Matúš Škvarka - Prekliatie Dračej Steny

 

O čom to je

    Partia decák z Atómkovskej zédéešky sa vráti na rodnú hrudu, aby si trochu užili prázdniny, ale predtým sa snažia pozhľadúvať teleportačné kocky, ktoré ich odlifrovali do neznámych galaxií. Aj sa im to skoro podarí, akurát ich vyrušia rusáci, labzujúci po okolí s vrtuľoletom. No tak ništ, tak teda nastúpia do školy, potom do armády, potom sa z nich stanú superhrdinskí austronauti a ešte všeličo zažijú a všeličo poriešia a vyriešia a kadekoho postretajú. No proste takto nejak.

Nič už nie je také...

    Máte z môjho úvodu pocit, že táto kniha mi tak celkom nedochutila sviečkovú? Nuž, šípite správne. Pritom prvé dve časti od pôvodného autora, pána Žarnaya, boli pre mňa veľmi príjemným scifialistickým (spojila som sci-fi a socializmus, a ani chemoprén mi nebolo treba) počinom pre všetky generácie. Mali v sebe taký ten retro pôvab, ale išlo o kvalitne napísané príbehy partie chalanov, ktorým občas riadne horí pod riťou, nie vždy sa rozhodnú správne a neraz veci aj riadne zamotajú, skoro ako keď sa v tretej sérii telenovely objaví to zlé dvojča, čo malo umrieť počas leteckej havárie. Prekliatie Dračej steny však skôr inklinuje k superhrdinskej pretechnizovanej strieľačke, kde sa dá každá situácia vyriešiť nejakou techno-okľukou, ktorej síce okrem zainteresovaných nikto nerozumie (možno ani oni, len to vedia fundovane okecať), ale hlavne že to funguje. Postavy prišli o svoje charakteristické črty, to, čo z nich zostalo, je silené a prehnané ako spevák revivalovej kapely. Fero otvára každý dialóg svojou hláškou "sakrament - atrament", čo bolo predtým milým substitútom nadávky, sa stalo otravným sťa Dankove reelska. Vilo by mal byť "ten múdry", ale z tejto pozície ho vytrvalo vytláča Stanino, ktorý sa znenazdania stal hrdinom zo všetkých akčných filmov, ktoré kedy kto vymyslel, všetky dievčatá z neho majú vlhké...pazuchy (k tomu sa ešte vrátim), a atómovú bombu považuje za čosi ako hračku, ktorú sa odporúča používať len s dohľadom dospelého. Neviem odhadnúť, ako by som vnímala Prekliatie, keby išlo o samostatnú knihu, ale ako pokračovanie podarenej série...no, povedzme, že u mňa sa mu nepodarilo.

Rusáci, tajomníci a eštebáci

    Pán Žarnay mal vo svojich knihách politickú situáciu celkom na háku, písal sci-fi vychádzajúce z fiktívnej dedinky, a tak sa k tomu aj staval. Pán Škvarka sa rozhodol pridať deju trochu tej súdobej reality, len toho bolo zrazu priveľa. Hrdinovia čelia ruským okupantom, potom sa popasujú s nasratými štátnymi donášačmi, spravia si očko u štátneho tajomníka, preskočia železnú oponu, vyriešia zákaz vystupovania známej kapely...už som len čakala, kedy sa vrátia v čase a zadrhnú Hitlera ešte v maternici. Som v pohode s tým, keď kniha vychádza zo skutočných udalostí, kľudne aj tie pre mladšie publikum a dokonca to ani nemusí byť realistický žáner. Ale pardon, toto bol tak trochu chaos. Chvíľu sme boli na socialistickom Slovensku, potom sme si odstrelili do Konga a potom mimo Slnečnej sústavy, pričom jednotlivé lokácie spolu veľmi nesúviseli a bolo pre mňa extrémne náročné sa v deji zorientovať. Čo by sa teda v knihách pre mládež diať nemalo.

Dievčatá a iné starosti

    Treba uznať, že v predchádzajúcich dvoch častiach figurovala ako jediná zástankyňa krajšieho pohlavia Julka, a aj to ešte strávila polku času v chlapčenskom kostýme. Prekliatie Dračej steny dáva babám viac priestoru, ale tragicky zle využitého. Áno, vedia sa biť. Ale keď ide do tuhého, aj tak potrebujú chrabrého rytiera, aby im zachránil frizúru a poctivosť. Ale to druhé potom bezstarostne odhodia, lebo veď už dostali občiansky, na čo by im bolo panenstvo. Som prudérna, keď mi vadí sex v knihe o 15-ročných? Našťastie nebol nijak explicitne opísaný, ale už to, že k nemu vôbec došlo, ma rušilo. Stanino sa z chalaniska, v ktorom sa ešte len prebúdza záujem o spolužiačky, vyvinul na nedochlpený sexsymbol, po ktorom piští každé pubertálne srdiečko v dosahu. Šracko má šťastie, že žiadna z jeho ctiteliek nie je žiarlivá a ešte sa aj ochotne pomknú, aby bolo viac miesta. Džízs Krajst. Randenie inak nebolo to jediné, čo išlo v tejto knižke podozrivo ľahko. Keby mne napríklad oznámili, že moje decko odchádza do školy v prírode v Afrike, asi by som mala viac otázok než kedy prídeš na večeru, ale okej, priznávam, že občas som príliš úzkostlivý rodič. 

Čo bolo predtým...

    Pri voľne nadväzujúcich sériách sa zvykne riešiť, či je potrebné mať prečítané predchádzajúce časti. V tomto prípade si dovolím drzo konštatovať, že by to asi bolo vhodné, ale napríklad mne to bolo prd platné. Autor sa k ich deju detailnejšie nevracia, všetko konštatuje s nonšalantnou samozrejmosťou, že to by ste už predsa mali vedieť, ale pokiaľ máte pamäť prasknutej diskety ako ja, tak to vedieť nebudete. Ono také to zhrnutie predchádzajúcich častí máva svoje opodstatnenie, ale tu sme sa vďaka jednej z dospelých postáv akurát dozvedeli, že Julka už vyzerá tak, že by sa za chalana viac prezliecť nemohla. Všetky túžime po tom, aby starý chren komentoval naše telo, v puberte obzvlášť. 

Takže takto...

    Asi som zaujatá, lebo pôvodné knihy mali šmrnc, čaro, napätie, humor, atmosféru...a tu som to už nenašla. Je to prirodzené, každý autor chce ísť vlastnou cestou, bez ohľadu na to, či nadväzuje na existujúci príbeh, alebo začína od piky. Ale zároveň je asi prirodzené, že čitateľ, ktorý už z deja necíti to, čo predtým, začne ohŕnať noštek. Takže takto, odrádzať vás nejdem (a ak sa mi to podarilo, tak sa ospravedlňujem), skúste a uvidíte. Ale za mňa je pán Žarnay iba jeden a Dračie steny iba dve.

    Prajem príjemné čítanie! :)

A ešte poznámka pod čiarou: hovorí sa, že AI nevie ilustrovať ruky. K tomu len toľko, že Betka Stanina radšej nemala strihať.

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Rok vydania: 2016

Počet strán:440

Žáner: sci-fi