Džinovia - koľko trápenia vydrží jedna rodina?

 

    Keď sa povie "džin", väčšina z nás si zrejme predstaví toho modrého svalovca z Aladina, ktorému chýbajú dosť podstatné partie (alebo si ich zabudol v lampe). Prípadne alkohol, ktorý pasuje k tonicu, výber už nechám na vás. Kniha Džinovia od Fatmy Aydemir však ani zďaleka nepojednáva o starých lampách (ktorých tvar bol pre mňa vždy natoľko mätúci, že dodnes nechápem, ako sa tá vec dala používať na niečo než na dávkovanie omáčky na tanier) v ktorých žijú viac či menej dobromyseľné bytosti, ochotné plniť za chvíľku slobody nemožné požiadavky. O preklad sa postaral Marián Hatala.

    Skôr, než sa Huseyin upracoval k smrti (čo samozrejme ešte nevedel, inak by sa na všetko vyprdol), konečne si splnil sen a kúpil pre seba a svoju rodinu byt v Instanbule. Byt, v ktorom stihol otvoriť okno a prejsť do kúpeľne, než si jeho srdce povedalo, že infarkt znie ako zaujímavý program a nechalo sa roztrhnúť napoly. Skormútená rodina pozostávajúca z manželky a štyroch detí sa postupne presúva z Nemecka do Turecka, aby sa s otcom naposledy rozlúčili. Päť osobností, no omnoho viac tajomstiev, starých krívd a skrytej nevraživosti. 

    Teraz tu sedím a rozmýšľam, čo o tejto knihe povedať skôr, než sa vyznám ako ma uchvátila. Zrejme seriem na to a rovno hovorím, že ma uchvátila. Prevažná časť deja sa odohráva v spomienkach, a ani tie nie sú nejaké turbulentné, ale prešpikované bolesťou a melanchóliou. A to pritom väčšina postáv ani nedostávala pravidelne do držky, no vedomie, že to môže byť aj horšie, málokedy stačí na to, aby ste sa cítili lepšie. Autorka dáva priestor postupne každému členovi rodiny, a tak sa na chvíľu ocitneme v Huseyinovej hlave, práve keď si uvedomí, že s dôchodkovým sporením si robil starosti zbytočne, a hneď nato robíme spoločnosť najmladšiemu synovi Umitovi, ktorý sa musí vyrovnávať nielen so stratou otca, ale aj s vlastnou orientáciou (hlavne keď sa v otcovej neprítomnosti snažia jeho život riadiť debili s falusom namiesto šedej kôry). Mladšia dcéra Perihan sa snaží vymedziť vlastnú identitu, zatiaľ čo staršia Sevda síce vzala život do vlastných rúk, no pocit naplnenia sa aj tak akosi nedostavil. A starší syn Hakan sa zase snaží utiecť pred realitou života zbesilou jazdou po diaľnici. 

    Fatma Aydemir tu predviedla prácu s charaktermi par excellence. Na začiatku každej kapitoly som prevracala očami, čo za nemožnú pokryteckú chuderu/ľahkovážneho idiota (nehodiace škrtnite) nám to zase ponúka. Lenže postupne, ako odkrývala jednotlivé vrstvy a spomienky, som pochopila, že nie, on sa tak nespráva iba preto, že sa rozhodol inšpirovať rannou erekciou a byť kokotom celý deň, ale preto, že ho poznačil pocit nespravodlivosti a bezmocnosti. A že ona sa pod tou peknou fasádou nesnaží skryť iba vrásky o hĺbke pavúčej nohy, ale vlastnú neistotu a túžbu po zmene. Ako som hrdinov spočiatku nemohla vystáť, tak som k nim postupne začala pociťovať skôr ľútosť.

    Najdlhšie si na svoj diel empatie musela čakať matka Emine (môj mozog jej samozrejme vytrvalo vnucoval pseudonym Eminem), jednak preto, že kapitola z jej pohľadu príde až v závere knihy, a jednak preto, že som si naozaj nevedela predstaviť, ako by som mohla súcitiť s takou spiatočníckou, odmeranou, panovačnou a neprístupnou bosorkou. Aspoň tak bola vnímaná optikou svojich potomkov, čo teda pre matku nie je bohvieaké vyznamenanie. Nakoniec však vyšlo najavo, že si za svoj život toho musela preskákať najviac. Nebudem zachádzať do detailov aby som vás neobrala o zážitok, len naznačím, že keď vaším najhorším zážitkom nie je dvojdňový pôrod v kravíne, váš život sa naozaj neuberá správnym smerom.

    Džinovia rozoberajú množstvo náročných tém, ale pritom sa kniha číta prakticky sama. Obsahuje mnoho vnútorných monológov, tie sú však písané tak ľudsky a bez zbytočného pátosu, že vôbec nespomaľujú tempo. Dej je silno vsadený do politickej situácie a do podmienok, v akých žijú tureckí (a iní) prisťahovalci v Nemecku, ale autorka sa nesnaží natlačiť svoj príbeh do dokumentárneho oblečku, z ktorého by mu trčali aj tie končatiny, čo nemá, no necháva svoje postavy vyliať si srdce a politiku s históriou používa len ako kulisu - niečo, čo ste nútení registrovať, ale nevytláča vám to hercov zo zorného poľa. 

    A koľko mi táto kniha dala! Zase som sa presvedčila, že sakra, občas stačí naozaj len hubu otvoriť a život bude znesiteľnejší. A že milovať niekoho znamená neklásť si podmienky, a nesnažiť sa zorganizovať mu život podľa vlastných nanútených predstáv. A teraz nevravím len o partnerskom vzťahu, ale celkovo o rodinnom krbe (alebo hoci aj hrdzavých gamatkách, dôležité je, kto sedí okolo). Keď som čítala o tom, ako Emine vidia jej deti - so zmesou rešpektu, lásky, ľútosti a opovrhnutia - nonstop mi v hlave bežalo, že ja takto vystupovať rozhodne nechcem.

    Záver ma veľmi dojal (nie, tentokrát mi nikto cibuľu v obývačke nekrájal, ale myslím, že sa už plížil k chladničke). Fatma Aydemir nevykričala všetko do megafónu, ale pointa je jasná aj bez caps locku - že nie vždy dostaneme druhú šancu, a preto by sme sa mali snažiť žiť najlepšie, ako vieme, už dnes. 

    Džinovia predstavujú tú geniálnu kombináciu, keď sa nie práve ľahká kniha číta ľahko ako šlabikár. Zasiahne vaše emócie silou odbrzdeného kamióna, ale nebude vás trápiť transcendentálnymi úvahami, ktorým nemáte šancu porozumieť bez šluka marišky a diplomu z filozofickej fakulty. Prihovára sa vám ľudskou rečou a apeluje na myšlienky, ktoré sa môžu vo vašej hlave vyskytnúť, aj keď máte to šťastie, že sa vám otec neupracoval do hrobu, mama nebojuje s depresiou alebo vám policajti nestrkali prsty tam, kde by mal byť nápis "iba na vystupovanie". 

    Prajem príjemné čítanie! :)