Černý arcimág - najfarebnejšia fantasy na trhu

 

    Ak sa ma spýtate na môj obľúbený  žáner (teraz bez ohľadu na to, že nie som natoľko zaujímavá, aby ste to robili), na jednej z popredných priečok určite spomeniem fantasy. Možno to nie je literatúra obohacujúca ducha a rozvíjajúca intelekt, ale ja si vždy rada ubziknem z reality do nejakej rozprávky pre dospelých, do čias, keď boli bohovia malicherní a muži boli mužmi a zrodil sa hrdina a neviem už ako to bolo ďalej v tej zvučke seriálu Herkules, no snáď ste ma pochopili. 

    Takže sa niet čomu čudovať, že po poslednej neveľmi vydarenej skúsenosti (tak mi treba keď zabŕdam do YA, aj keď viem, že mi je proti srsti) ma pomerne skoro opäť prepadla neodolateľná chuť prečítať si dobrú fantasy knihu. Rozhodla som sa pre Černého arcimága od Brenta Weeksa (o ktorom som nikdy nepočula, toľko k môjmu fantasy rozhľadu), a o tom, či to bola dobrá voľba, sa porozprávame neskôr.

    Najprv, ako vždy, o čom to vlastne je. Dej sa odohráva v Chromerii, čo je v podstate  názov sveta aj jeho zriadenia. V Chromerii viac ako na čomkoľvek inom záleží na farbe - a našťastie tým nemyslím to, že by to bola krajina plná extrémistických rasistov. Najdôležitejšími článkami tejto spoločnosti sú tzv. farbomágovia - nadaní jedinci, ktorí dokážu zo svetla extrahovať zložku farebného spektra (jednu alebo viac farieb) a zhmotniť z nej prakticky čokoľvek od špáradla po obrovskú nákladnú loď. Jednoducho povedané, vyčarujú hocičo z farebného čohosi. Takto to môže znieť ako veľká sranda, ale samozrejme takéto nadanie má svoju cenu. Farbomágove dni sú spočítané v momente, keď ho jeho farba ovládne, rupne mu z toho v palici a pre bezpečnosť seba a svojho okolia musí byť eliminovaný. Tohto osudu je uchránený jediný človek na svete - arcimág, ktorý ovláda všetky farby spektra. Niežeby bol imúnny voči farebnému šialenstvu. Arcimág môže slúžiť sedem, štrnásť alebo až dvadsaťjeden rokov, potom však zomrie. Gavine Guile to potiahol už 16 rokov, takže optimisticky verí v ďalších päť. Rozhodne sa svoj zostávajúci čas zasvätiť veľkým cieľom a jedným z nich je aj výchova jeho nemanželského syna Kipa, ktorý zdedil otcovo nadanie. V Chromerii sa však objaví samozvaný kráľ Garadule a tak musí rodinná idylka ustúpiť vojnovému konfliktu. 

    Farebná mágia Chromerie a celkovo prostredie tejto knihy boli asi tým najoriginálnejším a najkrajším, o čom som v poslednom čase čítala. Predstava farebných trblietavých veží, priehľadných mostov cez rozbúrené moria a ľudí, ktorí dokážu vytvoriť takmer čokoľvek, sa autorovi naozaj vydarila. Navyše Brent Weeks nezostal pri prístupe "píšem fantasy a proste tu ľudia čarujú, zmierte sa s tým", ale princípy chromaturgie (farebnej mágie), kto čo ovláda, aká je hierarchia farbomágov a celkovo politiku Chromerie zrozumiteľne vysvetlil.  Okrem toho svoj svet neskomplikoval žiadnymi inými nadprirodzenými prvkami - vedľa ľudí nežijú iné nadradené, podradené ani simultánne rasy, k drakovi má najbližšie morský démon, v ktorého už ale nikto neverí a nebyť osôb, ktorým z rúk tryská farebné želé, dala by sa táto kniha pokojne považovať za historický román. 

