tyrkySOVA

    Vždy hovorím, že disponujem orientačným nezmyslom. Fakt. Skúste ma nechať samu v nákupnom centre a uvidíte tú smrť v očiach, keď sa budem pokúšať nájsť eskalátor. Parkovacie domy považujem za siedmy kruh pekla a radšej sa nechám odtiahnuť - tam mi aspoň policajti ukážu, kde mám auto. Takže mapy sú pre mňa tiež španielska dedina a moja schopnosť ich čítať končí pri bodke s označením "tu sa nachádzate". Možno aj preto ma fascinoval príbeh ženy, ktorá sa v mapách vyznala natoľko, že ich dokázala vytvárať. Reč je o knihe od Clare Marchantovej, Kartografova dcéra, ktorá vyšla v preklade Zuzany Gálikovej.     Robyn sa po osobnej tragédii ukrýva v otcovom antikvariáte a tvári sa ako jeden z exponátov, aby nemusela aktívne pokračovať v živote. Keď objaví tajomnú mapu zo šestnásteho storočia, zažne to v nej iskru, ktorú považovala za dávno vyhasnutú, očúranú regimentom psov a ešte zadupanú do zeme. Robyn sa púšťa do výskumu, ktorý ju privedie k Freide - mladej kartografke...

     Napriek tomu, že zo žánrového koláča môjho miláčika Stephena Kinga som si už stihla ukusnúť riadny dlabanec, jedna oblasť jeho tvorby vo mne stále vzbudzovala rešpekt - tá nebeletristická. Niežeby som neverila v jeho schopnosti aj pri písaní textov, z ktorých nekvapká červená ani v nich nikoho neposadlo štrnásť rôznych druhov zlých démonov. Ja som skôr neverila sebe, nechcela som naštrbiť náš jednosmerne dokonalý vzťah tým, že nedokážem dostatočne oceniť faktografické dielo. Zbytočné obavy - Števovu knihu O psaní som si užila rovnako ako ktorýkoľvek jeho román. Ak nie aj viac. O vynikajúci preklad sa postaral David Petrů.     Táto kniha nie je vhodná pre ľudí, ktorí neznášajú knihy. Fakt. Ktokoľvek iný ju dokáže oceniť. Nemusíte mať radi horory, duchov, strašidlá, nemusíte mať radi dokonca ani len Stephena Kinga (vaša škoda, ale dobre), a čo je najfascinujúcejšie, ani nemusíte mať ambíciu napísať vlastnú knihu - toto dielo vám aj tak stále bude mať čo ponúk...

    Koľko rozprávok sa začína "Na okraji temného lesa..."? Ušetrím vás počítania - veľa. Predsa aj taká rozprávka potrebuje nejaké zaujímavé intro, dramatické umiestnenie, no a začať príbeh slovami "Kde bolo, tam bolo, uprostred úplne obyčajnej obce stál úplne obyčajný bytový dom..." asi nevzbudí očakávaný záujem. Kniha Na okraji temného lesa  od Lea Vardiashviliho  však nie je žiadnou rozprávkou. Sledovať tento chodník z omrviniek je náročné, a na jeho konci ani nečaká chata z domácich perníkov. Vynikajúci preklad má na svedomí Veronika Maťušová.     Saba a Sandro boli ešte usmrkanci, keď museli utiecť z rodného Tbilisi do Londýna s otcom Iraklim. Mama Eka nebola na rozdiel od Fica žiadna popieračka vojny a tiež by nečakala, kedy jej na hlavu spadne bomba, no na cestu pre ňu už nezostali peniaze. Po rokoch života v exile Irakli už viac nevládze bojovať s výčitkami a vracia sa späť do Gruzínska, kde sa po ňom zľahne zem. Sandro sa preto vydáva na záchrannú ...

     Neviem, či ešte existuje niekto, komu s týmto neleziem na nervy. Mám sa opakovať, fakt mám? Mám opäť deklarovať, aké skvelé sú knihy Stephena Kinga? Že žiadny autor pre mňa neznamená to, čo on? Že žiadny autor nedokáže tak dokonalo naplniť moje očakávania? Že vo mne vie namixovať takú zmäť pocitov, o akých som ani nevedela, že existujú? Netreba? Hm, neskoro. Poďme si teda radšej povedať niečo o jeho čerstvej novinke Čím temnější, tím lepší , ktorá vyšla opäť vo výbornom preklade Adély Bartlovej.     V tejto zbierke nám Števko ponúka tucet poviedok, a ako už názov napovedá, žiadna z nich nebude o tom, ako slniečko s úsmevom zbieralo púpavy na lúčke a potom išlo spokojné spinkať za kopček. Predstavte si napríklad úsmevné stretnutie na lavičke v parku, keď sa vám neznámy človek chce vyznať zo svojich hriechov. Pohodka, až kým nepríde k tomu najťažšiemu. Alebo dostanete príbeh, v ktorom žije hrdina v duchu hesla "na posratého aj hajzel padne, samozrejme hore dn...

    Vraj sme to, čo jeme. V tom prípade som ja 50ročný obézny traktorista s cholesterolom, čo sa vylieva z koryta. Ale nie o svojich znepokojujúcich stravovacích návykoch som dnes chcela. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo páchate svojmu telu, keď si namiesto vlastnoručne uvareného obeda zalejete vifoňu z vietnamskej večierky? Ak  nie, tak knihu Toma Hillenbranda Diabolský plod  v záujme zachovania psychickej pohody neodporúčam. Každý sa však z nej môže dozvedieť mnoho zaujímavostí, aj vďaka prekladu Kataríny Znamenáčkovej.     Xavier sa už pred časom vyprdol na varenie v snobských reštikách, kde si za cenu predjedla môžete kúpiť cestu okolo sveta, a radšej si otvoril vlastné bistro, zamerané na špeciality luxemburskej kuchyne. Aby mal svätý pokoj. To mu úplne nevychádza, zvlášť keď si v jeho podniku dá polievku kulinársky kritik a vzápätí sa odporúča ksichtom na parkety. Verdikt polície znie jasná vražda a nevraživé pohľady smerujú aj ku Xavierovi, ktorý...

      Každý si o sebe rád myslí, že je úprimný, teda s výnimkou patologických klamárov, tí s tým veľa nenarobia. Veď keď nepodvádzate partnera (alebo partner zhovievavo zatvára oči pred tým, že si nenápadne utierate slinky, vždy keď sa Zaklínač naloží do vane), nespreneverili ste babkin tajný fond na pohrebné náklady a nemáte vzadu v záhrade medzi ibištekmi a gladiolami hriadku s kosťami svojich obetí, asi nemáte čo tajiť. Andrew Gold vám vo svojej knihe Psychológia tajomstiev nielen dokáže opak - a síce, že drvivá väčšina z nás niečo ukrýva, ale zároveň sa pokúsi vysvetliť, prečo to tak vôbec je. Dokonalý, vynikajúci preklad má na svedomí Martin Kolenič (a myslím, že sa tým vôbec netají).     Vedeli ste, že človek priemerne stráži až 13 tajomstiev naraz? Samozrejme nejde o také veci ako presná poloha svätého grálu či priznanie ku krádeži Ružového pantera. Väčšina z nich sú prkotiny, s ktorými sa nám ale nechce vyjsť na svetlo božie, lebo sa nám zdajú zahanbujúc...