Zaľúbila som sa do nádeje...že tá kniha raz skončí

 


     Ako sa vraví, nie je každý deň nedeľa. S toľkými svätými bigotnými hlavami v parlamente, ako tam máme momentálne, by to bolo aj dosť blbé, lebo s ich večnou túžbou po zatvorených obchodoch by sme všetci pomreli od hladu. No ani môj knižný výber nie je vždy substitútom nedele, občas stúpim tak vedľa, že skončím jednou nohou v inom štáte. A prečo to tu rozoberám? Aby som vás už vopred pripravila na to, že jedna z aktuálne dosť populárnych kníh s romantickým názvom Zaľúbila som sa do nádeje od mladej autorky vystupujúcej pod pseudonymom Lancali sa, žiaľ, u mňa nestretla s práve nadšeným ohlasom. A hneď vám aj porozprávam prečo. Za preklad ďakujem Saskii Hudecovej, bez nej by som túto knihu pochopila ešte menej.

    Sam žije v nemocnici, odkedy si pamätá a bude tam žiť, pokiaľ až siaha jej predstava o budúcnosti. Rovnako ako Sony. Ako Neo. Ako Coeur, prezývaný Céčko, a najnovšie aj éterická bytosť menom Hikari. Päť tínedžerov, ktorým osud rozdal zlé karty, potom ich ešte oblial špenátom a posypal pilinami a teraz čaká, ako s tým sajrajtom budú hrať. Ich túžba po normálnom živote je silnejšia než choroba a tak pre seba kradnú momenty a spomienky, ktoré im dovolia na chvíľu zabudnúť na tuning tváre kyslíkovou maskou alebo bižutériu v podobe infúzie. A zistia, že ani láska nie je hypochonder a nezľakne sa zápachu dezinfekcie a pípania monitorov životných funkcií.

    Tak. Námet tejto knihy ma schmatol za pačesy ako pračlovek svoju vyvolenú. Čakala som silný a emotívny príbeh, ktorý moju čiernu dušičku rozdupe na kašu a ja si budem po dočítaní utierať roztečenú špirálu aj zo zadku. Hej, občas pri čítaní rada trpím, čo si budeme. Nehovorím, že Zaľúbila som sa do nádeje nie je silná a emotívna kniha, lenže...ten štýl! Tá poézia! Tá lyrika! Ja viem, že som citlivá asi ako hever, ale náhodou občas poeticky ladený jazyk dokážem oceniť, ak je vyvážený tempom rozprávania alebo realistickými, ľudskými postavami. V tomto prípade mi však v mysli neustále blikal neónový nápis "patetické", nemôžem si pomôcť. Našťastie neviem zo skúsenosti povedať, ako sa vyjadrujú chorí tínedžeri, no viem, aký jazyk používajú tí zdraví a neverím, že by to bol až taký rozdiel a namiesto vyjadrenia, že im je skrátka na piču medom potretú, by sa uchyľovali k básnickým prirovnaniam hodným Vila Potrashrušku.

    Sam je rozprávačkou príbehu, no hoci je dej podávaný z jej pohľadu, o nej samotnej prakticky nič nevieme. Kto je? Čo ju trápi? Kým bola predtým? Sam je opradená nielen rúškom ochranným, ale aj rúškom tajomstva, no nebojte sa, v závere jej identita vyjde najavo. V mojom prípade to bol posledný klinec do rakvy, ale aspoň viem presne pomenovať, prečo táto knižka naozaj nebola pre mňa. No nemôžem vám to povedať, lebo by som vypľula celú pointu knihy.

    Rozprávanie je plné metafor, snových predstáv a spomienok, takže som mnohokrát strácala niť ako na sympóziu vyšívačiek. Lancali zahŕňa do deja ohromné množstvo náročných tém, ktoré zaobaľuje do pekných slov, no toto balenie ma potom nedokázalo naplno zasiahnuť. Vlastne som si občas chcela knihu otrieskať o hlavu, nech vo mne vyvolá aspoň nejakú bolesť. Navyše mám dojem, že toho zla bolo v knihe toľko, až nestihla všetko rozviesť do hĺbky. Smrť mamy jednej z postáv tak dostala asi toľko priestoru ako zvädnutá izbová kvetina. A občas som sa neubránila pocitu, že Lancali trochu nasilu apeluje na moje city. Veď jasné, že od knihy o smrteľne chorých deťoch nikto príčetný nečaká plot twist na štýl "áno, cystická fibróza sa nedá liečiť, ale vyzerá to, že vás jej zbavil esenciálny olej z levandule", ale toto bolo také že "ona zomrie, už niečo cítiš? A keď zomrie on, potom už budeš smutná?". Skrátka nie som vhodné publikum pre túto knihu, skôr strávim opis kolostomického vrecka ako metaforické dialógy a nežné vyznania. 

    Zase aby som nekrivdila, rozhodne nechcem povedať že Zaľúbila som sa do nádeje nie je pekná kniha. Svojím spôsobom je nádherná, akurát ja ten spôsob nedokážem oceniť, takže ma prosím berte s rezervou. Na takéto knihy som príliš cynická a neviem vstrebať všetku lásku medzi riadkami. Lancali určite vie písať, akurát ja to neviem čítať. 

    Takže hoci mňa táto kniha nedokázala uchvátiť, neopovažujem sa tvrdiť, že nestojí za prečítanie. Ak potrebujete bôľnosladké pohladenie pre dušu, plné nádeje ruka v ruke s beznádejou, ak máte radi pomalé príbehy, kde nič nie je povedané na plnú hubu, určite dajte šancu Zaľúbila som sa do nádeje. No ak ste ako ja, a skôr oceníte drsný, naturálny a reálny príbeh, zrejme budete po dočítaní podobne zmätení. 

    Prajem príjemné čítanie! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka