Šialená hra - čo by bolo, keby Sajfovi preplo

 

    Sebastian a ja...hneď to uvediem na pravú mieru, nevolám sa Bella a  nie som pes, len chcem trochu zrekapitulovať svoje doterajšie stretnutia s aktuálne kraľujúcim nemeckým kráľom psychotrilerov. Spoznala som ho ako Pasažiera 23. Nebudem klamať, hneď mi padol do oka, bol originálny, držal ma v napätí, bol nepredvídateľný...ideálny spoločník na 2 až 3 večery. Náš vzťah však začal škrípať hneď pri druhom stretnutí, počas Cesty domov. Skúsili sme to ešte napraviť Šialenou hrou, po jej skončení však konštatujem - zostaneme kamarátmi, ale láska z toho nebude. 

    Šialená hra je druhou knihou Sebastiana Fitzeka, ktorý na vás momentálne číha aj pod záchodovou kefou, takže veľmi sa okolo jeho osoby točiť zrejme nemusím. V knihe píše o zúfalom Janovi (v nominatíve Jan, nie Jano), ktorý po tragickej autonehode svojej snúbenice odmieta uveriť, že o ňu naozaj prišiel, a tak sa namiesto tichého trúchlenia rozhodne vtrhnúť do vysielania jedného z najpočúvanejších berlínskych rádií, zajať rukojemníkov a rozbehnúť vlastnú verziu rozhlasovej klasiky - zdvihni včas, povedz slaboduché heslo (hoci v tom strese si skôr vybavíš presné znenie Pytagorovej vety) a peniaze sú tvoje. V Janovej obmene je však výhrou po zaznení správneho hesla život jedného z rukojemníkov. A ak sa volaný pomýli, namiesto nahraného "aaaaauuuuu" v éteri zaznie výstrel. Ten však pôjde naživo. Táto morbídna hra bude pokračovať tak dlho, kým sa Janovi neminú rukojemníci, alebo kým pred ním nebude stáť jeho snúbenica Leoni - živá a zdravá. A tak ako každý Joker má svojho Batmana, aj každý vydierač má svojho vyjednávača. Tou Janovou sa stane Ira, bývalá policajná psychologička, utápajúca sa po dcérinej samovražde vo výčitkách a alkohole, odhodlávajúca sa podniknúť ten istý fatálny krok...až kým ju nepovolá do akcie bývalý kolega a milenec, Oliver Götz. 

    Ako vždy (alebo aspoň ako v tých troch knihách, ktoré som zatiaľ od Fitzeka čítala), aj Šialená hra sa číta veľmi ľahko a rýchlo. Kapitoly sú krátke, končia sa dramatickým husľovým sólom alebo basovými tónmi - skrátka tak, že si ani nevšimnete, ako ste začali čítať ďalšiu, až kým sa neskončí rovnako napínavo. Ja osobne som mala asi v prvej štvrtine problém sa intenzívne začítať, ale môže to byť aj tým, že som si dala dvoch Fitzekov rýchlo po sebe a poznáte to, ten druhý rezeň vám už nejde tak ľahko dolu krkom. Námet možno nevyhrá cenu za originalitu, ale zápletka určite nemôže byť obviňovaná z prvoplánovosti - ak sa necháte postrkovať autorom určeným smerom a nebudete bazírovať na detailoch, tak je dosť možné, že vám jej rozuzlenie trochu precvičí obočné svaly. 

    Vďaka tejto knihe som konečne zistila, kam sa ako čitateľ zaraďujem. Ja som náročný čitateľ nenáročných kníh! Kombinácia asi ako mäsožravý vegetarián. Navyše zrejme trpím knižnou obdobou obsedantno-kompulzívnej poruchy, hoci v praktickom živote som skôr jej protipól. Pokojne sa uvelebím na hore špinavých ponožiek, kde si budem čítať, ale v knihe chcem mať všetko pekne usporiadané, logicky pasujúce a odôvodniteľné. A to je aj dôvod, prečo ma po Ceste domov ani Šialená hra nedokázala dostať do kolien, žobrajúc o ďalšie Fitzekove knihy. On sa snaží príbeh natoľko zamotať a v závere šokovať čitateľa, že niektoré okolnosti v knihe škrípu ako veko na sarkofágu. 

     Najviac mi prekážalo asi predstavenie hlavného antagonistu, ku  ktorému došlo až niekde za polovicou knihy. Akoby si ho autor vycucal z prsta a prilepil do knihy, lebo v nej mal zrazu prázdne miesto - tu máte postavy, poďme si o nich niečo povedať, a hľa! Tu je medzera, vyberieme niekoho z publika. Pravdepodobne to mal byť jeden z chytákov na čitateľa, ktorý po toľkých stranách prisúdil rolu toho zlého jednej alebo viacerým z dovtedajších postáv, ale v mojom prípade vôbec nefungoval. Všeobecne mi hrdinovia Šialenej hry pripadali strašne plochí. Tí, čo ma poznajú, by mohli namietať, že plochá som aj ja a nikto slušný mi to na oči nevyhadzuje, ale ja teraz nemám na mysli proporcie ženských postáv, ale ich charaktery. Aj v tomto prípade chce autor radšej šokovať  na úkor vykreslenia osobností - nemôžete niekoho upodozrievať, ak presne viete, čo sa odohráva v jeho hlave. Takže v balíčku dostanete postavičky s nejakou tramou, nejakou motiváciou a od nej sa odvíjajúcim konaním - ale nečakajte žiadne hlbšie psychologické profilovanie. Mnohým čitateľom práve takýto prístup vyhovuje, ja však potrebujem knižnú postavu spoznať, aby som si ju mohla obľúbiť - a tie Sebastianove mi to neumožňujú. Pre seba to nazývam syndróm mraveniska - čumieť na hromadu mravcov môže byť zaujímavé aj napínavé, ale ťažko vám niektorý z nich prirastie k srdcu. Pritom mnohé z postáv majú veľký potenciál, napríklad potetovaný bláznivý šéfredaktor Diesel. Lenže to, čo som vám o ňom práve prezradila ja, je zhruba toľko, čo sa o ňom dozviete aj z knihy - a medzitým ešte príde o pár zubov. 

    A balvan úrazu - klišé! Ja dokážem knihe odpustiť čokoľvek, ale vetu "pri pohľade do jej smutných očí sa v ňom prebúdzal ochranársky pud" vidím v psychotrileri fakt nerada, zvlášť v kombinácii streleného týpka, ktorý neberie vážne ani maniaka vo vedľajšej miestnosti, a ženy, ktorú každý vrátane jej samej popisuje ako skrachovanú alkoholičku. Rovnako ako keď sa členovia zásahovej jednotky nesmelo obchytkávajú ako pubertiaci v letnom kine, lebo predsa len, máme krízovú situáciu, tak asi nebude vhodné si to rozdať na záchode. 

    Šokujúce odhalenie v prípade Šialenej hry nie je až také šokujúce - zvlášť ak máte za sebou už pár Fitzekových kníh, myslím že rozpoznáte jeho rukopis a zradcu odhalíte o niečo skôr. Toto však knihe nevyčítam - naopak, v určitom smere sa mi uľavilo, že sa to autor nesnažil nasilu ešte viac zašmodrchať a prekombinovať. Aj tak zostalo niekoľko mojich otázok nezodpovedaných a niektoré situácie mi nedávajú úplne logiku, ale to je tá moja OCD, všetko rozoberať na malinké skrutôčky, ktoré ani McGyver neposkladá. 

    Aj Šialenú hru teda radím ku knihám, ktoré sú dobrou voľbou ako oddychové, napínavé čítanie pre čitateľa, ktorý si veľmi nepotrpí na rozprávačské umenie a nepotrebuje, aby mu postavy prirástli k srdcu tak, že za ne aj slzu uroní. 

    Prajem príjemné čítanie! :)