2001: Vesmírna odysea - koncentrované sci-fi bez prídavných látok

 

    Už som to pravdepodobne spomínala, ako veľa vecí - ak sú ľudia z opice, ja som asi evolučná anomália s pôvodom u papagája - ale čo sa týka žánru sci-fi, mám na konte len zopár zárezov. Paradoxne sa orientujem skôr na diela, v ktorých knižná budúcnosť predstavuje už našu minulosť - nedávno som skúsila aj "čerstvejšiu" vec, ale čítať sci-fi, ktoré si odbieha k sexu za volantom nebolo tak úplne podľa môjho Gustáva alias gusta, takže som tentokrát stavila pre zmenu na rokmi overenú klasiku Arthura C. Clarka - 2001: Vesmírna odysea.

    Viete, ako ten príbeh začína opoľuďmi, ktorí ledva zistili, že pri chôdzi si nemusia odierať o zem aj ruky? No, tak ja som asi tak dve dekády za nimi, pretože som nielenže nečítala knihu ani nevidela film, ja som nemala šajnu o čom to vlastne je, okrem hviezdne mlhavej predstavy, že tam pravdepodobne niekto bude putovať vesmírom - brilantný postreh, Sherlock! Skalných sci-fi fanúšikov teraz nechám chvíľu predýchavať moju nevedomosť a gúľať očami na všetky svetové strany a vás ostatných, čo ste tak ako ja žili v nevedomosti, trošku uvediem do problematiky.

    Píše sa rok 2001 a ľudia si podmanili Mesiac, hoci zatiaľ len na výskumné účely, no nakoľko naň lietajú s ľahkosťou a samozrejmosťou linkového letu, lunárna turistika je otázkou času (autor by bol asi sklamaný, keby vedel, že o ani o 20 rokov neskôr sa ľudstvu nepodarilo úplne naplniť jeho predstavy). Doktor Floyd na Mesiac prilieta, aby bližšie preskúmal záhadný jav, ktorý je verejnosti podávaný pod zásterkou karantény (hovadá, z karantény sa sranda nerobí). O dva roky neskôr sa naprieč galaxiou vydáva vesmírna loď Discovery, ktorej posádku tvoria dvaja bdelí astronauti, tri ľudské nanuky, totiž hybernujúci vedci, a superinteligentný počítač HAL 9000. Oficiálnym cieľom ich cesty je prieskumný výlet pomedzi Saturnove prstence. Ten skutočný cieľ poznajú iba tri zmrznuté mozgy a jeden anorganický - čo povedie ku komplikáciám závažnejším než trojitý bajpas. 

    Spomínaný prehistorický začiatok knihy ma uviedol do pomykova - ono zase začínať sci-fi pozorovaním bytostí, na ktoré by aj Neandertálec hľadel ako na trochu vyvinutejšie gorily, je celkom originálne. No hoci ma prvé kapitoly prekvapili, nemôžem povedať že by neboli zaujímavé. Dokonca som si povedala, že život Toho, čo hľadí na Mesiac a jeho svorky, by dokázal uživiť aj celú samostatnú knihu - Arthur C. Clarke hneď v úvode predviedol svoju multidimenzionálnu predstavivosť a schopnosť písať detailne a realisticky nielen o budúcnosti, ale aj o milióny rokov vzdialenej minulosti. Plus pre mňa, konečne som pochopila, odkiaľ je tá scéna s opicami a kvádrom, s takou obľubou využívaná v paródiách všeho druhu. 

    Vesmírna odysea spĺňa do najmenšej bodky definíciu sci-fi. Clarke predpovedá významný technologický pokrok, ale neuľahčuje si písanie využívaním mysterióznych futuristických vychytávok ako teleport, s ktorým odletíte do galaxie na opačnom konci univerza a cestou si ešte zjete párok v rožku. Ako niekto, kto pokladá aj strúhadlo za geniálny technický výdobytok, si samozrejme netrúfam posudzovať, nakoľko by sa jeho predstavy dali zrealizovať v skutočných podmienkach, no opisovať ich dokázal veľmi vecne, detailne a rozumne. Miestami sa mi pri opisovaní všetkých tých centrifúg tvoriacich umelú gravitáciu, pásových dopravníkov a lunárnych tranzitov trochu zadrhával mozog, no napriek tomu dokážem oceniť autorovu technickú fantáziu. 

    Na knihu, ktorá bola prvýkrát vydaná v roku, keď ľudia podstupovali prvé nesmelé krôčiky mimo rodnú hrudu a jej atmosféru, Clarke preukázal obdivuhodne nelimitované myslenie. Najviac ma pobavil pohľad dievčatka, narodeného na Mesiaci, ktoré vôbec neláka život na Zemi s jej silným gravitačným poľom, pretože zatiaľ čo na Mesiaci je pád na hubu dôvodom na zasmiatie a možno malú modrinu, "tu dole" si často zbierame zuby z podlahy. A ďalšia vec - sci-fi kinematografiu mám napozeranú asi do tej istej miery ako mám načítanú tú knižnú, no napriek tomu mi nemohlo uniknúť, že máme sklon stvárňovať všetky mimozemské bytosti do istej miery humanoidne. Či už je to E.T. s jeho veľkými smutnými očami, alebo klasickí siví panáci s muším ksichtom - všetko má hlavu, telo, končatiny a zmyslové orgány podobného usporiadania ako vídavame v zrkadle. Ešte aj ten Votrelec s tou uslintanou papuľou by na Halloweenskom večierku dokázal splynúť s davom. Naproti tomu Clarke sa nielen zamýšľa nad tým, že by to tak vôbec nemuselo vyzerať, dokonca ponúka odvážnu tézu odpútania sa od organického tela - ako tá biela guľa z Dňa Nezávislosti 2, len s 50ročným predstihom. 

    Súčasným sci-fi harcovníkom by sa možno mohlo zdať, že Vesmírna odysea neponúka nič, čo by tu ešte nebolo - objavenie záhadného objektu, osamelá posádka na ceste vesmírom, počítač schopný nielen samostatnej komunikácie, ale aj takmer ľudských emócií...no, v tom prípade si ale treba nalistovať tiráž a pozrieť si, kedy bola táto kniha prvýkrát vydaná. Arthur C. Clarke je právom označovaný za poprednú osobnosť tohto žánru a mne stačilo čítať iba jedno jeho dielo, aby som pochopila, že udal smer mnohým svojim nasledovníkom.

    Celkovo je Vesmírna odysea veľmi dynamická, nič nie je naťahované - kniha s takým krátkym rozsahom si to ani nemôže dovoliť, do príbehu nie je násilím vtláčaná romantická zápletka ani zbytočné odbočky od deja a dokonalý dojem z knihy mi trochu naštrbil iba jej záver, ktorý je na môj vkus príliš fantastický až alegorický - na druhej strane sa nebojím priznať, že nie som najjasnejšia hviezda v galaxii a možno som záver iba nesprávne pochopila. Každopádne je 2001: Vesmírna odysea kniha plná futuristických technológií, napínavých scén, úžasných opisov vesmírnych telies a to všetko na necelých 300 stranách, takže sa vám nič nestihne zunovať. Čo chcieť od sci-fi viac?

    Prajem príjemné čítanie! :)