Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara


     Občas sa označujem za knižného neznaboha - to väčšinou vtedy, keď sa náhodou dostanem ku knihe, ktorú mnohí velebia pre jej poetický štýl, neobyčajné jazykové figúry, nádherné myšlienky...a potom som tu ja, čo to potrebujem mať napísané po hrabliach, lopate a inom záhradnom náčiní, inak budem čumieť ako myš, ktorú vyorali, práve keď si dávala poobedného šlofíka blížiaceho sa k latentnej kóme. K čomu som sa tu však ešte nepriznala, je to, že ja som aj absolútny filmový neznaboh. S väčšou pravdepodobnosťou ma pristihnete sledovať film, ktorý je ovenčený viacerými Malinami než krík na vrchole plodnosti, než nejaký počin ocenený nahým zlatým mužom, ktorému chýba dôležitá súčasť anatómie. Takže asi nikoho neprekvapí, že aj film Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom doteraz úspešne unikal mojej pozornosti (alebo skôr moja pozornosť unikala jemu). Aby som to napravila, prečítala som si teda knižnú predlohu od Kena Keseyho, román Bol som dlho preč.

    Príbehom nás sprevádza Náčelník Bromden - chlapík indiánskeho pôvodu, ktorému by sa Vinnetou pozrel do očí jedine ak by si priniesol šamlík. Náčelník sa po traumatizujúcich zážitkoch z vojny zotavuje na psychiatrickej  klinike, kde predstiera kaprí syndróm - tvári sa, že je hluchý a nemý, aby mal od všetkých svätý pokoj. A to, že si pred ním púšťajú huby na voľnobeh, tiež nie je škodu. Zariadeniu vládne tvrdou rukou Veľká sestra Ratchedová, ktorá síce nenarástla viac než iné zdravotníčky, zato však trpí napoleonským komplexom a bez jej vedomia sa na klinike ani skúmavka na odber močového sedimentu nepohne. S príchodom nového pacienta, neskrotného optimistu Randalla Patricka McMurphyho začne dostávať hrôzovláda Veľkej sestry konečne nejaké trhliny.

    O knihe Bol som dlho preč som sa dočítala, že je to brilantná satira poukazujúca na zhubný vplyv kombinátu kapitalistickej spoločnosti na individualitu jednotlivca, prezentovaná zástupcami jednotlivých entít zasadených do mikrosveta. Či tak nejak, úplne som to nepochopila, ja som to jednoducho čítala ako príbeh nešťastných chlapov, zatvorených z toho či onoho dôvodu na psychiatrii a zdravotnej sestry, ktorá si na nich pravdepodobne vybíja nejakú súkromnú frustráciu a pocit menejcennosti. Psychiatrická klinika tu predstavuje prostredie, v ktorom sa skôr definitívne zbláznite, než by ste sa mali dočkať nejakej odbornej pomoci. A ak, tak buď vo forme elektrošokov (pečený mozog zrejme nepracuje lepšie než surový, ale možno krajšie vonia) alebo dokonca  lobotómie, čo mi osobne príde ako pokúšať sa liečiť krívanie amputáciou končatiny. Predsa len, skackanie na jednej nohe už nie je krívanie. 

    Pacientov sa v tejto knihe mihne neúrekom, no vzhľadom k ich špecifickým diagnózam sa v nich orientuje celkom ľahko. Spomeniem napríklad zajakávajúceho sa Billyho trpiaceho oidipovským komplexom, Plukovníka so svojskými definíciami, Georga posadnutého hygienou, či samotného Náčelníka, ktorého by v dnešnej dobe za blázna nikto nepokladal, pretože žijeme v časoch, keď je úplne normálne veriť, že sa vám niekto pokúša implantovať do tela súčiastky, prostredníctvom ktorých vás ovláda. Práve Náčelníkove predstavy a vidiny sa mi čítali ťažšie a spomaľovali príbeh, na druhej strane však vyznievali autenticky - ak je rozprávačom pacient psychiatrie, nemôžeme od neho očakávať za každých okolností racionálny pohľad na vec. 

