Duch domu Ashburnů - jeden dom, jedno dievča, jedna záhada a žiadne zbytočné reči

 

    Viete, čo považujem za hlavný problém knižných hororov? Samozrejme okrem tých, ktoré vyšli z pera Stephena Kinga (áno, zase. Nie, naozaj to bez toho nejde). Mnoho spisovateľov sa snaží takéto príbehy zbytočne prekombinovať. Ako keď varíte guláš, no popri čiernom korení do neho máte potrebu nasypať ešte rozmarín, majoránku, oregano, kajenské korenie a mletú pečeň z jašterice. Vo výsledku to nemusí byť úplný blivajz, ale klasika by chutila lepšie. Podobne to vidím s knihami hororového žánru. Nestačí jeden duch, ono ich tam musí byť aspoň 20, k tomu niekto, kto bojuje s osobnými démonmi (tými menej ezoterickými ako je napríklad alkohol), 5 postáv na ktoré spisovateľ niekde v dvoch tretinách knihy zabudne a čitateľ na svoju smolu nie, nejaký ten spoločensky ožehavý problém na pozdvihnutie úrovne a samozrejme milostná zápletka. Môže to fungovať, nevravím že nie, ale vo mne to vo väčšine prípadov zanechá spomínaný efekt jašteričej pečene - s tým OK, bez toho lepšie. Našťastie som našla milú výnimku v podobe Darcy Coates a prvej z jej série kníh o strašidelných domoch - Duch domu Ashburnů.

    Adrienne je obyčajné dievča s neobyčajnými problémami. Teda, ono byť na mizine, bez rodiny a s tučným kocúrom na krku zase až také neobyčajné nie je, len je blbé keď to človeka zasiahne chvíľu po tom, čo sa mohol prvýkrát legálne opiť. Na Adrienne sa však usmeje šťastie, osud alebo iná nehmotná entita a zistí, že sa stala dedičkou sídla po pratete, ktorú si vybavuje iba matným útržkom nelogickej spomienky. Situácia jej však nedovoľuje polemizovať nad motiváciou pratety Edith, a tak sa spolu s kocúrom Wolfgangom a dvoma kuframi svojich pozemských statkov presťahuje do tajomstvom opradeného Ashburn House. Spočiatku vyzerá všetko priam dokonalo, v neďalekom mestečku Ipson sú všetci ústretoví a priateľskí, Adrienne sa takmer okamžite zblíži s partiou dievčat podobného veku a z drobných anomálií, sprevádzajúcich jej pobyt, si nerobí ťažkú hlavu. Až do momentu, keď jej novonadobudnutú nehnuteľnosť začne obchádzať tajomný prízrak a Adrienne začína chápať, že teta Edith jej svoj dom nezanechala z náhleho nezištného popudu. 

    Duch domu Ashburnů je veľmi jednoduchá a priamočiara kniha, ale práve to na nej považujem za očarujúce. Je to absolútne typický duchársky príbeh bez pokusov o vybočenie z radu. Dej nie je zaťažovaný zbytočnými odbočkami, nespomaľujú ho úvahy ani dlhé opisy, sústredí sa primárne na Adrienne a jej postupné zmierenie sa s tým, že sa jej dejú veci, ktoré by nemali byť možné. Úvod nie je zbytočne naťahovaný, už prvá noc v Ashburn House naznačuje blížiace sa znepokojujúce udalosti, ktoré sa s každým ďalším západom slnka stávajú viac a viac desivými. Tu sa síce Darcy Coates nepodarilo vyhnúť určitej repetatívnosti - slnko zapadne, sánka odpadne - na druhej strane, keby sa udalosti nevyvíjali rýchlym tempom z večera na večer, asi by to ublížilo dynamike príbehu. 

