Biele telá - všetkým šibe, ale jednému viac

 

    Jane Robinsová v našich končinách ešte nie je také zvučné meno ako napríklad žiletkami preslávená Gillian Flynn. Táto autorka sa pôvodne venovala novinárskej práci, okrem iného pre BBC, a Biele telá sú jej prvým výstrelom do beletrizovaného poľa. Je to triler, istý trojpísmenový satanáš mal túto knihu v ponuke za cenu lacnejšieho časopisu, viac argumentov prečo jej musím dať šancu som teda nepotrebovala.

    Rozprávačkou je Callie, sestra "tej slávnej". Napriek tomu že sú s herečkou Tildou dvojičky, o nejakej nerozoznateľnej podobnosti nemôže byť reč. Zatiaľ čo Tilda predstavuje prototyp blonďavej žiarivej krásavice, Callie má obyčajné tmavé vlasy, obyčajnú prácu v kníhkupectve, obyčajný byt a vedie obyčajný život. Keď ju sestra zoznámi so svojim priateľom Felixom, Callie je spočiatku očarená a teší sa z chvíľ strávených v trojici (všímate? Naschvál som napísala v trojici a nie v trojke aby sme sa vyhli nedorozumeniam). Postupom času však Tildine biele telo začnú "zdobiť" modriny, elán z nej vyprcháva rýchlejšie ako bublinky z otvorenej minerálky a začína sa izolovať nielen od sestry, ale od celého sveta, zatvorená vo svojom sterilnom byte s Felixom, ktorého Callie postupne začína považovať za sympatického asi ako hrdzavú motorovú pílu. V strachu o sestru sa na pripojí k internetovému fóru na podporu týraným ženám, a hoci nadobudne pocit, že presne vie, čo sa s jej sestrou deje, postupne stráca prehľad o tom, čo je skutočnosť a čo jej paranoidné predstavy. 

    Biele telá sú takou jedno až dvojhubkou, podľa toho akú máte veľkú hub...pardon, čitateľský apetít. Príbeh sa odvíja štandardným trilerovým tempom, na úvod dostanete šľahačku v podobe niekoľkých milých idylických scénok - hoci aj tie sú už okorenené náznakmi blížiacich sa problémov - a pod šľahačkou vás už čaká klasické, trpké, ústa vykrúcajúce menu pozostávajúce z upodozrievania, pochybností, náznakov a vysvetlení, ktoré nakoniec žiadnym vysvetlením neboli. Autorka pracuje s 1,5 časovými líniami - popri sledovaní úpadku svojej sestry a snahy o jej záchranu Callie zaspomína aj na detstvo a pubertu, vďaka čomu má čitateľ možnosť prehodnotiť svoj prvotný dojem z toho, ktorá z dvojičiek je tá "normálna"...alebo aspoň menej nenormálna. 

    Hoci sú Biele telá autorkiným prvým románom, písať rozhodne vie. Vzhľadom na žáner nemôžete očakávať samozrejme žiadne emotívne turbulencie, poeticko-vizuálno-realistické opisy ani trefné dialógy - všetko ustupuje budovaniu napätia, oboznamovania sa so skrytými črtami jednotlivých postáv a strácania dôvery vo vlastný úsudok. Motív knihy nie je ničím novým pod slnkom a ostatnými nebeskými telesami, napriek tomu sa však kniha číta veľmi dobre a celkovo sa príbeh dá považovať za originálne poňatý. Jane Robinsová možno nevynašla recept na Sacherovu tortu, ale piecť ju vie, ak rozumiete čo tým chcem povedať. 

    Na trileroch mám najradšej ten pocit, že nemám šajnu, čo sa vlastne deje, a na konci knihy čumím ako teľa na fotobunkový turniket. V prípade Bielych tiel to čumenie až natoľko nenastalo, no nevnímam to ako defekt príbehu, skôr to bolo tým, že autorka nemala potrebu nič zbytočne naťahovať alebo zahltiť zápletku obyvateľstvom menšej dediny, len aby bolo koho upodozrievať z nekalých činov. Dej sa točí zväčša okolo ústrednej trojice Callie - Tilda - Felix, a tak máte 33,33percentnú šancu uhádnuť, kto z nich je najväčšie hovado. Napriek priamočiarejšiemu príbehu bez troch šokujúcich faktov na jednu stranu bol pre mňa koniec do určitej miery prekvapením, takže autorka dokázala aj z jednoduchších komponentov vytvoriť ten správny efekt. 

    Obľúbenca si však v tejto knihe nájdete len ťažko. Callie je hnisavým zápalom hroziaca osina v zadku, jej počínanie je často zbrklé, unáhlené a naivné. Napriek tomu, že je príbeh rozprávaný z jej pohľadu, len ťažko sa s ňou možno stotožniť - ale podľa toho, ako ju autorka vykresľuje od jej detstva po dospelosť, by som povedala, že jej cieľom ani nebolo vytvoriť postavu, ktorá sa stane silným ženským vzorom, skôr naopak. Tildu, Felixa a ostatných vnímame jej očami, podsúva nám svoje názory a závery, a je už na čitateľovi, či bude hrať s ňou, alebo svoje úvahy povedie iným smerom. Budovaním Callienej závislosti na internetových fórach zase autorka naznačuje, ako môže pohľad skupiny na situáciu skresliť a zdeformovať vnímanie jednotlivca. 

    Sesterský vzťah bol miestami vykreslený trochu úchylne - teda, tiež mám sestru a mám ju rada, ale fakt nemám potrebu ohmatávať jej prsia, a určite to nebude len tým, že nie sme dvojičky. A toto dokonca ani nebola tá najčudnejšia vec, ktorú Callie vo vzťahu k svojej sestre podnikla. Nevnímam to ako chybu knihy, len som tým chcela poukázať na fakt, že tu nejde o klasickú šablónku "jedna je v srabe a druhá ju z neho vytiahne", pretože som si naozaj až do konca nebola istá tým, kto tu má najviac astrálnych javov vo veži. 

    Biele telá sú takým "oddychovým" trilerom. Pri čítaní nebudete vyskakovať zo stoličky, padať na zadok a podobné atletické figúry, ale prečítate ju rýchlo. Nevyžaduje si pekelné sústredenie ani pamäť na ohromné množstvo postáv. Námet sa síce odvíja od náročnej spoločenskej témy, ale neprináša žiadne ponaučenie do života ani morálny odkaz (možno až na staré známe "najviac bláznov v tomto svete postretneš na internete"). Na to sú však na trhu iné knihy. K tejto si môžete jednoducho sadnúť, prečítať ju a hotovo.

    Prajem príjemné čítanie! :)