    Rozprávačom je Náčelník, hlavnou postavou však zostáva Árpi...ehm, totiž R.P. McMurphy. Jack Nicholson ho vo filme určite stvárnil výborne, no v mojej hlave nemal McMurphy jeho podobu - predsa len bol opisovaný ako mohutný, ryšavý Ír, a Nicholsonovi sa hodia skôr zelené vlasy než ryšavé. Hoci stále lepšie, ako keď sa rozhodli pri natáčaní Väznice Shawshank, že typickým predstaviteľom Íra bude Morgan Freeman (niežeby nebol skvelý). Ale späť ku knihe. McMurphy je trochu rozporuplná postava - nepochybne zastáva úlohu pána dobrého, no pri Veľkej sestre by ako klaďas pôsobil aj masový vrah. McMurphy sa všemožne snaží zmeniť chod kliniky, prinavrátiť pacientom aspoň štipku dôstojnosti a urobiť ich pobyt za múrmi psychiatrie znesiteľnejším - na druhej strane však málokedy pohne prstom, pokiaľ mu z toho tiež niečo nekápne. Preto aj postoj ostatných pacientov voči nemu osciluje medzi podozrievavou odmeranosťou a zbožňujúcim obdivom. Mňa jeho charakter neskutočne bavil. On síce je taký malý (obrazne povedané, malý bol na ňom zrejme len pud sebazáchovy) prospechársky zmrd, ale jeho činy často dokážu, že má srdce na pravom mieste. 

    Veľká sestra je zase majstrovsky vykreslená tyranka, ktorá namiesto trhania nechtov, pálenia žeravým kutáčom a núteného sledovania programu Farmár hľadá ženu ovláda kliniku nenápadným štvaním pacientov proti sebe, konexiami s vedením a posadnutosťou nezmyselnými pravidlami. Čitateľovi sa môže spočiatku javiť skôr ako prísna a dôsledná než krutá a zlá, ale ak nie skôr, tak v závere knihy sa vyfarbí ako pravá kardinálna pi..no, mrcha. Podľa môjho skromného názoru by sa hodila skôr do kazajky než vedenia nemocnice.

    Hoci je Bol som dlho preč rozsahovo skôr kratším dielom, určite nejde o jednoduchú knihu. Takmer groteskné McMurphyho eskapády sú vzápätí prerušené krutým či ľahostajným zaobchádzaním s pacientmi. Náčelníkovo rozprávanie svižne napreduje, ale často je brzdené jeho únikmi z reality alebo spomienkami na detstvo a mladosť, ktoré majú skôr útržkovitý charakter než žeby išlo o ucelenú retrospektívu. Nad McMurphyho nápadmi a vyčíňaním sa dá často pousmiať, ale celkovo má kniha ťaživý a miestami až deprimujúci ráz. Za prečítanie rozhodne stojí, ale nečakajte, že sa budete počas čítania nostalgicky usmievať. A ten záver! Pripravte si vreckovky a nečítajte anotáciu na stránkach kníhkupectiev. Pokiaľ teda nie ste rovnaký filmový ignorant ako ja - v tom prípade zrejme viete, čo sa stane.

    Bol som dlho preč bol román písaný s cieľom poukázať na problémy spoločnosti, ale dá sa čítať aj jednoducho ako prípad kolízie utláčanej skupinky s nízkym sebavedomím a individuality posadnutej kontrolou. Je to ťažký a smutný príbeh, ktorý sa však číta prekvapivo ľahko. Kesey dokázal fascinujúco zobraziť nepriaznivý vplyv prostredia na ľudskú dušu - uvidíte, čo sa stane s tými utiahnutými kôpkami nešťastia, keď sa na chvíľu dostanú z dosahu röntgenového zraku Veľkej sestry. A ručím vám za to, že táto kniha bude vo vás rezonovať dlho po prečítaní.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej