Kodanská pieseň piesní - za všetkým hľadaj hrocha

 

    Občas sa objaví kniha, ktorej nerozumiem ani názov, ale žne také nadšené ovácie, že jej venujem aspoň toľko pozornosti, až sa jedno moje obočie chvíľu pozerá zvrchu na svoje dvojča (dvojvaječné. Mne sa nikdy nepodarí docieliť, aby moje obočie pôsobilo dokonale symetricky. Podľa mňa je za tým čierna mágia). Ako zvyčajne, moja pohodlná čitateľská riť potrebuje jemné postrčenie až rázne nakopnutie, aby na chvíľu opustila komfortnú zónu, takže priznávam bez mučenia núteným počúvaním šlágrov Evy Mázikovej, že k čítaniu Kodanskej piesne piesní od Anette Bjergfeldt by som sa pravdepodobne nedostala, nebyť Čitateľského klubu Martinus, kde sa stala knihou mesiaca. 

    Rozprávačkou príbehu je Esther, ktorá popri vlastnom živote do svojho výlevu zahŕňa postupne ostatných členov rodiny, prípadne susedov (taká Kelišová v malom). Esther je potomkom klanu ruských cirkusantov, zo strany svojej babky Varinky. Do Varinky sa zamiloval syn Veľkoobchodníka s veľkým V (pretože šmelenie s tovarom bolo to jediné, čo ho v živote naozaj zaujímalo) a odviedol si ju do Dánska, kde sa pokúšal roztopiť jej zľadovatelé srdce (to by sa rovno mohol pokúšať naučiť tarantulu vybrané slová). Esther nás postupne prevedie svojím detstvom s dvojičkou Olgou (podobne ako moje obočie, tiež dvojvaječnou), predstaví ich láskyplné súperenie o post rodinnej umelkyne, obavy aj obdiv voči staršej sestre, chorľavej intelektuálke Filippe a hľadanie takej vášnivej a horúcej lásky, akú opisuje Šalamún vo svojej Piesni piesní. 

    Prvé stránky Kodanskej piesne piesní vo mne vzbudili nadšenie. Esther sa venuje Varinkinej mladosti a jej zoznámeniu s budúcim manželom Hannibalom, a poviem vám, tá krpatá ruská papuľa mi sadla do noty. Scéna, kde Hannibal (inak, celkom zaujímavé čítať o niekom s jeho menom, ako rozcítene hrá na klavíri a nemyslí pri tom na to, ako by chutila upratovačkina tvár) dojato sleduje svoju vyvolenú počas korčuľovania na zamrznutej rieke, vychutnávajúc si jej radosť zo života a nadšené výkriky, ktorým síce nerozumie, no to jej v jeho očiach neuberá na grandióznosti - zatiaľ čo ona vykrikuje "doboha, ale mi to ide!" - ma tak nadchla, až som si bola istá, že v podobnom duchu sa budú niesť moje dojmy z celej knihy. No, chyba lávky. 

    Nevravím, že ide o zlú knihu alebo že by nestála za prečítanie. No ako som sa už niekoľkokrát vyjadrila, ja som taký príbehový buran - stará mať, rozprávaj mi rozprávku a ak povieš, že prostredný kráľov syn bol obyčajný zkurvysyn, nič sa nestane (pri všetkej úcte ku kráľovnej). Kodanská pieseň piesní je však jednou z tých kníh, kde sa autorka snaží prehovoriť k čitateľovi aj prostredníctvom poetického, miestami takmer lyrického štýlu. Nechcem povedať, že ak knihu čítam ja, je to ako hádzať perly sviniam, lebo u domácej ošípanej možno na rozdiel odo mňa predpokladať aspoň nejakú tú kultivovanosť. A perla je aj tak len zrnko piesku obalené hovnom lastúry. 

    Esther je maliarkou, takže všetky jej opisy sú výrazne zamerané na farby, čo je pochopiteľné, no celkovo sa štýl knihy uberá cestou básnických prirovnaní. Nepopieram, niektoré vety a myšlienky sú naozaj krásne, ale ja som mala dojem, že sa Annette Bjergfeldt občas nevedela rozhodnúť, či píše román, alebo epickú báseň. Ak v troch riadkoch nepoužila žiadny poetický opis, na ďalších troch riadkoch to promptne dohnala, čo malo u mňa za výsledok, že som spomínané tri riadky príliš nechápala. Či už išlo o východ slnka nad švédskym ostrovom alebo príchod násilníckeho suseda domov z krčmy, autorka používa básnický jazyk, v ktorom som sa často strácala. Napríklad domáce násilie opísala obrazom krvácajúcich pomarančov, a ja som si zrazu nebola istá, či sa bavíme o bitke, alebo príprave večerného koktejlu. A pardon, ale opis pobrežia, ktoré zalieva mesiac v nove striebristým svetlom, ma už úplne dorazil. Ono má svoje opodstatnenie, že nov je v kalendári vyobrazený ako čierne koliesko. 

    Dej knihy má cyklický charakter a občas sa mi zdalo, že sa odohráva v podstate to isté dookola. Esther sa snaží uplatniť ako maliarka, no jej diela sa opakovane nestretávajú s pochopením kritiky, a tak sa uchyľuje k maľovaniu portrétov domácich zvierat, hoci ju to nenapĺňa. Olga sa naopak v honbe sa láskou storočia necháva "napĺňať" alkoholom a náhodnými známosťami. Vždy, keď sa už zdalo, že sa sestry vymania z bludného kruhu, stalo sa niečo, čo ich do neho opäť uvrhlo. Samozrejme, ani skutočný život nie je o zázračných deduškoch, ktorí plnia priania alebo o princoch na bielom koni, čo podplácajú výtvarných kritikov a kupujú galérie, nech je kde vystavovať, ale v prípade Kodanskej piesne piesní som mala počas čítania pocit čoraz väčšej monotónnosti, miestami prerušenej nejakou epizódou. 

    Celé to zachraňovala postava Varinky, tá by si zaslúžila aj samostatnú knihu. Keby bola rozprávačkou ona, zrejme by som sa na toto dielo pozerala inak. Drobná žena, ktorá vyrovná do laty aj vlnitý plech jediným pohľadom, varí smrtonosné polievky z labutí (to nie je básnický obraz) a oslovenie "ty krásne hovno" je u nej prejavom nezvyklej láskavosti, si ma okamžite získala. Jej život v ruskom cirkuse, útek do Dánska aj odmietavý postoj k manželovi pre mňa predstavovali najzaujímavejšie pasáže. Škoda, že Varinka je len vedľajšou postavou, ale autorke nemožno vyčítať, na koho sa chce vo svojom príbehu sústrediť. 

    Ak by som sa mala pokúšať o autorkin štýl, povedala by som, že Kodanská pieseň piesní si vyžaduje čitateľa, ktorý ovláda aspoň niekoľko tónov na harfe, zatiaľ čo ja akurát tak búcham varechami po deravých hrncoch. V žiadnom prípade nejde o zlú knihu, hoci mňa neoslovila - ako vravím, poézia v próze nie je pre mňa. Určite si ju však dokáže užiť niekto, kto má zmysel pre vznešené opisy, nepotrpí si na akčný a strhujúci dej, ale dokáže vychutnať aj ten pomaly plynúci. Je to príbeh o láske aj o jej nedostatku, o tragickosti každodenných problémov a nezvyčajnej všednosti. 

    Prajem príjemné čítanie! :)