Fablehaven: Epidémia tieňov - zlo nákazlivejšie než omikron


    V živote príde chvíľa, kedy sa človek musí zmieriť s tým, že na  niektoré veci je už jednoducho príliš starý. Napríklad minule, keď som pretŕčala o tri hlavy nad ostatnými divákmi na koncerte Mira Jaroša a navyše som bola nútená čeliť útokom rodičov umrnčaných faganov, ktorí cezo mňa vraj nevideli (no tak pardon, že som sa nenarodila priesvitná) som si povedala, že takéto kultúrne vyžitie už nie je pre mňa. A aj keď sa chcem pohrať v pieskovisku s vedierkami a lopatkou, som vystavená čudným pohľadom. Ale detské knihy, tie mi teda nikto nevezme, zvlášť ak ide o také vydarené diela ako séria Fablehaven od Brandona Mulla. Jej tretiu časť, Epidémiu tieňov, som zhltla s rovnakým nadšením ako predošlé dve (články nájdete tu a tu). 

     Kendra a Seth vytiahli Čaroles z jedného srabu a už sa na nich valí ďalšia pohroma. Okrem toho, že síce odhalili zradcu, no zároveň sa natíska možnosť, že ďalšia významná osoba to hrá na dve (minimálne) strany, sa rezerváciou začala šíriť záhadná epidémia. Na odhalenie infikovanej osoby nepotrebujete štekliť mozog paličkou ani pokúšať dáviaci reflex, jej príznaky sú očividné - dobré, alebo aspoň nie vyslovene zlé bytosti sa pod jej vplyvom menia na temných padouchov. Imúnni nie sú ani ľudia, na ktorých sa epidémia prejavuje inak. Čaroles sa tak ocitne opäť na pokraji záhuby, a tentokrát to vyzerá beznádejne. 

    Brandon Mull už v predchádzajúcich častiach dokázal, že má väčšiu fantáziu než poistný agent ponúkajúci poistenie proti tsunami na vysokohorskej chate. V jeho svete sa stretneme so "všednými" bytosťami (teda minimálne čo sa ich výskytu vo fantasy knihách týka. Keby stretnem chlapa, ktorému zo zadku vyrastá polovica koňa, skôr obviním seba z požívania psychotropných látok než jeho zo všednosti) ako kentauri, víly či dryády. Popri nich však dokáže zakaždým vyprodukovať nové a nové stvorenia. V tejto časti sa navyše pohral s ich polaritou a vymýšľal fascinujúce spôsoby, akými sa u jednotlivých tvorov prejavila infekcia tieňovou epidémiou. Keď vás niekto každé ráno prekvapí dúhovým koláčom, ktorý chutí ako orgazmus jednorožca, je to super, len si predstavte, že mu zrazu šibne a rozhodne sa premeniť váš dom na hardcore verziu pevnosti Boyard. To už vážne končí každá sranda. 

    Na rozdiel od predchádzajúcich častí, v Epidémii tieňov už autor ukázal, že nie všetci jeho hrdinovia sú nesmrteľní. S ohľadom na cieľového čitateľa sa samozrejme vyvaroval krvavých lázní, no myslím, že keď už sa rozhodol pritvrdiť, mohol svojim zosnulým postavám venovať trochu viac pozornosti, a to aj v prípade, že išlo o vedľajšie charaktery. Netvrdím, že mal napísať dve kapitoly o pohrebe so štátnymi poctami a národnou gardou, ibaže na skon niektorých postáv ostatní reagovali ako na úmrtie akváriovej rybičky. No čo už, stalo sa, spláchnime ju a život ide ďalej. 

    Epidémia tieňov obsahuje okrem novinky v podobe otŕčania kopýt (a nemyslím tým kentaurov obdivujúcich svoj predný náhon) na rozdiel od predchádzajúcich častí aj nepatrný náznak romantickej linky. Predsa len, Kendre už ťahá na 15, tak od nej nemožno očakávať že bude svoje hormóny ignorovať rovnako ako Sethove ironické poznámky. Mull to však dokázal stále udržať v medziach hodných detskej fantasy knihy, takže sa dej nezvrhne na žiadne presladené young adult, kde by mala hrdinka v paži osud Čarolesa aj celého zvyšku sveta, pretože sa potrebuje sústrediť na tvar ľavého ucha svojho vyvoleného. 

    V sérii Fablehaven nestoja kladní hrdinovia proti jednému konkrétnemu antagonistovi, ktorý si páchaním zla lieči osobné mindráky (napríklad zo zúfalého nedostatku pigmentu a nosových chrupaviek), ale proti tajomnému kolektívu bojujúcemu za rovnoprávnosť vo svete čarovných bytostí. V preklade to znamená, že chcú oslobodiť krvilačných démonov a čakať, ako si s tým zvyšok sveta poradí. Brandonovi Mullovi to umožňuje rozohrať vo svojich knihách konšpiračnú hru na zradcov a dvojitých agentov, čím zvlášť mladšiemu čitateľovi zamotá hlavu tak, že absolútne netuší komu veriť. Pátranie po zradcoch vo vlastných radoch tvorí významnú časť zápletky aj v Epidémii tieňov, len v závere knihy príde namiesto bombastického odhalenia iba také znepokojené odkašľanie. Tu však asi skĺzavam do hodnotenia dospelou hlavou (a podržte mi hrkálku kým prezlečiem barbinu), chápem že detského čitateľa nemožno donekonečna naťahovať. Navyše, samotná záverečná scéna boja temných a svetlých bytostí bola opäť nádherne zvládnutá, nejedno oko možno aj slzu vyprodukuje, a odhalenie totožnosti kriváka bol už iba taký bonus na záver.

    Na tejto sérii zbožňujem okrem všetkého ostatného aj to, ako majstrovsky si autor dokáže poradiť s ukončením jednotlivých častí - zakaždým pekne uzavrie problém, ktorý bol riešený v konkrétnej knihe, no hlavnú zápletku a niekoľko otázok s ňou spojených necháva otvorených, aby bolo na čo nadviazať v ďalšom pokračovaní. Mullove knihy nie sú ukončené krutým a neľútostným visením za jeden zlomený prst z útesu (hej, cliffhanger tým myslím, ak by niekto náhodou takýto jasný a zrozumiteľný inotaj nechápal), ale napriek tomu dosiahne, že čitateľ dychtivo očakáva ďalšiu časť.

    Epidémia tieňov je ďalším úžasným dobrodružstvom v začarovanom lese, plným fantastických stvorení, zdanlivo nesplniteľných úloh a (najmä pre cieľovku) prekvapivých odhalení. Brandon Mull svojich čitateľov nepodceňuje ani nepreceňuje a tak tvorí knihy, ktoré deti prečítajú so zatajeným dychom a dospelí si pri nich veľmi príjemne oddýchnu. Až mi je ľúto, že nás čakajú už len dve časti. Fablehaven je jednou z tých výnimočných sérií, ktoré by si človek želal čítať do nekonečna.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej