Ken Follett: Stonehenge - Svätyňa času

 

O čom to je

    Obyvatelia Veľkej pláne sa štyrikrát do roka stretávajú v osade Poriečie na žúre, ktorý obnáša obchodovanie s tým, čo vedia oni vyrobiť a tí druhí nie, jedlo, pitie a ako dezert neviazaný sex hocikoho s hocikým, ktorý nie je limitovaný strachom z pohlavných chorôb ani z nechceného tehotenstva, lebo však radšej syfilis ako postihnuté decko so sesternicou. Jaj a ešte je to príležitosť sledovať obrad pri monumente, ktorým kňažky, jediné nositeľky vedomosti o plynutí času, uctievajú Slnečného boha. Blbé je, že monument je z dreva, takže vydrží toľko čo prasa v tigrom výbehu. Novátorská veľkňažka sa ho rozhodne prestavať z kameňa, lenže šutre ležia ďaleko a koleso ešte nevynašli. Ako sa s tým popasovať?

Do minulosti a ještě dál

    Z historických Follettoviek, ktoré sa mi dosiaľ zadarilo prečítať, sme sa tentokrát ocitli najďalej v dobách minulých. Dej nie je okliešťovaný kresťanskými doktrínami, lebo Ježiš ešte nebol ani na pláne o budúcom pláne, homofóbov tiež ešte nevymysleli, mocenské boje boli obmedzené na to, že tvoja krava by sa nemusela prechádzať po mojom poli a väčšina ľudí dokázala napočítať len po toľko, koľko majú prstov. A predsa sa Follettovi podarilo zaviesť do príbehu o primitívnej civilizácii sociálne témy, ktoré sú aktuálne aj dnes. Vôbec nie je deprimujúce, že štyritisíc rokov riešime stále tie isté sračky. Obyvateľstvo je vo Follettovej knihe rozdelené primárne na pastierov, roľníkov a lesákov - to nie sú Aragornovi praotcovia, ale skupinka ľudí, čo sa na to vyprdla a stále žije na stromoch. Alebo pod nimi. Takto to môže znieť harmonicky, lenže kravy musia niekde srať a žrať, úrodná pôda sa nedá vyrobiť na 3D tlačiarni (ktorú bude treba najskôr vynájsť) a po lese sa tiež neradno len tak premávať so sekerou. Navyše malo každé spoločenstvo vlastné normy - takí roľníci sa chodili vysrať hen za potok, ale diskrimináciu pohlavia už mali dotiahnutú do detailov. 

Každý môže byť hlavnou postavou

    Follett si vo svojich knihách často zvolí ústrednú dvojicu, ktorú obklopí davom ľudí a potom z nich splieta košatý príbeh. V Stonehenge mám ale problém identifikovať, kto je vlastne tým ťažiškom. Je to veľkňažka, ktorá sa rozhodla postaviť niečo, čo pretrvá celé generácie? Alebo jej švagor, tesár, McGyver Stoneage edition, ktorý nájde odpoveď na každý technický problém? Alebo mladá roľníčka, ktorá sa nenápadne snaží o nápadnú zmenu? Okolo predchodcu Stonehenge behá veľa postáv, a každý prispeje svojou troškou do deja, ktorý tak nemá šancu stať sa nudným a monotónnym. 

Romantika bez trópu

    Follett nepíše historické romance (aj keď v tejto sa nadpriemerne rozmerný penis objavil), ale láska hrá v jeho knihách dôležitú úlohu. A prečo nefrflem? Lebo on tú romantiku neprivileguje, je len doplnkom, nie ústredným motívom, a navyše sa nedrží žiadneho otrepaného trópu. Vzťah proste vychádza zo vzájomných sympatií a tie postupne dosiahnu inú úroveň. Okej, v tomto prípade to "postupne" trvá tak dva dni, lebo v dobe kamennej to bolo také že vrznime si dnes, lebo zajtra už možno nebude čím. Priestor dostane aj LGBTI námet a kým niekto ohrnie nosom, tak si dovolím upozorniť, že hovoríme o dobách, keď to ešte nikto neriešil a neoháňal sa svätenou minerálkou a siedmymi kruhmi pekelnými. A keď som pri tých trópoch, ešte aj age gap si môžete nájsť, ale asi to nebude to, čo ste čakali.

A zrazu bol koniec

    Stonehenge stále považujem za veľmi kvalitnú knihu, ale oproti Follettovým predchádzajúcim dielam som po dočítaní zostala trochu zaskočená, že to je všechno, přátelé. Prvýkrát som mala pocit, že ho príbeh možno trochu prerástol. Dokázal síce sebe vlastným autenticky dramatickým spôsobom opísať aj ťahanie šutra údolím, krásne vybudoval narastajúce zúfalstvo počas obdobia sucha a postupujúcu nevraživosť medzi kmeňmi, výborne vykreslil záporné postavy, ktoré nemuseli figurovať v deji celý čas, ale vždy domrdali čo bolo treba - ale v závere som čakala nejaký väčší šok než to, čo som dostala. Ale zase uznávam, že príbeh z doby kamennej by neuniesol intrigy z anglického kráľovského dvora. Mohol tam dať aspoň švadlenu kytaristku! 

Takže takto....

    Existuje obdobie, z ktorého by Ken Follett nedokázal vytrieskať nadupaný príbeh? Nemyslím si. Tentokrát sme sa vybrali ďaleko pred začiatok nášho letopočtu a predsa dokázal napísať bolestne aktuálny príbeh, ktorý dáva zmysel. Záver úplne nenaplnil moje očakávania, ale asi ma Ken rozmaznal Kingsbridgom a teraz ho budem hľadať vo všetkom. Rozhodne ide opäť o dielo, ktoré stojí za váš čas, a buďte radi, že ho nemusíte merať kamennými stĺpmi!

    Prajem príjemné čítanie! :)

Originálny názov: Circle of days

Preklad: Ivana Roháčová

Vydavateľstvo: Tatran

Rok vydania: 2025

Počet strán: 488