Sídlo hrůzy - o dosť lepšia Darcy Coates

 

    Na osobu, ktorá si pustí do gatí pri každom nepatričnom zvuku dve minúty po západe slnka sa prekvapivo vyžívam v strašidelnej literatúre. A aby som sa mohla báť aj smetiarskeho auta, čo si to  z nepochopiteľného dôvodu štráduje okolo o ôsmej večer (neverili by ste, ako desivo pôsobia tie blikačky na strope keď je všade tma), ešte to umocňujem výberom kníh o strašidelných domoch. Nič tak nepozdvihne ducha ako predstava ducha. Skúsila som to s kráľovnou strašidelných domov Darcy Coates, ale musím povedať, že jej rozprávky pre dospelých nie sú úplne to, čo hľadám. Zato taký Lee Mountford rozohral vo svojej knihe Sídlo hrůzy takú show, že som v noci skoro vyletela z kože na plafón, keď mi pes zvonku zaťukal pazúrmi na okno (musím podotknúť, že to od nej bolo dosť zlomyseľné).

    Sestry Sarah a Chloe zdedili dom, v ktorom zamordovali zástup ľudí, a nenapadne im nič lepšie, než sa do neho nasťahovať aj s Chloeiným manželom a malou dcérkou. Samozrejme, že problémy na seba nenechajú čakať dlhšie než exekútor po nesplatenej hypotéke, podivné zvuky a tiene je čoraz náročnejšie vysvetliť racionálnou cestou a obyvatelia domu Perronových budú čeliť horším veciam, než je tečúca toaleta a zle tesniace okná. 

    Sídlo hrůzy v podstate neprichádza s ničím novým, ale zato ťaží maximum z toho starého. Predsa len, keď píšete o rodine v strašidelnom dome, ťažko z toho vytrieskať nejaký originálny námet, pokiaľ teda nechcete pojednávať o teletubies, paralelných svetoch obývaných ružovými korytnačkami alebo démonovi posadajúcom kuchynské spotrebiče. Takže aj v tomto prípade najprv všetko vyzerá viacmenej v poriadku - možno až na stav omietky, podlahy, ústredného kúrenia a osvetlenia - skrátka nič, čo by sa s určitým obnosom financií a trpezlivosti nedalo prekonať. Postupne však dochádza k javom, kedy by som to ja osobne už naozaj nedokázala donekonečna ospravedlňovať prievanom, hlodavcami, erupciami na slnku, červotočmi, karcinogénnym vplyvom plesní na ľudský organizmus alebo technologickým smogom. V určitom momente skrátka príde zlom, kedy sa musíte rozhodnúť, či zavoláte odborníkovi na psychické zdravie alebo odborníkovi na exorcizmus. Lebo keď to dáte na hrdinov nášho príbehu a budete čakať, že to nejak prehrmí ako štandardná prietrž mračien spojená s krupobitím, tornádom a spevom Gizky Oňovej, nemusí to dopadnúť úplne dobre.

    Samozrejmosťou je rýchlo gradujúci, pochmúrny a tajomný dej - autor sa krásne pohráva s atmosférou, spočiatku necháva čitateľa veriť, že za všetky zvláštne úkazy môže skutočne iba zanedbanie bytového jadra. Neskôr to už samozrejme vybalí naplno a začína sa nefalšovaný plnokrvný horor, z ktorého som bola miestami potentovaná ako batoľa (len bez toho rozkošného výrazu) a veľmi som si ten strach užila. Záver je vyhrotený a strhujúci, akurát ma mrzí, že niektoré okolnosti autor počas rozprávania dosť rozvinul a vo finále sa na ne vyprdol - napríklad študovňa plná formaldehydu, pergamenu a pentagramov si určite zaslúžila viac než chabých 15 minút slávy.

    Inak ale Sídlo hrůzy určite odporúčam všetkým milovníkom bezpečného strachu. Staromódny horor inkarnovaný do modernej doby mi zahral na správnu strunu. Užila som si zimomriavky, že sa mi stavali aj tie chlpy ktoré nemám (no, dobre, už je zima, takže mám, koho sa snažím oklamať) a až na pár drobností to bol naozaj skvelý zážitok. 

    Prajem príjemné čítanie! :)