Stínozem - prázdniny v dome hrôzy

 

    Meno Peter Straub mi nie je neznáme, no musím priznať, že doteraz som si ho vybavila iba ako "toho chlapa, s ktorým napísal King niekoľko skvelých kníh". V skutočnosti však napísal mnoho hororov aj bez toho, aby sa s niekým držal za ručičku, resp. chľastal do rána, hovoril tomu druhému ako ho má rád a pritom uvažoval nad tým, ktoré monštrum v príbehu ešte nemajú. No nakoľko spoluprácou s Kingom nastavil latku dosť vysoko (mohli by z nej umývať okná na mrakodrape), mala som od jeho samostatne písaného románu Stínozem vysoké očakávania. K ich naplneniu došlo asi tak za dva panáky do krígľa, ale k tomu sa dostaneme.

    Najskôr teda o čo ide. Del Nightingale a Tom Flanagan sú študenti Carsonskej chlapčenskej strednej školy, čo je vzdelávací ústav, ktorý sa zubami nechtami snaží pôsobiť prestížne, ale je to len taká krajšia fasáda na starej chajde. Po jednej tragédii v Tomovej rodine a druhej v spomínanej škole, prijme Tom kamarátovo pozvanie, aby strávil leto s ním u jeho strýka Colemana Collinsa, vo veľkom sídle zvanom Stínozem. Podľa Delovho opisu je strýko Cole trochu excentrický, alkohol obľubujúci, ale inak zábavný iluzionista vo výslužbe. Chlapci sa tešia na leto plné kartových trikov, králikov v klobúku, dych berúcich ilúzií, ktoré by Copperfield sledoval s vyvalenými očami a sklopenými ušami, a v spoločnosti tajomnej Rose Armstrongovej, strýkovej pôvabnej asistentky. Samozrejme v ich veku, inak by mali málo dôvodov sa pohádať. Už prvé dni strávené v Stínozemi však naznačujú, že tento ročník kúzelníckej stáže nebude taký idylický, ako si ho Del pamätal. Spolu s Tomom postupne zistia, že strýko Cole má bližšie k Merlinovi než ku Copperfieldovi, že mágia Stínozeme je viac než len neškodná ilúzia, a že jeden z nich je predurčený stať sa jej dedičom. A to je viac, ako ich priateľstvo dokáže zniesť. 

    Peter Straub zvolil pri písaní Stínozeme celkom zaujímavý koncept - sám seba stavia do pozície rozprávača, ktorý sa podujal prerozprávať Tomove a Delove zážitky, ibaže si neuzurpuje privilégium hlavnej postavy. Trochu to pripomína štýl Karikovej Trhliny, až na to, že Straub sa nesnaží čitateľa násilím prinútiť k tomu, aby veril, že jeho príbeh je pravdivý. Na začiatku knihy sa rozprávač stretáva so svojím bývalým spolužiakom z Carsonky, Tomom Flanaganom, potulným iluzionistom, a oznámi mu svoj zámer, napísať román o ich prázdninách v Stínozemi. Ono by to aj bolo efektné, keby to fungovalo. V prvej časti knihy, ktorá sa odohráva v škole, na seba rozprávač a hlavní hrdinovia aspoň občas narazia, takže som mu tento štýl a rozprávanie v prvej osobe aj celkom "žrala". Autor v podobe rozprávača však do Stínozeme pozvaný nebol, takže od konca školského roka sa rozprávanie preklopí do klasickej tretej osoby - a od toho momentu vlastne celý zamýšľaný originálny koncept vychádza navnivoč a je pripomínaný iba tým, že niektoré kapitoly sa začínajú presnou citáciou Tomovho rozprávania písaných kurzívou, ktorému je venovaný jeden odsek. Do toho si autor občas uletí z "minulosti" do "prítomnosti", preruší rozprávanie o deťoch zdanlivo dôležitou historkou z dospelosti a docieli tým akurát to, že čitateľova pozornosť sa zmätene obzerá okolo seba s mapou, kompasom a časovratom. 