    Dej plynie väčšinou dynamicky, je plný prekvapivých odhalení (prvé príde už v prvej desiatke kapitol), spiknutí, akcie a nechýbajú ani celkom humorné scény. Prvú polovicu knihy som subjektívne hodnotila ako také priemerne dobré fantasy v nadpriemerne peknom prostredí. Potom však prišla bitka s kráľom Garadulom o mesto Garriston a ja som začala pri čítaní roniť slzy. Nie pretože by boli tie bojové scény také neznesiteľne dojemné, skôr ma chytal zápal sietnice zo všetkých tých plameňov, výbuchov, explózií magickej energie a iskrenia mečov. Napriek tomu, že bojové scény v knihách nepatria medzi moje obľúbené, myslím, že dokážem oceniť dobre napísanú bitku, ale Brent Weeks opísal bojový chaos...no, chaoticky. Postavy miznú a vzápätí sa objavia niekde inde, odpadávajú od vyčerpania, aby si mohli trinásťkrát siahnuť na dno svojich možností, idú z jednej bezvýchodiskovej situácie do druhej...Vždy vravím, že ani s napätím a akciou to netreba preháňať, no Weeks dokázal o jednej bitke o malé prístavné mesto popísať viac, ako iní autori o celej vojne.     

    Ak očakávate, že postava Kipa bude synom svojho otca a bude to sebavedomý, atraktívny mladý muž, ktorý si detstvo v nepriaznivých podmienkach vykompenzuje hrdinskými činmi, musím vás vyviesť z omylu a zároveň uznanlivo autora potľapkať po pleci. Kip je trochu "oplácanejší" nemotorný chalan so zmyslom pre sebairóniu a tragickou schopnosťou robiť zlé rozhodnutia. Páči sa mi, ako sa pri ňom Weeks vyhol stereotypnému stvárneniu hlavného hrdinu - napokon, na záchranu sveta a omdlievanie dám mali Gavina. Samozrejme, aj Kip napokon prekoná sám seba a prekvapí všetkých vo svojom okolí, ale predtým si zopárkrát nabije nos po tom, ako sa potkne o vlastnú nohu.

    Táto kniha by mohla byť vlastne aj super, keby ju Brent Weeks nenapechoval toľkou buničinou. Scény, ktoré by sa dali odbiť dvoma vetami, on rozoberá na dve strany - a neviem ako vy, ale mňa nebaví čítať o tom ako sa niekto topí v mori a hodí ho to raz o ten útes, raz o onen, vlna zľava, vlna zprava. Priveľa priestoru venoval aj vnútorným monológom postáv, a to v tých najnevhodnejších situáciách - keď si to vyžadovalo rýchle spontánne rozhodnutie, no jedinec si namiesto toho v hlave rozoberá všetky možnosti a podrobuje ich prípadovej štúdii. Uznávam, že v Chromerii možno dokážu myslieť rýchlejšie než ja čítam, no aj tak si neviem predstaviť dialóg, v ktorom sa jedna zo zúčastnených strán 3 minúty s prázdnym výrazom vývojovým diagramom dopracováva k vhodnej odpovedi. A došlo aj na niekoľko zbytočných postáv, ktoré prišli, usmiali sa a zomreli. Čitateľ za nimi síce aspoň nesmúti, no na čo je v knihe niekto, koho si nestihnete obľúbiť alebo ho znenávidieť?

    Černý arcimág je prvou knihou štvordielnej série, takže záver vlastne žiadnym záverom nie je. Do konca knihy arcimág dokonca ani nesčernel, ale verím, že názov prvej časti začne dávať väčší zmysel po prečítaní nasledujúcich. Napriek spomínaným negatívam je to dobrý, originálne poňatý príbeh, ktorý má všetko, čo by mala spĺňať fantasy - tých dobrých, tých zlých, mágiu, lásku v nepriazni osudu, tajomstvá, odhalenia, zrady, odpustenia a veľa (podľa mňa až príliš veľa, ale to už nech si každý posúdi sám) dupotu kopýt a rinčania zbraní. Osobne sa nechystám nikoho presviedčať, že to bude to najlepšie, čo kedy čítal, no na druhej strane túto knihu nepovažujem ani za stratu času. Hlavne to nie je YA, čo u mňa knihu hneď posúva o stupienok vyššie k piedestálu, na ktorom tróni Pieseň ľadu a ohňa.

    Prajem príjemné čítanie! :)