Pacient - všetci ste blázni, len ja JumboJet

Sebastian Fitzek zostáva nekorunovaným kráľom nemeckého trileru iba preto, že sa nikomu nechce topiť zlaté tehly, aby z nich odliali korunu, a krádež korunovačných klenotov tiež zaváňa kriminálom. Inak si viem živo predstaviť, že by jeho hlavu venčila minimálne 24karátová podoba vienka z bobkového listu, ak nie rovno poriadna napoleonská opacha. Napriek tomu, že je čitateľskou verejnosťou veľmi kladne prijímaný, ja s ním mám dosť rozporuplný vzťah. Niežeby som nebola schopná jeho knihu zhltnúť ako frutarián bio eko raw malinu, no tie, s ktorými som mala zatiaľ tú česť, mali niekoľko spoločných prvkov, môjmu vkusu až tak nelahodiacich. Ktoré to sú vám prezradím na príklade mojej poslednej skúsenosti, psychošky s názvom Pacient.

Malému Maxovi Berkhoffovi sa stala osudnou nevinná vychádzka k susedom – zostal po ňom iba rozsypaný model Millenium Falcon z Lega na chodníku, zatiaľ čo on sám sa podľa všetkých indícií ocitol v nie práve príjemnej spoločnosti úchylného sériového vraha. Maxov otec Till sa aj po roku umára v neistote, pretože synovo telo sa nikdy nenašlo. Preto sa rozhodne pre absolútne pochopiteľný, racionálny a premyslený krok – nechá sa zavrieť na psychiatrii, aby sa dostal k hospitalizovanému podozrivému vrahovi a vypáčil z neho, čo urobil s jeho synom.

Jednu vec Sebastianovi treba nechať. Jeho knihy nútia čitateľa pretáčať stránky takým tempom, že riskuje karpálny tunel. Pacient nie je výnimkou – pes hladný, káva studená, obed pripálený, no ja nedokážem knihu odložiť, kým sa nedozviem, ako to vlastne bolo. Teda, od druhej polovice mal na mňa Pacient takýto účinok, musím priznať, že dovtedy ma skôr štval. Tempo čítania výrazne podporujú aj krátke kapitolky (niektoré nemajú rozsah ani jednej strany), pričom každá sa končí tak, že niekdajší tvorcovia telenoviel by len uznanlivo kývali hlavami, že na toto veru nemá ani odhalenie skutočného otca Fernandinho dieťaťa (brat. Vždy to bol brat. Ale nakoniec vysvitlo že nevlastný, aspoň že tak). A tu v mojom prípade prvýkrát naráža kosa na kameň. Prekvapivé odhalenia – áno. Niekoľko prekvapivých odhalení – dvakrát áno. No šoky na každej druhej strane, to už je veľa aj na elektrikársku príručku. Po dočítaní si navyše dovolím tvrdiť, že bez niektorých z nich by sa príbeh v pohodičke zaobišiel. Podaktoré zvraty mi prišli smiešne až nezmyselné, hoci priznávam, že väčšinu dokázal autor v závere knihy celkom zručne obhájiť.

Druhá kolízia kosy so žulovým podložím – Sebastian sa opäť pustil do veľmi náročnej témy, akou je strata dieťaťa. Neviem mu však odpustiť, že sa takýmto ožehavým námetom nevenuje do hĺbky, ale ich používa skôr ako kulisu, na ktorej rozohráva svoju trilerovú motanicu. Aby som mu nekrivdila, on aj načrtne zúfalstvo rodiča a absolútny rozklad jeho rovnováhy, no akákoľvek psychológia musí zdvorilo ustúpiť osemdesiatimpiatim dejovým otočkám. Ja to chápem – Fitzek je chlap od trilerov, nie rodinných drám, len ma mrzí, že keď sa nebojí púšťať do ťažkých tém, nedopraje im trochu viac priestoru.

Podobne je to aj s postavami – v podstate ich všetky sledujeme iba zvonka, v útržkovitých a často zdanlivo nesúvisiacich epizódach, samozrejme s výnimkou hlavného protagonistu Tilla Berkhoffa, ten sa na scéne objavuje aj na dlhšie. Do hlavy však poriadne nevidíme nikomu z nich (ak nepočítame Tillovu fraktúru lebky, ale to nie je tak úplne to o čo mi ide), čo má v konečnom dôsledku za výsledok, že so žiadnou s postáv nepociťujeme spriaznenosť ani extra sympatie, aspoň v mojom prípade. Hoci sa Till na svojej ceste za pravdou stretne s naozaj širokým spektrom psychopatov, obavy o jeho osobu sa Fitzekovi vo mne vzbudiť nepodarilo, aj keď dostával riadne do tela (od chémie až po masáž jedálenským nábytkom). Aj v tomto bode autorovmu postupu rozumiem – ťažko by sa zahmlievalo a uvrhávalo do podozrenia kohokoľvek od manželky po holičovho synovca, keby si všetci púšťali hubu na špacír a odbiehali do dvojstranových existenčných úvah. Chýba mi však možnosť prepojenia minimálne s hlavnou postavou.

Počas čítania som si kládla množstvo otázok, narážajúcich na logiku príbehu, no rozuzlenie zodpovedalo väčšinu z nich, hoci si trúfam konštatovať, že dosť alibisticky (a okrem toho si stále nemyslím, že človek po dávke chemoterapie dokáže pobehovať ako srnka). Nerada by som zabiehala do detailov, tak len poznamenám, že chorou mysľou sa dá odôvodniť naozaj čokoľvek. Samotný záver pre mňa až takým šokom nebol. Nesie typický Fitzekovský rukopis, takže ak máte už zopár jeho kníh za sebou, je možné, že od určitého okamihu budete tiež tušiť, kam príbeh smeruje. Tu sa dostávame k tretiemu cvengnutiu kosy o kameň – uvítala by som menej bombastické, zato viac uveriteľné vyvrcholenie, ale keď chcem niečo priamočiare a realistické, nemám čítať Sebastiana, že jo?

Zarytí Fitzekovi fanúšikovia si určite prídu na svoje aj v prípade Pacienta – ťažká téma, stopy, ktoré nikam nevedú, aby sa v závere ukázalo, že viedli jedným smerom, prekvapenie na každej stránke a šokujúce rozuzlenie, skrátka nechýba nič, čo robí jeho knihy klenotmi psychotrilerov. Ako som už spomínala, číta sa naozaj dobre a ľahko, napriek náročnému pozadiu. Moju osobnú latentnú averziu teda pokojne ignorujte, ak hľadáte knihu, ktorá vám nedá spať, kým nezistíte, čo za tým vlastne väzí, Sebastian bude tou pravou voľbou. A mimochodom - nikto nedokáže v závere knihy poďakovať tak, ak on.

Prajem príjemné čítanie! :)