tyrkySOVA

    Vždy hovorím, že disponujem orientačným nezmyslom. Fakt. Skúste ma nechať samu v nákupnom centre a uvidíte tú smrť v očiach, keď sa budem pokúšať nájsť eskalátor. Parkovacie domy považujem za siedmy kruh pekla a radšej sa nechám odtiahnuť - tam mi aspoň policajti ukážu, kde mám auto. Takže mapy sú pre mňa tiež španielska dedina a moja schopnosť ich čítať končí pri bodke s označením "tu sa nachádzate". Možno aj preto ma fascinoval príbeh ženy, ktorá sa v mapách vyznala natoľko, že ich dokázala vytvárať. Reč je o knihe od Clare Marchantovej, Kartografova dcéra, ktorá vyšla v preklade Zuzany Gálikovej.     Robyn sa po osobnej tragédii ukrýva v otcovom antikvariáte a tvári sa ako jeden z exponátov, aby nemusela aktívne pokračovať v živote. Keď objaví tajomnú mapu zo šestnásteho storočia, zažne to v nej iskru, ktorú považovala za dávno vyhasnutú, očúranú regimentom psov a ešte zadupanú do zeme. Robyn sa púšťa do výskumu, ktorý ju privedie k Freide - mladej kartografke...

     Asi každý už videl v nejakej klasickej rozprávke scénu z turnaja. Takú tú značne romantizovanú, kde rytieri idú proti sebe spôsobne každý vo vlastnej brázde ako autíčka na autodráhe, neškodne do seba drcnú dreveným drúkom, načo ten "zlý" skončí prdelou odetou v čiernom zamate v blate a "dobrý" (spravidla Popolvár alebo podobne diskriminovaný jediniec) získa prsteň, venček, princeznú a ďalšie vecné dary. Potom prišli Hry o tróny a realistickejšie stvárnenie, ktoré sa viac podobalo aj knihe Král turnajů od Juliane Stadler.     Erec (hej, fakt sa tak volá a nikto sa nad tým nepozastavil, prudérna spoločnosť) s partiou priateľov sa potĺkajú dedinskými pseudoturnajmi v snahe zabezpečiť si živobytie a možno nejakú tú hrdinskú kariéru. Zatiaľ sa im darí zabezpečiť si akurát odreté rite a prázdne žalúdky. Keď už to vyzerá, že prídu aj o to málo, čím disponujú, podarí sa im ohúriť najlepšieho rytiera doby, Guillauma le Maréchal, a vďaka nemu sa dostať až na dvor mla...

    Ja sa na staré kolená nakoniec zamilujem do historických románov. Ale iba ak sú písané tak majstrovsky, ako to dokáže Ken Follett. Všeobecne tento rok dobieham zameškané a struhla som si už tretiu jeho knihu, lebo na dobré sa ľahko zvyká. Po Pilieroch zeme (chválospev tu ) a Na veky vekov (óda tu ) pre mňa nebol sklamaním ani Ohnivý stĺp , hoci už dokážem predvídať Kenov rukopis. Niežeby som bola skúsený grafológ, ale chápete, keď v posteli dostanete dvakrát po hlave uprostred akcie, tretíkrát už budete vedieť.     Dejovo sa ocitáme o ďalších 100 rokov neskôr (znova si dovolím pripomenúť, že Kingsbridgeskú sériu nemusíte čítať po poradí, lebo z postáv z predchádzajúcej časti už väčšinou neostali ani len ohlodané červivé kosti). V Anglicku sa kresťania nevedia dohodnúť, či sa môže s Bohom kecať len latinsky, alebo tak, ako komu huba narástla, čo vedie k neustálym treniciam medzi katolíkmi a protestantmi. Láska sa však nepýta, či ovládaš ruženec, a tak si sympatiza...

    Pri niektorých knihách má človek pocit, že aj dve strany z nich sú priveľa a svet mohol byť krajším miestom, keby sa ten papier použil napríklad na podanie demisie vlády. No a potom sú tu také knihy, na ktoré potrebujete špeciálne vystuženú policu v knižnici, objemový tréning a nosiča, no užijete si každú jednu stranu z toho bambilióna, ktorým disponuje. Tým druhým prípadom je rozhodne pokračovanie skvelej série Kingsbridge od Kena Folletta, Na veky vekov. Nebojte sa, naveky ju čítať určite nebudete. A snáď ju ani Ján Kamenistý neprekladal veky vekov.     Na začiatku boli štyri decká a jeden trojnohý pes, čo utekali lesom. Nie všetci ten les aj opustili, a to sme len na začiatku. Jeden z nich bude navyše svedkom udalosti, ktorá sa podpíše na celom jeho ďalšom živote, a nebude to zber skorých dubákov. Merthin túžil byť rytierom, ale dospelí rozhodli, že radšej chce byť tesárom, tak sa musel prispôsobiť. Caris zo všetkého najviac túži po nezávislosti a samostatnost...

     Stáva sa vám niekedy, že kniha spracováva tému, od ktorej váš mozog automaticky bočí preč ako Fico od generálnej prokuratúry, ale pritom si ju strašne chcete prečítať? Tentokrát výnimočne nemyslím Kinga, ktorý by mohol napísať aj recept na vegánsky guláš z tofu, šalotky, sóje a neperlivej minerálky, ja by som si to aj tak zadovážila (vlastne by ani nebol tak ďaleko od svojej domácej pôdy, však to znie minimálne na R-rating). Musím priznať, že môj záujem o gotickú architektúru začína a končí pri lomenom oblúku, lebo musím uznať, že vyzerá viac cool než obyčajný oblúk, no napriek tomu som si strašne dlho túžila prečítať rozsiahly román Kena Folletta Piliere zeme , len som mala stále niečo iné na robote. Tomuto nádhernému novému vydaniu sa však nedalo odolať, takže konečne prišiel čas dozviedieť sa niečo o stavbe katedrál. Skvelý preklad má na svedomí Mária Kočanová.     Život v stredovekom Anglicku nebol prechádzka botanickou záhradou s lízankou v ruke. Svoje...

     Na niektoré knihy dostanem takú chuť a potom na ne tak dlho čakám, že si ich môj malý ovplyvniteľný mozoček zidealizuje ako sexuálny výkon Jasona Momou (nikto ma nepresvedčí, že nemôže osemnásťkrát denne s úsmevom a vitalitou). Lenže potom, keď príde tá veľká chvíľa (že si kúpim knihu. Na otestovanie Jasonových schopností stále čakám), zistím, že v mojej prázdnej hlave to vyzeralo predsa len lepšie. Na Rudú zem od Adama Nevilla som si brúsila kameň do tvaru pästného klinu, odkedy som zachytila prvé nadšené recenzie. O to viac ma mrzí (alebo aj nie), že moja sa nebude niesť v tomto duchu.     Na ospalom anglickom pobreží, kde líšky dávajú dobrú noc a baseti nosia čiapky Sherlocka Holmesa, objaví jeden nešťastník náhodou pozostatky obydlia našich dávnych predkov s nízkym záujmom o depiláciu a hygienu a naopak s vysokým záujmom o svojich spoluobčanov, akurát nie v tom pravom humanitárnom smere. Niekto to má rád na psíka a niekto na modlivku - užime si a potom...