Frankenstein - notoricky známy príbeh, ktorý som vlastne vôbec nepoznala

     Kto by nepoznal príbeh o Frankensteinovi? Umelá bytosť, vytvorená z častí mŕtvych tiel, oživená pološialeným vedcom, je obľúbeným námetom hororov, paródií, ale aj takých tých holywoodskych zlátanín ktoré musia obsahovať aspoň jedného upíra, doktora Jekylla, benediktínskeho mnícha, čajovú lyžičku koriandru a krásnu ženu s temnou minulosťou. Ja som bola tiež jednou z mnohých, ktorí si vďaka populárnej kinematografii mysleli, že kniha Frankenstein je pre nich už len povinnou jazdou, lebo veď všetci vieme o čom to je. Cítila som sa múdro už len vďaka vedomiu, že Frankenstein je ten spomínaný šialený vedec, nie jeho výtvor (nie som si istá či existuje osoba nad 11 rokov ktorej by to tiež nebolo jasné, ale to ma nemôže obrať o dobrý pocit). Nuž, keď som sa po rokoch konečne dostala aj k hororovému dielu Mary Shelley, dostala moja pôvodná predstava riadne na frak a so sklopenými ušami a maslom na hlave (to sa mi tam kondenzuje z toho tepla) priznávam, že knižný Frankenstein je oproti mojej predstave o tomto príbehu dosť rozdielny. 

    Kapitán Robert Walton sa pokúša o niečo, čo nikto pred ním nedokázal. Nie nie, počkajte, oživovanie mŕtvol príde na rad až neskôr, a nejde ani o vytvorenie prirodzene vyzerajúcich botoxových pier. Kapitán Walton by rád dobyl Severný pól. Počas tejto životunebezpečnej plavby pomedzi ľadové kry stretne nečakaného stopára - polomŕtveho muža, ktorý mu neskôr v kajute rozpráva ťažko uveriteľný príbeh. Je to príbeh jeho zvedavosti a túžby dosiahnuť vedecký pokrok, ktorý sa však zmení na najhoršiu nočnú moru a bude ho stáť viac než len sladké sny. 

    Kniha má spočiatku, podobne ako Stokerov Dracula, formu listov, ktoré píše kapitán Walton svojej sestre a v ktorých opisuje ťažkosti, ktoré ho sprevádzajú na jeho výprave (výraz v lete na saniach sa k ceste na Severný pól príliš nehodí, ale tak nejak mu to išlo). Neskôr, keď príde k rozprávaniu Viktora Frankensteina o jeho živote, sa forma zmení na klasickú románovú, členenú na kapitoly. Je to útla kniha, ale predsa len, bola napísaná pred 200 rokmi, takže sa číta trochu pomalšie - veľmi veľa priestoru totiž dostávajú rozsiahle popisy prostredia a úvahy, priamej reči je pomenej. Tým nechcem povedať, že by to bola nudná výprava do vedeckej hlavy s trochou strašidelnej esencie, ale čitateľ súčasných hororov by mohol mať od tejto retro lahôdky trošku nereálne očakávania - predsa len, naša generácia je už zhýčkaná monštrami všetkých tvarov a farieb. 

    Mary Shelley vo svojej knihe pracuje skôr s atmosférou než so šokujúcimi nechutnosťami, takže pri jej knihe môžete pokojne večerať - táto dáma sa zaobišla aj bez popisovania porcovania mŕtvych tiel a ich následného tunningu do novej podoby. Za celú knihu som sa poriadne nedozvedela, ako to Frankensteinovo monštrum vlastne vyzerá, iba že bol taký odpudivý, až ľudia pri pohľade na neho omdlievali. Dokonca ani nespomína, že by mu z krku trčali desiny skrutky. Upodozrievam filmárov, že ich len nechceli stratiť a tak ich prišili ku kostýmu, aby ich mali stále na očiach. Rovnako sa nedozvieme ani detaily Frankensteinovho pokusu - prácu na ňom opakovane opisuje ako odpornú, ale nič viac. 

    Najviac ma prekvapil samotný vzťah Frankensteina k svojmu výtvoru. Predpokladala som, že na svoje dielo bude hrdý, že bude jediný, kto pri pohľade na umelého človeka nepotrebuje ranu defibrilátorom. Nemohla som sa viac mýliť - Frankenstein je na svoju prácu hrdý asi tak dve sekundy, keď zistí, že jeho námaha je korunovaná úspechom. Vzápätí ho zasiahnu výčitky svedomia, hrôza a znechutenie - a tak nechá svoje "dieťa" odkázané samo na seba a utečie. Práve vďaka tomu si môže čitateľ vychutnať prepracovanosť príbehu - keď sa výtvor a stvoriteľ opäť stretnú, umelý človek Frankensteinovi rozpráva, aké desivé boli pre neho všetky nové vnemy, ako sa postupne učil rozprávať, aj ako ho ranilo odmietanie ľudí, ktorí sa ho stránia pre jeho vzhľad bez toho, aby ho vôbec vypočuli, a tak sa z nepoškvrnenej duše stal netvor v pravom zmysle slova. Autorka nám tu ponúka dilemu, komu bolo viac ublížené - či Frankensteinovi, ktorý sa stal obeťou strašnej pomsty, alebo netvorovi, ktorý nedostal možnosť byť niekým iným?

    Táto kniha je rozhodne nadčasová - veď Frankenstein a jeho monštrum sú dodnes obľúbeným a univerzálne používaným motívom - a obdivujem odvahu a fantáziu autorky, ktorá sa nezamerala na ľúbostné alternatívy, ale na temný a strašidelný príbeh o tom, ako sa veda vymkla z rúk. Frankensteinov príbeh je mrazivý, smutný aj krutý, no tempo deja je spomaľované rozsiahlymi úvahami a pasážami, ktoré skôr pripomínajú depresívny cestopis. Napriek tomu sa číta ľahko a čitateľ má možnosť naplno precítiť vedcove pocity, len sa treba zmieriť s tým, že ju pravdepodobne nezhltnete na jedno posedenie ako natopené Cornetto. Alebo možno aj áno - treba skúsiť. Ja túto knihu určite odporúčam každému, kto si chce vyskúšať nejakú tú klasiku, ale netrúfa si na monumenty typu Meno ruže. A rozhodne zaujme každého fanúšika hororov, ktorý si nepotrpí na pletenie korbáčikov z teplých čriev, no dokáže si vychutnať pekne vykreslenú a dobre spracovanú temnú atmosféru.

    Prajem príjemné čítanie! :)