    Úvod knihy sa odohráva v škole a na to, že je to úvod, je nemiestne dlhý a detailný. Po tom, čo som sa dozvedela mená kompletného učiteľského zboru (pre príbeh sú dôležitý traja, a to ešte preháňam) a asi 20tich žiakov, ktorí mohli pokojne zostať v anonymnej rovine "ten vysoký s okuliarmi a ten druhý, čo pekne spieva", som nadobudla dojem, že som asi zle pochopila anotáciu a čítam knihu zo školského prostredia. Straub si asi chcel svoju úlohu v knihe vychutnať čo najviac, a tak nechal svoje postavy stráviť v škole viac času, než bolo nutné. Až do konca knihy som čakala, že po takomto podrobnom uvedení sa príbeh pravdepodobne stočí naspäť ku škole, čo sa ale nestalo a vo mne začiatok knihy zanechal dojem zbytočného naťahovania. Nadmerná pozornosť, ktorú Straub venoval Carsonskej strednej, mohla byť radšej lepšie využitá na niektoré charaktery. Napríklad postrach školy, trénerov syn Steve "Kosťák" Ridpath, bol vykreslený ako typicky Kingovský pološialený pubertiak, osobnosť zlomená despotickým otcom, ktorý má v sebe napriek nízkemu veku viac agresivity a zloby ako trestanec z tretej nápravnej. Človek by od neho čakal nejaký významný zásah do deja, z ktorého sa človeku všetko telesné ochlpenie dupkom postaví. No na to, ako Straub pozorne opísal jeho rodinné zázemie a narušenú psychiku, ho potom nechal v pozícii pasívneho strašiaka do maku. Aj pri ďalších charakteroch som mala pocit, že si ich Straub vytvoril, pohral sa, no potom nevedel čo s nimi - a buď sa ich zbavil výstrelom, alebo o nich proste prestal hovoriť, čo je najhorší možný spôsob ako ukončiť rolu v príbehu.

    Od začiatku pobytu v Stínozemi som čakala avizovanú hororovú atmosféru, postupné odhaľovanie nepríjemných súvislostí a zrýchľujúce sa tempo. Dostala som dvoch nadurdených študentov mágie, niekoľko halucinogénnych výjavov, pri ktorých som nevedela či sa sníva mne, postavám alebo autorovi, a aby som nekrivdila, tak aj zopár svetlejších, teda, vzhľadom k žánru, temnejších momentov. Tie však nedokázali zachrániť rozvláčne rozprávanie, ktoré občas strácalo zmysel, a namiesto toho, aby ma kniha oberala o spánok, dial sa opak - po pár stranách mi začali klipkať oči. A hoci priznávam, že som osoba, schopná zaspať aj postojačky v rade na celoplošné testovanie, pri čítaní hororu by sa to stávať fakt nemalo. 

    Klamala by som, keby som tvrdila, že sa mi Stínozem vôbec, absolútne, ani v najmenšom nepáčila. Rozprávanie strýka Colea bolo dosť zaujímavé. Či už išlo o jeho upravené verzie klasických rozprávok, alebo o jeho životný príbeh, ktorý po častiach rozprával Tomovi a Delovi - za mňa to boli najlepšie pasáže knihy. Najmä Collinsove zážitky z vojny, objavenie jeho schopností a stretnutie sa s jeho "učiteľom mágie" by si zaslúžili aj viac priestoru, a podrobnejšie ukončenie než "...a potom som ich všetkých zabil a odvtedy žijem tu." A napriek všeobecne únavnému tónu knihy sa Straub s vyvrcholením deja celkom pekne vyhral, hoci úplný záver mi už pripadal nedotiahnutý a v kontraste s úvodom, kde popisoval pomaly aj to kto išiel kedy na záchod, na konci zostane mnoho otázok nezodpovedaných. 

    A ohromne mi vadilo to, ako sa autor spolieha na čitateľovi sloniu pamäť. Ak aj opomeniem, že nie som schopná si pamätať 30 mien postáv, ktoré sú v deji iba na to, aby ustúpili zľava doprava, Straub sa v knihe viackrát odvoláva na nejakú hlášku spred 10 kapitol, a to štýlom "....Tom si pamätal, čo o Delovi povedal v ten večer jeho strýko....". No to je síce super, že Tom si to pamätá, ale mohol by sa o to podeliť aj so mnou, pretože ja netuším, čo som povedala sama pred polhodinou, a nieto čo vypustil z huby Collins na strane, nad ktorou som driemala pred tromi dňami. 

    Stínozem má ako príbeh pekný potenciál, a nebyť toho, že Peter Straub tlačil na pílu tam, kde to nebolo potrebné, a naopak to, čo by si zaslúžilo viac pozornosti, iba letmo preletel, mohol to byť skvelý počin. Ja to vidím na priemernú knihu s množstvom postáv, ktoré by vystačilo aj na trojgeneračnú ságu a zatiaľ s ľútosťou konštatujem, že King bez Strauba píše lepšie ako Straub bez Kinga.