Východ Večernice - prečo nestrkať prsty žabe pod nos


    Séria Fablehaven pre mňa tento rok predstavuje taký objav ako vynález bicykla, na ktorý netreba liezť z rebríka a pri páde riskovať trieštivé zlomeniny všetkých kostí v tele a večnú rozlúčku s vlastnými zubami. Prvá časť ma pohltila s apetítom vegánskej hyeny, takže vydanie Východu Večernice sa pre mňa stalo jednou z najočakávanejších udalostí roka (prvú priečku obsadilo očkovanie proti Covidu. Taký bohatý je môj spoločenský život). 

    Kendra čelí na konci školského roka okrem záverečných písomiek, prebúdzajúcich sa hormónov a rozkvitajúcej pleti (no nie tým správnym estetickým spôsobom) aj novému spolužiakovi. Zatiaľ čo jej kamarátky mu hádžu do cesty kľúče od svojich tajných denníčkov, ona je jediná schopná vidieť jeho pravú tvár - nielen v metaforickom ponímaní. Príchod spolužiaka, ktorý nosí ľudskú podobu len ako vydarený makeup, je len jednou z udalostí, ktoré prinútia súrodencov hľadať útočisko u starých rodičov v Čarolese, tajomnej rezervácii, ktorá okrem víl, satyrov s forehandom Rogera Federera a trollov s komplexom strýka Držgroša ukrýva aj jeden z mocných artefaktov, ktoré sa v nesprávnych rukách môžu stať prostriedkom k zničeniu sveta. Čo môže byť celkom problém, zvlášť keď oň prejaví záujem organizácia orientovaná na oslobodzovanie démonov a iných láskavých bytostí. 

    Brandon Mull aj v druhej časti Fablehavenu predviedol fantáziu hodnú pubertiaka pred regálom s alkoholom a rozprávačský talent Šeherezády (tej originálnej, nie tej Onurovej). Čitateľa vtiahne do deja od prvej strany, kde sa Kendra stretáva so spolužiakom, pri ktorom aj plesnivý zemiak vyzerá príťažlivo, a postupne ho vedie cez množstvo napínavých scén, striedajúcich sa s pokojnejšími, ale očarujúco fantastickými pasážami. K známym a overeným postavám sa pridáva aj niekoľko zaujímavých nováčikov, z ktorých každý púta pozornosť niečím iným - jeden vie uvariť strach namiesto nedeľnej polievky, druhá chová ako domácich miláčikov skáčuce tarantuly, tretí vyzerá ako ufrflaný starinár, až kým vám nezmizne pred očami rýchlejšie než výplata počas knižného výpredaja, a ďalšiemu stačí byť záhadný. Autor tiež nezaspal na vavrínoch ani počas vymýšľania čarovných bytostí - víly a satyrovia už samozrejme patria ku koloritu, ale stretneme sa aj s novými potvorami, z ktorých je gigantická ľudožravá ropucha asi jednou z najsympatickejších.

    Zatiaľ čo prvej časti som nemala absolútne čo vytknúť, druhá mi párkrát pľuvla do oka - som si však istá, že tieto nedokonalosti detský čitateľ odignoruje rovnako nonšalantne ako ja časopisy o zdravom životnom štýle, a možno by sa v nich nešpárali ani skôr narodení čitatelia, pokiaľ na rozdiel odo mňa netrpia potrebou exkrementálneho prieskumu. Nie, nemalo tam byť experimentálneho, ja som chcela naozaj povedať že sa rýpem v každom hovne. 

    Brandon Mull sa prostredníctvom svojich kníh snaží deti aj nenásilne podprahovo poučiť. Zatiaľ čo v prvej časti to bolo zaobalené tak šalamúnsky, že ešte aj Ezopove zvieratká by uznanlivo prikyvovali, vo Východe Večernice bol ten mentorský štýl trochu hlasnejší, nehovoriac o tom, že dieťa, ktoré len o vlas uniklo fatálnemu rozhodnutiu, okamžite priznáva chybu a berie si ponaučenie. Hoci teda rozumiem, že detského hrdinu nemôžete nechať do omrzenia padať na hubu, až kým nebude polomŕtvy, aby to vyznelo reálnejšie. Okrem zodpovednosti za svoje činy, vyhýbania sa unáhleným rozhodnutiam a rozdielov medzi odvahou a pochabosťou zahrnul do deja aj rovnoprávnosť pohlaví - samozrejme dôležitá téma, len neviem, či pre detskú knihu až taká nevyhnutná. Zopár scén bolo pre mňa tak trochu úsmevne nelogických - napríklad keď sa Seth vláme do cudzieho domu, kadečo tam ochmatá ako zlomyseľné decko v cukrárni a jediné, čo ho trápi, sú odtlačky prstov, ktoré nechal na sekere. Na druhej strane to však asi zodpovedá zmýšľaniu dvanásťročného decka viac než keby po sebe všetko drhol chlórom. 

    Východ Večernice sa vo veľkej miere zameriava na dôveru - súrodenci sa spolu s čitateľom musia neustále rozhodovať, komu možno veriť a kto je potenciálny zradca. Dospelý si po odhalení narazenú kostrč masírovať nebude, traja podozriví nepredstavujú až takú širokú ponuku, ale v detskej knihe predsa nemôže byť pomyselným vrahom matka zavraždeného, čo vlastne nie je jeho matka, ale ohrdnutá milenka, ktorá sa spriahla s jeho nevlastným otcom a skutočných rodičov nechala zavrieť do blázinca, aby nezavadzali. Mullovi sa podarilo vybudovať dejové zvraty, ktoré prinesú určitú mieru prekvapenia, ale pre cieľovú skupinu budú stále dostatočne pochopiteľné a priamočiare. 

    Veľkolepá záverečná scéna mi v niečom pripomínala pátranie po Kameni mudrcov z prvého Harryho Pottera - aj tu museli hrdinovia prejsť niekoľkými nebezpečnými úlohami, kým dorazili k cieľu. Ja som túto časť prečítala so zatajeným dychom, dieťaťu pre istotu držte pri ústach zrkadielko a knihu mu odoberte, ak sa nezahmlí dlhšie ako dvadsať sekúnd. Úplný záver opäť pôsobí čiastočne uzavreto, s naznačením ďalšieho pokračovania, až do poslednej strany - tam vám autor naservíruje ešte jeden dezertík, vďaka ktorému sa opäť neviem dočkať pokračovania. 

    Hoci ma Východ Večernice neočaril tak bezvýhradne ako Čaroles, stále ho hodnotím ako úžasnú detskú knihu, ktorá môže aj dospelému čitateľovi ponúknuť veľmi veľa. Doriešia sa niektoré okolnosti z jednotky, a ďalšie sa odložia až do trojky, medzitým si však vychutnáte čarovný, napínavý aj humorný príbeh plný fantastických bytostí, príšer a detskej odvahy.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku