúcich čitateľov bude mať úspech.

    Prajem príjemné čítanie! :)