Spiaci obri – Lego pre supernáročných

 

        Žáner sci-fi pre mňa nepredstavuje úplne neprebádané územie, no nemohla by som v ňom robiť ani turistického sprievodcu. Vždy si rada prečítam knihu, ktorá zabŕda do mimozemských civilizácií (alebo do našej civilizácie mimo Zeme), a podarilo sa mi už absolvovať také zvučné názvy ako Stopárov sprievodca galaxiou, Asimovova Nadácia či famózna Duna (tú zaraďujem ku svojim všeobecne najobľúbenejším knihám), no môj sci-fi rozhľad je stále taký šedozákalový – teda veľmi zúžený, o periférnom videní nemôže byť ani reč. Preto som sa ho rozhodla trošku rozšíriť počinom kanadského autora nevysloviteľného mena Silvaina Neuvela – Spiacimi obrami. A okrem toho, niečo, čo má tyrkysovú obálku, ja proste musím mať.

Presuňme sa ale od obalu k obsahu. Príbeh začína dievčatkom menom Rose (nie tou švihnutou z Dva a pol chlapa), ktoré oslavuje čerstvých 11 rokov jazdou na čerstvo novom bicykli. Jej oslavná jazda skončí až nemiestne dospelácky – pádom do diery, a to zrejme ani nebola pod vplyvom alkoholu, hoci priznávam, že netuším, čo obnášajú detské oslavy v USA. Keď ju po niekoľkých hodinách prídu vyslobodiť hasiči, zistia, že Rose leží v jame obloženej panelmi, pokrytými neznámymi svietiacimi symbolmi a jej pád zastavila obrovská kovová ruka. Po mnohých rokoch je z Rose úspešná fyzička a z kovovej ruky...no, stále ruka nezvyčajných rozmerov, z nezvyčajnej zliatiny kovov oplývajúcich nezvyčajnými vlastnosťami, no k paprči sa postupne pridávajú nálezy ďalších častí anatómie. Tieto zvláštne artefakty si vezme na paškál neznámy, iróniou sršiaci a všemožnými kontaktmi a informáciami oplývajúci vašnosta (neviem, ako inak ho nazvať a toto české slovo milujem), ktorý postupne vyskladá výskumný tím na čele s Rose. Ich úlohou je zložiť z jednotlivých častí čosi funkčné, zistiť, čo to vlastne robí a odhadnúť, na čo je to určené. Je to dar od inej, vyspelejšej vesmírnej civilizácie? Alebo hrozba pre celý svet? Dozviete sa po reklame...alebo keď si prečítate knihu. Vlastne nie, je to len prvá časť série.  

Kniha je písaná zaujímavou formou. Prológ je ešte poňatý klasicky – má podobu Roseiných spomienok na onen osudný večer, keď sa dobicyklovala až do bezvedomia. Všetky ostatné kapitoly však už predstavujú prevažne rozhovory záhadného vyšetrovateľa, ktorého totožnosť nám zostáva celý čas utajená, s jednotlivými členmi výskumného tímu, so zástupcami z Bieleho domu a rôznymi inými osobami. Zopár častí je písaných formou denníkových úryvkov, novinových výstrižkov alebo záznamov z prieskumnej akcie, ale väčšina má podobu spomínaných rozhovorov, označovaných ako spisy. Silvain Neuvel tým svojej knihe jednoznačne dal punc originality, ale mne osobne tento štýl príliš nevyhovoval. 

Zvolenou formou najviac dostala cez držku konzistencia a plynulosť príbehu. Keď čítam klasicky písanú knihu – nech je už písaná v akejkoľvek osobe – dokážem sa do príbehu vžiť, mám pocit, že situácie prežívam zároveň s postavami. Čítaním rozhovorov niekoho s niekým som bola o takýto zážitok ukrátená – všetko dôležité sa už stalo a ja som len sledovala, ako si o tom postavy pokecali. Tiež som mala problém sa vcítiť do ktorejkoľvek z postáv. Všetky dialógy v knihe majú oficiálny charakter, čo znamená, že absolútne netušíme, čo sa odohráva v ich hlave, chýba ich úprimný a ničím neskreslený pohľad na jednotlivé situácie (s výnimkou 2 – 3 denníkových záznamov, ale tie nedokážu zachrániť celú knihu) a tým pádom je takmer nemožné brať ich ako ľudské bytosti a nie ako subjekty výskumného procesu. 

Silvain Neuvel chcel mať vo svojom príbehu z každého rožku trošku – niečo z vedy, niečo z akcie, niečo z romantiky, ale so zvolenou formou mu to drhlo ako klinový remeň na Trabante. Vedúci výskumného tímu v jednej kapitole interpretuje vedecké konzílium o fyzikálno-metalurgických vlastnostiach robotickej ruky s Rose, v ďalšej kapitole zase vedie pilotku helikoptéry k rozhovorom o pocitoch, ku ktorým by sa hodila fľaša červeného a krabica hygienických vreckoviek. Akčné scény musia byť oklieštené na útržkovité hlásenia cez vysielačku, takže namiesto napínavých sú skôr chaotické a ťažko pochopiteľné. 

Každopádne, Spiaci obri rozhodne nie sú úplne márna záležitosť. Škoda toho formátu, pretože inak je z knihy cítiť, že si na nej Silvain Neuvel dal záležať. Definíciu science fiction napĺňa poznatkami z fyziky, chémie či matematiky (strácala som pri nich celé cievky nití, ale oceňujem jeho snahu), svojim postavám nič neuľahčuje a hľadanie jednotlivých častí robota má ďaleko do bezproblémového kompletizovania hračiek z kindervajca. Nezabúda ani na pohľad do celosvetovej politiky a možné reakcie svetových veľmocí na nález takéhoto významu. 

Spiaci obri sú ďalšou z kníh, ktoré som intenzívne ofrflala, ale veď ste si už zvykli – ja som skrátka knižný frfľoš. Napriek tomu si myslím, že je to kniha, ktorá má čo ponúknuť čitateľom, ktorí si pod pojmom sci-fi nepredstavujú výhradne bzučiace svetelné meče, vedrá na hlave alebo sivé postavičky s hmyzími očami, no zároveň si nepotrpia na klasicky vystavaný príbeh. V tejto knihe síce nedostanete hrdinu, s ktorým budete prežívať všetky jeho „nesnáze“ (keď mne sa tá čeština fakt páči) so zatajeným dychom, ale inak má všetko, čo od podobnej knihy očakávate – záhadu, napätie, akciu, lásku, nenávisť, hrdinov, debilov a nájde sa aj niekoľko vtipných hlášok. Pre mňa je to síce priemer, ale pre vás sa môže stať knihou roka.

Prajem príjemné čítanie! 😊