Ďáblovy dveře - veľmi vydarené predkračovanie

     V určitých prípadoch mám klišé celkom rada. Samozrejme, nie, keď príde na romantické vzťahy. Na vrkanie medzi Slečnou nedobytnou a Pánom Přijmeš moji rúúúži nemám bunky, mozgové, ani žalúdočné. Ale keď sa bavíme o hororčekoch, dokážem stráviť akýkoľvek otrepaný námet, od nového suseda, s podozrivou svetloplachosťou a alergiou na cesnak, až po entuziastickú rodinku, čo sa s vervou a veľkými plánmi do budúcna nasťahuje do domu, v ktorom vraj zavraždili asi 854 ľudí, 14 mačiatok a bytový dizajn. Takže sa niet čomu čudovať, že po lahôdke Sídlo hrůzy (dojmy tu) som sa s radosťou vrhla aj na pokračovanie Ďáblovy dveře. Druhú knihu Lee Mountforda opäť preložila Lenka Lichtenberg.

    Ray, Rita a ich dcérka Chloe sa ocitli v situácii, keď im hrozí, že si budú zadok vytierať letákom z Kauflandu. Keď dostanú ponuku presťahovať sa do starobylého sídla Perronových a pomôcť s jeho transformáciou na hotel, neváhajú ani minútu. Ponuku im predostrel Ritin brat Vincent, tak aká levárna by za tým mohla byť? Majiteľ domu Marcus Blackwater je síce divný patrón s ešte divnejšou záľubou v okultizme, všetky zrkadliace plochy v dome majú podivné zobrazovacie vlastnosti a navyše Rita sa začína správať ako obeť besniaceho PMS, ale inak je všetko v poriadku. Alebo nie je?

    Ďáblovy dveře sú druhou časťou série, ktorá sa odohráva pred prvou časťou série. Tiež som spočiatku skepticky krivila papuľu ako Romana na niekoho, kto nehral dvakrát Wimbledon, lebo veď toto môže fungovať pri romantickej literatúre, keď sa dozvieme ako Choakínina prababka vlastne stretla pradeda Gonzálesa, ale pri horore? Moja prvá reakcia sa niesla v duchu - mňa neojekabátiš, viem, že to prežije keď si mi to už vyžvanil v jednotke, tak čoho sa mám báť? Autor však stavil na vskutku originálny koncept retrospektívneho osvetľovania deja, takže si na tomto mieste dovolím vziať späť svoje námietky, že určité veci v jednotke nedostatočne rozvinul. On si ich len poctivo šetril na "predkračovanie" (áno, vymyslela som termín označujúci pokračovanie čo sa odohráva pred. Kade sa ide na patentový úrad?).

    Dej by sa mohol niekomu zdať príliš pomalý až stagnujúci. Ono sa tam spočiatku fakt nič očividné nedeje - najstrašidelnejšia je zrejme nedostatočná obsadenosť hotelu a stupňujúca sa frustrácia Rity čoby manažérky. Mountford sa nikam neponáhľa, nesnaží sa čitateľa prvoplánovo strašiť na každej druhej strane, hororovú atmosféru buduje pekne postupne až do strhujúceho finále, kde sa bude trhať naozaj kadečo. Gradáciu založil na postupnej zmene Ritinho správania, na zúfalej snahe jej manžela udržať rodinu pohromade a na tajomnej postave Marcusa Blackwatera, ktorý síce stojí v pozadí, ale tie jeho nenechavé paprče ťahajú za všetko možné, nielen za nitky. 

    Horor síce nie je žáner, v ktorom by bola nevyhnutná nejaká detailná práca s charaktermi, tam od nich človek skôr čaká, že budú v pravý čas primerane krvácať, ale veľmi sa mi páči, že Mountford to neodflákol a vytvoril celkom realistické bytosti (samozrejme, King to nie je, ale furt lepšie ako tupé bábky čo kričia haloooo do tmavej chodby). O to markantnejšie sa dá vnímať Ritina postupná premena zo svedomitej zamestnankyne, nežnej matky a vernej manželky na...ehm...no veď uvidíte. Ray je vykreslený ako hlas rozumu, ktorý si o sebe paradoxne myslí, že toho rozumu veľa nepobral, akurát Chloe je na šesťročné mláďatko príliš vyspelá a občas uvažuje skôr ako Indiana Jones než ako dieťa, čo len nedávno odložilo pomocné kolieska. Vincent je typický príklad nenápadnej vedľajšej postavy, ktorá sa vo finále ukáže dôležitejšia, než sa celý čas zdalo. 

    Opäť mám pocit, že nie všetko, čo autor v knihe rozpracoval, aj bolo dovysvetlené, ale tentokrát za to už nejdem pindať, poučená z minulosti - ak bude v sérii pokračovať, určite dostaneme odpovede. V Ďáblových dveřích nielenže vysvetlil veci, z ktorých mi mykalo obočím po dočítaní Sídla, ale ešte si aj ušetril jednu turbopecku, z  ktorej sa mi sánka prepadla cez podlahu, a za to mu tlieskam, pretože prvá časť tým dostala pre mňa úplne iný rozmer. Séria je písaná voľne, takže môžete čítať Ďáblovy dveře pokojne aj samostatne, prípadne ísť chronologicky a stratení nebudete, ale ak pôjdete po poradí, čaká vás poriadny kopanec do členka. V tom najpozitívnejšom zmysle.

    Okej okej, horor možno nie je nejaký vysokointelektuálny egorozvíjajúci žáner, navyše téma strašidelných domov je otrepaná ako mastný chleba s cibuľou, ale padne rovnako dobre! Lee Mounford dokázal opäť z miliónkrát reprodukovaného námetu vyťažiť maximum a výsledkom je naozaj podarené čítanie, možno menej zimomriakové ako prvá časť, ale o to napínavejšie a príjemne tajomné. Ideálnejšie oddychové čítanie na jeseň si ani neviem predstaviť!

    Prajem príjemné čítanie! :)