Vlasť - tienistá strana slnečnej krajiny

     Španielsko mám veľmi rada, vo výpočte mojich skromných cestovateľských skúseností má prvenstvo v počte návštev. Vždy som ho však vnímala z takého toho odľahčeného, ružovými turistickými okuliarmi mierne skresleného pohľadu - veď to poznáte, slnko, more, piesok a sangría (jasné, aj pivo, ale do Španielska sa predsa chodí na sangríu. Nie, fakt nie som alkoholik). Časy, keď na ich území vyčíňala organizácia ETA, moja úpal privolávajúca hlava automaticky vytesnila, hoci nie som taká mladá, aby som si z detských čias nepamätala matné uvedomovanie si, že ETA nie je len značka nášho vysávača, ale aj skupinka nejakých zlých ujov, ktorí robia niekde ďaleko veľmi nepekné veci. Ako veľmi nepekné mi pripomenul Fernando Aramburu svojím románom Vlasť.

    Bittori a Miren boli najlepšie priateľky, pokiaľ ich pamäť (treba podotknúť že už dosť dlhodobá) siahala. To sa však zmenilo zo dňa na deň, keď si ETA vzala na mušku Bittorinho manžela Txata - a spolu s celým mestečkom sa im otočila chrbtom aj Mirenina rodina. Mirenin nacionalistický fanatizmus bol totiž priživovaný faktom, že sympatizantom a neskôr aj členom organizácie je jej syn Joxe Mari. Šikanovanie a štvavá kampaň proti Txatovi nakoniec vyústi do jeho vraždy. Po mnohých rokoch sa Bittori do rodného mestečka vracia, a hoci ju na každom kroku sprevádzajú nepriateľské alebo minimálne podozrievavé pohľady, je odhodlaná získať odpovede na otázky, ktoré ju roky ťažia, a zároveň pripravená odpustiť, najprv je však nutné o odpustenie požiadať. 

    Vlasť je kniha, ktorá sa primárne zaoberá politickými konfliktmi a bojom Baskov o ich nezávislosť, no zdĺhavých politologických a historických vsuviek sa obávať naozaj nemusíte. Naopak, ak chcete byť hlbšie v obraze čo do činnosti ETA, odporúčam vziať to od konca a ako prvé si prečítať doslov prekladateľa Petra Bilého. Fernando Aramburu sa rozhodol poňať problematiku z ľudského hľadiska a zblízka sa pozrel na životy priamych obetí terorizmu (odmietam nazývať organizáciu, ktorá strieľa na ulici ľuďom do hlavy, pokiaľ im odmietnu financovať ich činnosť, odbojom), ako aj na druhú stranu mince - na problémy a dilemy, ktorým museli čeliť príbuzní členov ETA. 

    Počas čítania u mňa najviac prevládal pocit nespravodlivosti a krivdy. Je až neuveriteľné, ako dokážu dospelí ľudia v moderných dobách podľahnúť ideológii, fanatizmu, alebo strachu, a vyčleniť zo svojho stredu jednotlivca iba preto, že sa znepáčil takzvaným bojovníkom za slobodu. Pasáže, kde autor opisoval, ako sa na múroch objavili nechutné odkazy voči Txatovi a vzápätí ho prestali zdraviť aj dlhoroční priatelia, sa čítajú veľmi ťažko. Niektorých poháňal strach, že ak prejavia sympatie "vyvrheľovi", stihne ich rovnaký osud, no v mnohých prípadoch sa ho stránili z vlastného presvedčenia - ak po ňom ide ETA, nemôže byť dobrým človekom, lebo ETA vie, ETA sa nemýli. 

