Priechod - upírska apokalypsa

     Tento rok som si zaumienila, že po stopäťdesiatichôsmich rokoch začnem zase navštevovať knižnicu. V minulosti som sa s ňou rozkmotrila, pretože som nadobudla pocit, že mi už nemá čo ponúknuť. Našťastie môj čitateľský vkus nabral rokmi odlišný kurz a preto by mi teraz už absolútne nevadilo, že police so zvrhlými, nadpriemerne fyzicky obdarenými (a nebavíme sa o objeme lebečnej dutiny) šľachticmi alebo rebelantskými markízami, ktorým sa dekolt ledva zmestí na obálku knihy a tak majú radšej odseknutú hlavu, lebo veď priority, už neobsahujú žiadny nový exemplár. Áno, všetci máme hriechy z mladosti. Počas mojej prvej návštevy som stavila na vizuálny dojem, a tak ma zaujala holografická bichla od Justina Cronina, katastrofické sci-fi Priechod. A odporúčanie od Stephena Kinga na zadnej strane tomu tiež neublížilo, čo si budeme.

    Keď americká armáda objaví v bolívijskej džungli vírus, meniaci ľudí na takmer nezničiteľné krvilačné beštie, nenapadne im nič lepšie, než si ho dotrepať domov a začať špekulovať, ako by ho bolo možné využiť na vojenské účely. Najskôr na pokusy používajú väzňov odsúdených na smrť (najprv sa ich síce slušne opýtajú, či nemajú chuť vyhnúť sa smrtiacej včeličke, no akosi im zabudnú ozrejmiť, že vďaka nim bude na ampulke označenie "dermatologicky a medicínsky testované", no na skáčuceho zajka už nezostane miesto). Po tom, čo sa doktorom podarí vyprodukovať dvanásť indivíduí nezvyčajnej odolnosti, hoci s IQ vyhladovaného tigra (nie je to úplný blb, ale sonety recitovať nebude), sa ich subjektom stane malé dievčatko Amy. Ako to už v podobných prípadoch býva, s prírodou sa neradno zahrávať, ona síce znesie viac než si zaslúžime, ale zas odtiaľ potiaľ, takže sa pravdaže stane to, čo sa za žiadnych okolností stať nemalo, a tucet zdegenerovaných osôb, ktoré už ani predtým neboli vzornými členmi spoločnosti, sa vyberie do ulíc rozsievať nákazu ďalej. Alebo len trhať hlavy, podľa aktuálneho apetítu. Agent FBI však zachráni Amy, ktorá zatiaľ nevyzerá, že si plánuje dať niekoho na raňajky, a uchýli sa s ňou do hôr, pričom zvyšok sveta sa rúti do prdele. 

    Neviem, kde som žila, že som o tejto skvelej knihe nepočula v časoch, keď vyšla (áno, pravdepodobne som čítala kraviny, vďaka za pripomenutie). Postapokalyptický príbeh, ktorý má v sebe niečo z môjho milovaného Svědectví od Kinga aj z filmu Ja, legenda s Willom Smithom, si ma získal od prvej stránky. Je to riadna tehla, takže Cronin sa nikam neponáhľa a nechá čitateľa pekne precítiť, čo sa môže stať, keď začnú vedci škriabať to, čo ich nesvrbí. Predpokladala som, že dej sa bude točiť okolo agenta Wolgasta, Amy a niekoľkých ďalších, ktorým sa podarí vyhýbať nakazeným spoluobčanom dostatočne dlho, ale to som sa mýlila - prvá časť knihy je vlastne len takým natiahnutým prológom a so skutočne hlavnými postavami sa zoznámime až o niekoľko desiatok strán (a rokov deja) neskôr. Ich neskorší nástup však nijak neovplyvňuje schopnosť prirásť čitateľovi k srdcu - ja som sa teda s partiou survivorov (ozajstných, nie tých z reality show, ktorých čaká za bezpečnou džungľou sanitka a vrtuľník, keby si náhodou zatrhli necht) lúčila ťažko. 

    Po tom, čo nás autor prevedie postupným šírením nákazy naprieč Amerikou (zase ma pochytila akási morbídna vďačnosť, že našu generáciu postihol "len" covid), poskočí dej o sto rokov a zavedie nás do vymretej krajiny, v ktorej živorí hŕstka preživších ľudí. Cronin zvládol majstrovsky zobraziť kontrast medzi nám známymi výdobytkami technológie, ako autá, dotykové telefóny či pouličné osvetlenie, a postapokalyptickým svetom, kde z toho všetkého zostala iba hromada smetí a ľudia si zadok utierajú rukávom. Pokiaľ majú šťastie, tak nie tej košele, ktorú majú práve oblečenú. Aby nemali málo problémov, stále musia čeliť aj nákaze, respektíve už nakazeným, ktorí dostali do vienka popri nekonvenčných gastronomických chúťkach aj nezvyčajne dlhý život. Autor nám predstavuje život v sparťanskej kolónii, kde väčšina obyvateľov už nepozná hviezdy, pretože v momente, keď zapadne slnko, ich zaleje svetlo halogénov. Mohli by ste im rozprávať o škodlivosti svetelného smogu, byť roztrhaný na franforce rozhodne škodí zdraviu viac. Kolónia má prepracovanú hierarchiu, každý má pridelenú úlohu a musí dodržiavať súbor pravidiel, ktorých porušenie sa trestá vyhostením - čo nie je žiadna sranda, keď sa za jej múrmi automaticky stávate hviezdou jedálneho lístka. 

    Kniha vás vtiahne do deja od prvej strany - od pomalého smerovania určitých nepríjemností k totálnej katastrofe - no nestagnuje ani neskôr, keď už zo sveta zostalo len smetisko. Cronin dokázal rozohrať strhujúci príbeh aj v kraji, kde už nič nie je (ani na západe, nielen na východe) a nešetrí šokujúcimi zvratmi. Priestor dostane aj náznak romantickej linky, ale tá nielen že nehrá druhé husle, ona len sem tam cinkne na triangel. Autor nepretláča do konca sveta žiadne strhujúce výbuchy vášne, ale zase sa ani netvári, že jediné, čo ľudia cítia, sú spolubývajúceho neumyté nohy (hoci aj tie, lebo sprcha je už nedostatkový luxus a nikto pri zmysloch si nebude prať fusakle v pitnej vode). V závere sú niektoré veci objasnené a uzavreté, no mnoho ich zostane nedoriešených - ide o prvý diel trilógie, takže je pochopiteľné že Justin Cronin nám nezavesil na frňáky všetko. A posledné vety? Buď majte poruke pokračovanie, alebo kyslíkovú bombu, lebo toto len tak nerozdýchate. 

    Priechod je veľmi komplexné, napínavé a strhujúce dielo. Čítanie vám zaberie viac ako dva - tri večery, ale rozhodne to stojí za to. Je to jedna z tých kníh, ktoré púšťate z ruky len preto, že na sebe máte už väčšiu vrstvu prachu než exponát zo skrachovaného múzea, a zvyšok rodiny už nebaví žiť na polotovaroch a mekáči. Vôbec nepochybujem, že po ďalšej návšteve knižnice si so sebou vezmem druhé pokračovanie, a už sa nemôžem dočkať.

    Prajem príjemné čítanie! :)