Vzdušný zámok, ktorý vybuchol - keď zákon porušuje sám seba

 UPOZORNENIE: neodporúčam čítať tento text pred dočítaním Dievčaťa, ktoré sa hralo s ohňom. Okrem prípadov, keď vás druhá časť série nebaví a chcete sa rýchlo dozvedieť, o čom bola. 

    Vzdušný zámok, ktorý vybuchol je poslednou časťou série Millennium z pera Stiega Larssona (ja by som sériu podľa tých dlhých názvov označila aj "Niečo, ktoré niečo"). Žiaľ, tohto talentovaného spisovateľa krátko po odovzdaní rukopisu vydavateľstvu dobehla jeho životospráva a osudným sa mu stalo niečo tak triviálne, ako cesta po schodoch. Konšpiračné teórie naznačujú, že mu na druhý svet mohol dopomôcť niekto, kto na rozdiel od Larssona nebol zarytým odporcom nacizmu a extrémizmu. Pravdou však zostáva, že kombinácia nezdravého stravovania, fajčenia, nadváhy a ďalších faktorov môže premeniť aj výstup na siedme poschodie v boj o život. Ten, žiaľ, Stieg Larsson už nevybojoval a tak, hoci oficiálne má Millennium šesť častí, Vzdušný zámok sa stal posledným dielom Larssonovskej trilógie.

    Dobre, tu máte poslednú šancu zaradiť spiatočku, ak ste ešte neprečítali druhú časť cyklu. Idem sa totiž špárať v deji a nakoľko trojka je priamym pokračovaním dvojky, nevyhnem sa dôležitým faktom, pokiaľ len nebude ďalej text pozostávať z piiiiip a niekoľkých ukazovacích zámen. 

    Takže....ešte ste tu? Dobre, ako myslíte. Kniha sa začína niekoľko hodín po záverečnej scéne Dievčaťa, ktoré sa hralo s ohňom. To znamená, že Lisbeth Salanderová, ktorá si išla na statok svojho otca, ruského zbeha Alexandra Zalačenka, vybaviť nesplatené dlhy, sa po guľke do hlavy a následnom vyhrabaní z vlastného hrobu (znie to šialenie, ale Larsson to popísal tak racionálne, nakoľko sa to len dá s vynechaním zombie apokalypsy) ocitá samozrejme na pohotovosti. Jej otec ju tam sprevádza, no nie z náhleho popudu otcovskej lásky, ale preto, že mu pred kolapsom ešte stihla zaťať do hlavy sekeru. Zatiaľ čo sa Lisbeth venuje rekonvalescencii, jej starý nepriateľ mobilizuje sily. Tajná Sekcia švédskej tajnej služby totiž nemôže dopustiť, aby sa jej existencia prevalila len kvôli disharmonickým rodinným vzťahom, a tak sa s rovnakou vervou, s akou roky zametali bordel po Zalačenkovi, teraz púšťajú do snahy vrátiť Lisbeth tam, kam podľa nich patrí - do blázinca. Na päty sa im však zavesí Mikael Blomkvist a redakcia Millennia, ochudobnená o Eriku Bergerovú. Tá má po odchode do významného denníka SMP dosť vlastných problémov. 

    Zatiaľ čo druhá časť série sa mi čítala veľmi dobre a nemala žiadne hluché miesta, pri Vzdušnom zámku som sa občas pristihla, že strácam niť. Z toho ale neviním knihu, skôr svoje osobné preferencie. Stieg Larsson si totiž dáva na vykreslení pozadia deja aj jednotlivých postáv fakt záležať, a tak sa stane, že namiesto jednoduchého konštatovania "tento je hajzel, čo sa neštíti pre dosiahnutie svojho cieľa aj zabiť", sa o niekom dozviete podrobnosti o jeho vzdelaní, kariére, politickom presvedčení a často aj o sexuálnych preferenciách. Najmä pri predstavovaní členov Sekcie som mala dojem, že čítam ich biografiu. Nie je to negatívum - skôr to svedčí o dôslednosti autora a prepracovanosti knihy, len pre mňa to čisto subjektívne boli tie najnudnejšie časti. 