    Chronológia knihy je nezvyčajná, dej nepostupuje lineárne od jedného bodu k druhému, ani retrospektívne, skôr ide o čriepky spomienok, z ktorých sa postupne skladá ucelený príbeh. Niektoré kapitoly opisujú obdobie pred atentátom, aby sa dej vzápätí preniesol do čias po vražde, a potom zase naspäť. Verím, že to môže vyznievať chaoticky, ale (sama som bola prekvapená) v príbehu sa dá orientovať s trochou pozornosti veľmi dobre - Aramburu už prvými vetami kapitoly objasní, kde sa nachádzame a o čom sa ideme rozprávať. Hlavná dejová línia knihy je zrejmá už od prvých strán, a v ďalších kapitolách ju autor postupne vyšperkuje (ak sa v knihe o terorizme dá hovoriť o nejakých šperkoch) detailmi udalostí, pohľadom jednotlivých postáv na tú istú okolnosť, ich spomienkami aj aktuálnymi postojmi. Keď už je reč o kapitolách - všetky sú krátke, čo, aspoň v mojom prípade, urýchľuje tempo čítania (nestihnem sa nudiť, pretože o ničom sa nekecá príliš dlho) a každá má svoj názov, ktorý naznačuje, o čom pojednáva. 

    Bittori a Miren mi propomínali tragické verzie Škopkovej a Konopníkovej. Obe majú podrezaný jazyk, obe by najradšej nalepili manželovi papuču na čelo, skôr než začne vyskakovať, obe nemajú v láske svojich zaťov - no tu boli celkom v práve, nielenže ich "zeťáci" neopravili práčku, rádio a neboli "dvakrát v televizi!", oni to boli celkom aj chrapúni. S Bittori som občas nesúhlasila, Miren som však nemohla vystáť. Děsná mrcha, ktorá uprednostňuje syna - teroristu pred zvyšnými dvoma súrodencami a stavia ho na piedestál ako národného hrdinu, pretože bojuje za Euskal Herria - Baskickú zem. Mala som si robiť čiarky, koľkokrát jej to vyšlo z úst. Či už Joxe Mari rozbil tanier alebo nastražil bombu, všetko bolo za Euskal Herria a teda nielen ospravedlniteľné, ale nevyhnutné. Viem, je to môj subjektívny názor na literárnu postavu a teda niečo absolútne irelevantné, ale musela som si uľaviť, skôr než sa mi spravia vyrážky na jazyku. A vlastne som tým chcela len poukázať na to, ako realisticky a detailne Aramburu vykreslil svoje postavy. Navyše, hoci na pozadí komplikovanej politickej situácie, sa zaoberá aj inými ťažkosťami bežných ľudí - choroby, nevhodný výber partnera, sexuálna orientácia či postoj voči rodine. 

    Musím sa zastaviť aj pri preklade, lebo tento sa teda naozaj podaril. Peter Bilý vkladá postavám do úst absolútne prirodzené výrazy, nič mi neznelo strojene. Ak si text vyžaduje tvrdší jazyk, nebojí sa ho použiť, ale nie je to prehnané, až by ste mali pocit, že čítate rozhovor šiestakov za rohom školy, kde ich nikto nepočuje a tak si skúšajú nadávky. V knihe sa veľakrát vyskytne slovo v baskickom jazyku, na konci knihy nájdete ich zoznam s vysvetlivkami. V čítačke mi to chvíľu robilo problém, potom som ale dostala spásonosnú myšlienku odfotiť si vysvetlivky do mobilu, a už to šlo. 

    Vlasť bude pravdepodobne jednou z kníh, ktoré budete čítať s permanentnou hrčou v krku. Na oplátku vám však rozšíri obzor, umožní vcítiť sa do myslí rodín, ktoré museli často voliť medzi politickou ideológiou a milovanými osobami a pripomenie, aké zverstvá sa diali nie tak dávno a nie tak ďaleko. Tých vyše 500 strán uplynie veľmi rýchlo, pretože táto kniha neobsahuje žiadne zbytočné slová - opisuje široké spektrum ľudských trápení, no robí to bez príkras, úvah či romantického zľahčovania. Trúfam si povedať, že vyhovie požiadavkám náročného čitateľa, ale bez ťažkostí ju prečíta aj nenáročný knihomoľ ako napríklad konkrétne ja. 

    Prajem príjemné čítanie! :)