Clare Marchant - Kartografova dcéra

    Vždy hovorím, že disponujem orientačným nezmyslom. Fakt. Skúste ma nechať samu v nákupnom centre a uvidíte tú smrť v očiach, keď sa budem pokúšať nájsť eskalátor. Parkovacie domy považujem za siedmy kruh pekla a radšej sa nechám odtiahnuť - tam mi aspoň policajti ukážu, kde mám auto. Takže mapy sú pre mňa tiež španielska dedina a moja schopnosť ich čítať končí pri bodke s označením "tu sa nachádzate". Možno aj preto ma fascinoval príbeh ženy, ktorá sa v mapách vyznala natoľko, že ich dokázala vytvárať. Reč je o knihe od Clare Marchantovej, Kartografova dcéra, ktorá vyšla v preklade Zuzany Gálikovej.

    Robyn sa po osobnej tragédii ukrýva v otcovom antikvariáte a tvári sa ako jeden z exponátov, aby nemusela aktívne pokračovať v živote. Keď objaví tajomnú mapu zo šestnásteho storočia, zažne to v nej iskru, ktorú považovala za dávno vyhasnutú, očúranú regimentom psov a ešte zadupanú do zeme. Robyn sa púšťa do výskumu, ktorý ju privedie k Freide - mladej kartografke, skrývajúcej sa v Londýne pred inkvizíciou po tom, čo jej protestantskú rodinu v Holandsku vyvraždili Španieli. O tých, žiaľ, nie je núdza ani v Anglicku, a tak sa Freida dostane do krížku s veľvyslancom Mendozom. Ten ju vidí rád asi ako pľuvanec na bábovke, nielen pre jej vierovyznanie, ale aj pre výnimočnú úlohu, ktorou ju poverila samotná kráľovná.

    V knihe sa strieda súčasnosť, v ktorej šmírujeme Robyn, potácajúcu sa na okraji rozhodnutia, do ktorého ju všetci tlačia a do ktorého sa jej chce podobne ako na gynekologickú prehliadku (vysvetlivka pre mužských čitateľov - nie je to práve zážitok, ktorý by sme chceli absolvovať každý týždeň), a históriu okolo roku 1580, kedy zase sledujeme Freidu, traumatizovanú minulosťou a žijúcu v neustálom strachu z budúcnosti. Musím priznať, že s Robyninou dejovou linkou som sa nejak nevedela vysporiadať. Tá mi prišla ako nadbytočné prerušovanie Freidinho príbehu. Napriek tomu, že jej otec vlastní antikvariát, venuje jej pátraniu žalostne málo pozornosti. Hej, občas ju príde potľapkať po pleci, ale robí to s vlažným nadšením, ako keď vám škôlkar ukazuje štyridsiatypiaty portrét vašej maličkosti, na ktorom stále vyzeráte ako rozvarený zemiak. Navyše, všade kam sa Robyn pohne, ju jej známi bombardujú otázkou, či už dospela k rozhodnutiu, ku ktorému sa odhodláva sedem rokov. Skrátka, rozprávanie orientované na súčasnosť na mňa pôsobilo nesúrodo, nedomyslene a samotná Robyn vo mne vyvolávala emócie ako bábika marioneta. Že veď dobre sa na teba pozerá, ale keď ti zrazu odpadne hlava, vedu z toho robiť nebudeme. 

    Freida a obrazy Londýna 16. storočia ma bavili omnoho viac, ale povedzme si hneď skraja, že Follett to teda nie je - hoci sa stretávame s viacerými reálnymi historickými osobnosťami, popri kráľovnej Alžbete napríklad korzár Francis Drake, kartograf Abraham Ortelius alebo konzul Emanuel van Meteren. Konflikt katolíkov a protestantov - alebo konkrétne hugenotov - tu nepredstavuje základ zápletky, ale len akúsi historickú kulisu. Napriek tomu bolo zaujímavé sledovať hrdinku v mužskom svete, ako sa venuje činnosti spájanej prevažne s mužmi (myslím tvorbu máp, nie močenie postojačky). Autorka Freidu vykreslila ako krehkú bytosť, výrazne poznamenanú bolestnou minulosťou, ktorú stále prenasledujú duchovia včerajška a nie sú ani natoľko priateľskí ako tí od Dickensa. Realisticky opísala aj alžbetínsky kráľovský dvor - vrátane faktu, že dav spotených tiel stiahnutých v korzetoch nevoňal ako lán levandule.  Gravírovanie máp bola síce pokojná a osamelá činnosť, no Freida si užila akcie viac, než sa jej páčilo, a celkovo má jej linka slušné tempo. Aj pri nej ma však rušilo, ako sa autorka snažila napchať priveľa informácií do dialógov, a tie potom pôsobili strojene. 

    Kvitujem, že príbeh sa orientuje na hlbšie témy ako snaha nájsť si svoje miesto vo svete, odvaha žiť vlastný život (áno, sú situácie, kedy si to vyžaduje odvahu a nejde to na automat) a postaviť sa očakávaniam spoločnosti. Celý čas som tŕpla, kedy prídu valentínske vyznania z výkladu kvetinárstva, ale autorka nepotrebovala prisýpať do deja umelé sladidlá. Freidino manželstvo bolo dokonca vystavené riadnej skúške, keď jej manžel uprednostnil povinnosť pred rodinou tým najhorším možným spôsobom a Freida sa vtedy rozhodla vybočiť zo zabehnutých koľají. No, dobre, len tak krepčivo, jednou nôžkou, mohla mu to dať viac vyžrať, ale keby sa z nej zrazu stala besná levica, čo pošle všetkých do riti a sama zachráni Anglicko a ešte pol Európy, tiež by to nerobilo dobrotu.

    V závere som čakala ohromné klišé, ohňostroje, slzy šťastia, šteniatka a šampanské, no musím konštatovať, že moje obavy sa nenaplnili. Niektoré veci boli na môj vkus trochu zidealizované, ale to už môže byť vec subjektívneho vkusu a mojej orientácie na temnejšie príbehy. Kartografova dcéra úplne nenaplnila moje očakávania, možno kvôli vlažnej súčasnej dejovej linke, možno kvôli nevyužitej akcii a možno proste preto, že ju nenapísal Ken Follett. Ale určite sa nedajte odradiť, je to zaujímavý príbeh a môžete si z neho odniesť viac než len vedomie, ako sa tvorili mapy pred Google Earth.

    Prajem príjemné čítanie! :)