    S postavami sa autorka extra nevyhrala, z knihy cítiť, že sa sústredila hlavne na strašidelnú zápletku a nevytvárala svojim hrdinom rozsiahle psychologické profily, no napriek tomu si dokázali získať moje sympatie. Adrienne je síce trochu naivná a neurotická, no v jej veku a situácii jej to človek rád prepáči. Nezapadá do populárneho modelu ženskej superhrdinky - žijem sama, ale nakopem zadok každému od poštára, že vhodil do schránky žltý lístok bez zazvonenia, až po masového vraha. Naopak, cíti sa neisto, žije z ruky do úst a rieši, čo si o nej kto myslí. A, samozrejme, keď má čo do činenia s osobou, ktorá je príliš živá, na to, že je mŕtva, najskôr sa od strachu povracia a až potom hľadá vysvetlenie a riešenie. Ostatné postavy majú charakter toho, čo rada nazývam knižným komparzom - objavia sa, aby sa hlavná hrdinka nemusela tristo strán baviť sama so sebou (a kocúrom - ten dostal viac priestoru než všetky vedľajšie postavy dohromady) - a po jednej - dvoch interakciách zmiznú v nenávratne. Napriek tomu takmer každému z nich dokázala autorka prepožičať nejakú výraznú povahovú črtu, či už to bola prirodzená autorita, láskavosť, klebetnosť alebo chronická namrzenosť. Nemožno ich považovať za prepracované detailné skulptúry, ale neboli ani úplne dvojrozmerní. 

    Strašidelná esencia príbehu sa mi hodnotí ťažko, vnímanie desivosti deja je také individuálne ako prah bolesti - niekoho nerozhodí ani klinec v ruke a iný omdlieva už pri trieske pod nechtom. Aj by som povedala, že som miestami mala zimomriavky, ale v tomto počasí, keď sa ani ľad neroztopí, lebo preskočí kvapalné skupenstvo a rovno sa odparí, nemali možnosť sa vytvoriť. Predstava osamelej dievčiny v starodávnom veľkom dome, v ktorom sa stala ohavná tragédia a v ktorom je vrstva prachu na spomienkach s každou nocou tenšia a obrazy živšie, však funguje už stáročia a ak máte chuť na ducharinu presne nalinkovanú podľa šablónky, táto kniha vám bude po vôli. Zvlášť oceňujem motív meniacich sa portrétov a pološialených odkazov na stenách a nábytku - vďaka nim mohla Darcy Coates efektívne eskalovať napätie.

    Zase raz, nájdu sa tu aj nejaké prkotinky, ktoré mi klali zrak - opäť z môjho fascikla detailného bazírizmu. No ako vravievam, jedno potknutie človek ustojí, po troch už väčšinou padne na hubu. V prípade Ducha domu Ashburnů to začalo kanvicou, v ktorej si večer Adrienne varila čaj, a pokračovalo ránom, keď uvažovala, či vlastne má kanvicu. Asi bol ten čaj silnejší než klasický Earl Grey, čo, Addy? Potom to boli dvere, ktoré zatvárala kopnutím a otvárala rozkopnutím - nech sa snažím ako chcem, túto predstavu mi spĺňajú len westernové lietačky. Veľkú pozornosť autorka venovala Adrienniným očiam - presnejšie povedané, tá ženská žmurkala častejšie ako krokodíl na púšti. A keď sa raz k smrti vyľakala, aby zistila, že ju takmer dohnal k infarktu vlastný kocúr (viem ja, prečo nemusím mačky), to bolo ešte v poriadku, ale po druhýkrát som to už nežrala. Viem, viem, samé hovadiny, no mne dokážu práve takéto malichernosti pokaziť perfektný dojem z knihy, pokiaľ sa ich nakopí príliš veľa. 

    Celkovo je však Duch domu Ashburnů veľmi príjemným, oddychovým hororom. Dej vás drží v napätí, ale nie je natoľko zamotaný, aby si vyžadoval pekelné sústredenie (stačí pekelná horúčava). Rozuzlenie je dosť predvídateľné, nie je to nič nové pod Slnkom, na druhej strane je ale vyvážené prepracovanou strašidelnou atmosférou, na ktorú sa Darcy Coates sústredí viac než na potoky krvi - hoci raz dom vydekoruje hemoglobínom, aby som zas neklamala že nepadla ani kvapka červenej. Táto kniha poteší každého, kto si chce vychutnať jednoduchý, ale pritom dynamický a klasicky poňatý strašidelný príbeh.

    Prajem príjemné čítanie! :)