Nelám mi krídla - návrat do triedy zlomených sŕdc

 

    Ešte pred nejakým časom som sa pri zmienke o young adult knihách tvárila ako Kaliňák pri Matovičovom aute - napoly šialene, napoly zhnusene. Predsa len, na pocukrované ulepené vrkanie násťročných indivíduí som sa cítila už trochu stará. Trochu stará sa cítim stále, ale zistila som, že young adult sa dá napísať aj čitateľne a bez hrozby predávkovania glukózou. Presvedčila ma o tom napríklad minulý rok naša talentovaná autorka Kristína Ježovičová svojou knihou Nelám mi srdce. K niektorým z jej hrdinov sa teraz vrátila v ďalšej časti cyklu Nelám mi krídla.

    S Dafné sa život nemazná ani čo by sa za nechet vošlo. O otca prišla a mame na nej záleží ako Ficovi na predvolebných sľuboch. Žije u babky, z ktorej by mala Božena Němcová úzkostné stavy a ktorá svoju vnučku vníma ako modrooký ekvivalent pásového oparu. Jej jedinou spriaznenou dušou je kamarát Adrián, ten však žije v úplne inom svete a začína si uvedomovať, že Dafné sa do neho hodí ako klinec do polievky. Dominik sa zase prispôsobuje životu na novom mieste a novej škole, čo s jeho psychickými problémami nie je úplne jednoduché. Čo sa stane, keď sa tieto dve osamelé duše ocitnú v bezprostrednej blízkosti?

    Kristínkine knihy sú známe tým, že svojich hrdinov podrobuje omnoho horším strastiam než je zle zvolená farba na vlasy a zrušenie koncertu Johnyho Deppa. Problémy, ktorým čelia mladí ľudia v jej príbehoch, sú reálne a dôležité, hoci spoločnosť pred nimi mnohokrát zatvára oči. Dafné je ten typ dievčaťa, čo vyzerá, že má z adamantia nielen kostru, ale ešte aj mihalnice, nikoho si nepustí k telu a z ničoho si nič nerobí, no v skutočnosti ju jej starosti pomaly začínajú pohlcovať ako hladná anakonda. Aby zabudla na nedostatok lásky vo svojom živote, bezhlavo sa vrhá do fyzických vzťahov a nemá nikoho, kto by jej podal pomocnú ruku. A keď nájde zmysluplnú záľubu v tanci, opäť sa stretne len s nedôverou a pohŕdaním. Musím sa priznať, že podobné hrdinky, drsné ako zadok nosorožca, väčšinou u mňa nenachádzajú pochopenie. O to viac ma prekvapilo, že k Dafné som pociťovala nielen ľútosť, ale aj sympatie. Skrátka som chcela, aby už pre zmenu zažila aj niečo pozitívne - podľa možnosti nie test na covid. 

    Dominik je naopak chalan, ktorý mi okamžite prirástol k srdcu. S vlastným svetom, v ktorom sú dobré len párne čísla (asi mu nikto nepovedal, že párny počet majú kvety v pohrebnej kytici), v ktorom musí mať prehľad o všetkom od zloženia aviváže po počet krokov od domu po školu, v ktorom je dezinfekčný gél prvou položkou na zozname vecí, bez ktorých nemožno odísť z domu. Vo svojom osobnom priestore neznesie nikoho (občas ani seba), ale napriek tomu dokáže prejavovať voči najbližším silné emócie - napríklad voči dedkovi, ktorý po amputácii bojuje s čoraz výraznejšími prejavmi senility. 

    Čo sa týka hlavných postáv a problémov, ktorým čelili, Kristínke naozaj nie je čo vytknúť a ja som rada, že sa nebojí púšťať do takýchto náročných tém. Ja by som nezniesla ani polovicu toho, čo Dafné. A hoci som knihu čítala so zatajeným dychom a ťažko mi ju bolo pustiť z ruky, moja vnútorná cynická obluda beta verzia predsa len musí trochu obrblať vzťah medzi Dafné a Dominikom. Niežeby som im to nepriala a škodoradostne dúfala, že ich pokus o zblíženie dopadne ako kombinácia mentosiek a coly - kopa bordelu a nič z toho - ale ťažko sa mi tomuto procesu verilo. Celé sa to udialo na môj vkus príliš rýchlo - Dafné, ktorá trávi roky zdokonaľovaním techniky profesionálnej asocializácie otvorila Dominikovi srdce už po pár dňoch. A Dominik zase pri Dafné okamžite zabúdal na svoje monkovské spôsoby a strach z mikróbov. Nechcem naznačiť, že kvôli nej skočil do najbližšieho smetiaka, či tam náhodou nenájde použiteľný kondóm, ale subjektívne sa domnievam, že na odbúranie psychických problémov takéhoto rozsahu nestačia sympatie. Autorka skrátka stavila skôr na čítavosť a rýchlejšie tempo deja než na rozsiahle budovanie vnútornej psychológie a pomalé zbližovanie, čo je v poriadku - akurát ja to mám radšej pomaly a postupne. V knihách, samozrejme. A vlastne aj v kuchyni. No a asi aj v spálni keď už sme pritom. 

    Hoci som občas trochu prevracala očami, keď Dafné s Dominikom skĺzli do patetických vyznaní (aj v tomto som hovado. Básnické figúry si nechaj do kulturáku a rovno jej povedz, že pri pohľade na ňu máš určitý orgán väčší až desaťnásobne. A ak neviete, že myslím očné zrenice, tak ste ešte väčie hovadá než ja), veľmi sa mi páčilo, že Dafné je rovnako ako mnohí z nás zbláznená do Queenu. Lepší soundtrack pre svoju knihu si autorka ani nemohla vybrať! 

    Aby som to teda nejak zhrnula. Kniha Nelám mi krídla je opäť veľmi silným čítaním prispôsobeným mladšej vekovej kategórii. Okrem mladej lásky totiž rieši dôležité spoločenské problémy a ani náhodou ich neidealizuje - Dafné si napriek svojej prezentovanej sile užije pocitu bezmocnosti viac, než niektorí šťastlivci za celý život. Kristína vytvorila sympatické a uveriteľné postavy a verím, že sa s nimi ešte stretneme. Lebo hoci je záver knihy poňatý vo veľmi realistickom duchu, ja potrebujem vedieť čo bolo ďalej!

    Prajem príjemné čítanie! :)