Vyrástla som v gete - osamelý boj s predsudkami a osudom

     Každý z nás si občas povie, "mám to ja ťažký život...". V drvivej väčšine prípadov to myslíme vážne iba z jednej tretiny, pretože ktokoľvek, kto nie je odtrhnutý od reality ako pitbul na striebornej retiazke si iste uvedomuje, že vo svete žijú tisícky, milióny ľudí, ktorý by si s ním ten ťažký život ihneď vymenili a ešte by pridali obličku a zlaté zuby po prastarej mame. Svoje by o tom vedela rozprávať autorka knihy Vyrástla som v gete, Eliška Tanzer. Vlastne, čo to trepem, ona to aj urobila.

    Eliška nie je žiadna princezná ze mlejna, hoci ich spája rovnaké krstné meno. Jej rodičmi bol jeden z najmenej predstaviteľných párov - 13ročná rómska prostitútka a neonacistický rasista. Ako píše sama Eliška vo svojej knihe, nepredstavujte si žiadnu šteklivú lovestory na štýl Pretty woman - Eliškinu mamu Lenku (nejdem sa tváriť že mnou netrhlo vždy keď som videla svoje meno v súvislosti s touto nie práve najpríjemnejšou osobou) jej drahý nemecký otec "dostal" od kamarátov ako darček k narodeninám. Eliška sa tak narodila ako spojivo dvoch absolútne nezlučiteľných svetov, čo pre ňu predstavovalo ďalšiu nevýhodu v už aj tak náročných životných podmienkach - pre Rómov bola so svojou svetlejšou pokožkou gadžovskou miešankou, zatiaľ čo súkmeňovci jej otca v nej videli len ďalšiu Cigánku. Napriek tomu sa Eliška pretĺkala životom na rozpadnutom, odpadkami a infekciami zamorenom sídlisku s energiou a odhodlaním, hoci sa desila dňa, keď bude musieť aj ona priložiť ruku k rodinnému remeslu...teda, ruku asi až natoľko nie, vzhľadom na to že išlo o remeslo najstaršie. Jej mama si však pre svoju jedinú dcéru predstavila iný osud a tak sa Eliška vydáva do Anglicka, na cestu za vzdelaním, ktorá však bude vydláždená neskutočným utrpením a ponížením.

    Vyrástla som v gete je pomerne útla kniha, ktorú je možné prečítať relatívne rýchlo - ak sa zmierite s permanentnou hrčou v hrdle. Eliškin štýl písania je úžasný, napriek tomu, aké úskalia bola nútená prekonať, dokáže o svojom ťažkom živote písať s obrovskou dávkou sebairónie a čierneho humoru (nehľadajte v tom žiadne rasistické narážky, proste si vie robiť srandu z vecí ktoré sú vlastne na plač). Aj vďaka tomu sa táto ťažká kniha číta pomerne ľahko, čitateľ s napätím sleduje Eliškinu cestu a tŕpne, do akého bahna zapadne na ďalšej strane. Občas som sa nevdojak uchechtla, hoci na tejto knihe nie je absolútne nič smiešne - Eliškinmu humoru je však ťažké odolať. Niektoré pasáže vyznievajú až neuveriteľne - napríklad rozprávanie o tom, ako Eliška a ostatní obyvatelia sídliska hľadali zvyšky jedla na neďalekej skládke, a keď sa to "bieli" dozvedeli, začali aj tie úbohé omrvinky radšej polievať čistiacimi prostriedkami. Ktorý normálny človek si dá námahu takto znehodnotiť kus plesnivého chleba, z ktorého by sám už nemal nijaký osoh? 

    Musím sa priznať, že pojem "rasová segregácia" som si vždy spájala skôr s Amerikou a diskrimináciou černochov, ale vďaka tejto knihe som zistila, že sa s ňou museli potýkať aj Rómovia - Eliška nemohla chodiť do školy, kam sa ju pokúsil zapísať jej otec, preto jej vytúžené vzdelanie poskytlo až Anglicko - predtým však musela zakúsiť najhoršiu fyzickú aj psychickú bolesť. V mnohom mi táto kniha otvorila oči, hoci som sa miestami nevedela zbaviť dojmu, že Eliška situáciu príliš polarizuje - Rómovia ako predstavitelia utláčanej menšiny, ktorých jedinou chybou bolo narodenie sa nesprávnym rodičom, protipól bielych šťastlivcov, žijúcich vo svojich krásnych domov a pľujúcich Rómom pod nohy. Nemám jej to za zlé - koniec koncov, ja by som sa psychicky zrútila po polhodine z dňa, ktorý ona pokladala za vcelku pokojný, a okrem toho o vlastnom živote sa nedá písať objektívne. Osobne však zastávam názor, že v danej situácii nejde o dve oddelené skupiny obetí a tých, čo za ich ťažký život môžu - hoci z textu to tak miestami vyznievalo.

    Eliškini rodičia sú neskutoční. To nie je  kompliment. So svojou mamou Lenkou, takmer rovesníčkou, si paradoxne rozumela menej než so staršími tetami alebo prastarou matkou Rosou. S Lenkou si dvakrát nerozumel v podstate nikto, pretože jej obľúbenou záľubou bolo pľutie jedu do diaľky a následný boj zblízka. Svojho otca hneď spočiatku označuje ako čuráka - nemožno jej to vyčítať, pretože napriek tomu, že v rozhodujúcich momentoch stál pri nej, cenu Otec roka by nevyhral ani kontumačne, keby všetci ostatní otcovia radšej odstúpili než byť s ním v jednej miestnosti. Opísala by som ho ako takú rasistickú obdobu Pestúnky McPhee - keď ho Eliška potrebovala, bol pri nej. Keď ho chcela, ale životne nepotrebovala, nemal problém sa jej otočiť chrbtom. Napriek všetkému však Eliška nie je zatrpknutá a o svojich rodičoch a starých rodičoch (možno s výnimkou otcovho otca - ale to bol taký Hitler v malom, na ňom by sa niečo pekné hľadalo naozaj ťažko) hovorí s nutnou dávkou kritiky, cez ktorú však cítiť lásku, vďačnosť a akési melancholické uvedomenie si, že to mohlo byť ešte horšie. 

    Táto kniha sa dotkne každej otvorenej mysle, schopnej pozrieť sa na vec aj z druhej strany. Nerobím si nádeje, že niekto s vyholenou hlavou v olivovo zelenom tričku naraz preruší písanie tisícštyristoosemdesiatehoôsmeho statusu o škodlivosti očkovania, aby si prečítal životný príbeh rómskej dievčiny a zrazu dôjde osvietenia, ale nám ostatným môže poskytnúť veľa námetov na uvažovanie. Bez ohľadu na to, kto za situáciu v rómskych osadách môže či nemôže, rasizmus v modernej spoločnosti nemá mať miesto a nikomu by nemali byť odopierané možnosti iba preto, že nemá "správny" odtieň pokožky.

    Prajem príjemné čítanie! :)