    Komplexne vzaté je však aj v tejto časti stále o čom čítať. Lisbeth samozrejme trávi väčšinu deja v nemocnici, ale nebola by to ona keby tam len ticho ležala a odovzdane čakala na svoj osud. Mikael, hľadajúci spojencov v rôznych odvetviach a funkciách, opäť používa svoj výnimočný mozog na postupné odhaľovanie súvislostí, spájanie detailov, vyvodzovanie dôsledkov a prípravu mediálnej odvety, aká v histórii Švédska nemá obdobu. Samozrejme pri tom stihne použiť aj iný orgán než mozog a odhaliť iné veci než súvislosti. Tentokrát však pri svojej práci "pláva proti prúdu" ešte urputnejšie než v predchádzajúcich knihách, a hoci nikdy nedostal nič zadarmo (okrem ochoty nežného pohlavia padnúť pred ním na kolená...obrazne aj doslova), teraz mu pôjde naozaj o krk. 

    Vzdušný zámok, ktorý vybuchol, dokonale realisticky a preto aj veľmi znepokojivo popisuje, čo sa môže stať, ak sa príliš významná právomoc dostane do nesprávnych rúk. Stieg Larsson majstrovsky popísal súboj "obyčajných" smrteľníkov, zastupovaných Lisbeth a Mikaelom, proti špiónom z tajnej služby, o ktorej nevie ani oficiálna Tajná polícia. Bolo fascinujúce sledovať ich vzájomné reakcie a protiopatrenia, ich zvažovanie každého jedného kroku. Najviac som si užila súdny proces s Lisbeth - samozrejme nebudem zachádzať do detailov, ale autor pri ňom poskytne čitateľom pocit obrovského zadosťučinenia. 

    Tak, a teraz v krátkosti k tomu, čo sa mi zase až tak nepáčilo. Stieg Larsson píše tak detailne, že by bol schopný spočítať aj mravce okolo omrvinky na podlahe. Na jednej strane je tento jeho detailný bazírizmus skvelý, na druhej strane ma už unavovalo čítať o tom, kto si čo robí na raňajky, kedy vstal od stola aby si uvaril kávu, a najmä čo má kto oblečené (nehovoriac o tom, že väčšina postáv má v šatníku iba čiernu, červenú a bielu). Tiež ma miestami rušilo vyjadrovanie postáv - respektíve fakt, že každý má vždy poruke nejakú cool hlášku v angličtine. Mikaelovi a Erike to človek ešte zbaští, ale keď sa sedemdesiatročný bývalý špión vyjadruje ako rádoby raper, to trochu napíli zvukovod. Alebo sietnicu teda, nakoľko som nepočúvala audioknihu. A keď už spomínam Eriku Bergerovú - jej pôsobenie v SMP predstavovalo príbeh v príbehu so samostatnou zápletkou a vlastnou akciou - to bolo super. Ale keď každú schôdzku s vedením začínala rekapituláciou dôvodov, prečo ju vlastne v SMP zamestnali, začínala som chápať prečo ju tam niektorí ľudia nemajú v láske. 

    Suma sumárum, z Larssonovej trilógie mi najviac sadla druhá časť, ale tretia nie je o nič horšia, len menej spĺňa moje knižné preferencie. Na to, koľko dejových liniek Stieg Larsson v tejto sérii rozohral, je v jeho poslednej knihe všetko pekne zodpovedané, racionálne ukončené, alebo to zostane len mierne pootvorené. Kniha je napínavá, ale nie nasilu akčná, a hoci nad Lisbethiným životom človeku často rozum postojí, nemá problém uveriť všetkým okolnostiam. Určite ju odporúčam každému fanúšikovi (nielen) severského krimi. Medzi stránkami sa síce nepovaľujú odseknuté končatiny a bojuje sa skôr informáciami než zbraňami (aj keď aj na pár výstrelov dôjde), no o to viac je tento príbeh premyslený, uveriteľný a komplexný.

    Prajem príjemné čítanie! :)