Posledná možnosť úniku - keď viete, kto je vrah, ale neviete, či je vrah

     Argentínsky spisovateľ Federico Axat má na konte už štyri knihy (čítam prebal nech sa môžem aspoň chvíľu tváriť múdro), no slovenského prekladu sa dočkala iba jeho posledná kniha, Posledná možnosť úniku. Chudák, určite už dve hodiny hľadá v atlase Slovensko, aby mohol niekam adresovať svoj pocit ukrivdenia. Alebo možno aj nie. Každopádne, jeho knihy nesú charakteristiku napínavých psychotrilerov (niežeby som vedela po španielsky a mala čo i len potuchy o čom jeho zvyšné knihy sú - to tiež ten prebal) a tak som sa s chuťou vrhla na jeho jediný poslovenčený počin. 

    Podľa anotácie sa v Poslednej možnosti úniku hneď na prvej strane stretávame s Tedom, sediacim v pracovni s revolverom pri hlave. Žiadne dramatické prepadnutie za tým však nie je - prst na spúšti má sám Ted, ktorému diagnostikovali nádor na mozgu a samovraždu pokladá za jediné možné riešenie. Skôr ako výstrel sa však domom rozoznie klopanie na dvere, za ktorými stojí chlapík s čudnou ponukou - nie, nepredáva najnovšie statické prachovky ani nepripáliteľné fritézy, namiesto toho navrhne Tedovi, aby guľku určenú pre svoj mozog radšej vpálil do vraha, ktorému sa podarilo uniknúť spravodlivosti. Za odmenu sám zomrie (no nekúp to), ale nie vlastnou rukou, takže namiesto samovraha odíde ako obeť. Ted ponuku prijme (lebo však ktorý normálny človek by netúžil vliezť do cesty vrahovi a odpáliť ho jednou ranou ako Chuck Norris). Po tom, čo splní svoju časť dohody, sa s ním však jeho mozog začne zahrávať a Ted nemá potuchy, koho a či vlastne zabil, čo je pravda a čo halucinácia a či môže veriť aspoň svojim spomienkam.

    Naschvál píšem, o čom je kniha podľa anotácie, pretože v skutočnosti jej zodpovedá tak prvých 50 strán a potom je to už o niečom celkom inom. Nie je to zlé, človek aspoň nie je ukrátený o prekvapenia, len nechápem načo rozpisovať anotáciu v rozsahu kratšieho článku Nového času, keď sa veľa prezradiť aj tak nemôže, aby čitateľ nebol ukrátený o zážitok. Ibaže ju písal ten istý človek čo Igorove plačovky - budem rečniť dve hodiny a vlastne nič nepoviem. No nič, nechajme anotáciu anotáciou a poďme ku knihe.

    Nestáva sa často, že z knihy, ktorá ma zhruba do polovice otravuje ako premotivovaná mucha mäsiarka, sa nakoniec vykľuje celkom vydarené dielo. Federico Axat to totiž v prvých častiach rozohrá tak, že čitateľovi takmer nič nedáva zmysel. Aktuálne Tedovo počínanie sa strieda s jeho predstavami a snami, niektoré scény sa opakujú s obmenami, dialógy miestami vyznievajú nelogicky, akoby si postavy navzájom čítali myšlienky - jeden trepne nejakú kravinu a druhý presne vie, čo tým myslel. Považovala som to za autorovu nepozornosť a odfláknutosť deja, ale Axat tie karty mieša tak dlho, že pozorovateľovi začnú slziť oči, a potom z nich zrazu postaví dvanásťpodlahový zámok s padacím mostom a ružovým hájom. Páči sa mi, že s veľmi významnou okolnosťou Tedovho života počkal v knihe až do okamihu, keď už čitateľ nevie ani aké je storočie, a potom to na neho len tak medzi rečou vybalil - trvalo mi ešte pekných pár strán, kým som mu uverila, že teraz už naozaj odhalil realitu. A toto odhalenie samozrejme nebolo ani zďaleka posledné, do konca knihy urobil dej viac otočiek ako Jevgenij Pľuščenko na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní. 

    Napriek očividne premyslenej a prepracovanej zápletke tejto knihe na dokonalosti pár škrabancov predsa len uberá. Významnú úlohu v deji zohráva šach, hoci presných prepisov zápasov ani šachovej terminológie sa obávať nemusíte, v tejto knihe je asi toľko šachu ako v tiráži Dámskeho gambitu. Nerezali mi však úvahy Tedovej terapeutky o tom, že geniálne šachové mysle sú náchylnejšie na psychické poruchy, pretože chcú analyzovať život rovnako ako šachovú partiu. No neviem, ja dokážem analyzovať od rána do večera a pritom pešiaka rozoznám len vďaka tomu, že sa trochu podobá na panáčika z Človeče. A poznám tiež niekoľko šikovných šachistov, ale ani jeden netrávi víkendy v zvieracej kazajke. Potom tu bolo niekoľko Tedových jasnozrivých odhalení, ktoré mi v kontexte nedávali zmysel - jednoducho si zrazu niečo uvedomil a ona to bola pravda. No a napokon jeho talizman - konská podkova. Hej, prečo by mal zajačiu labku alebo kapriu šupinku, keď so sebou môže vláčiť podkovu. Paradoxne ju nosil vo vrecku nohavíc, takže mám dilemu, či išlo o podkovu liliputánskeho poníka, alebo Tedove vrecká fungovali ako Hermionina kabelka a vopchal by do nich aj plynový gril keby chcel. 

    Na to, aký neskutočne zamotaný má táto kniha dej, sa v ňom orientuje celkom dobre. Pokiaľ sa zmierite s tým, že asi do polovice naozaj nebudete mať šajnu, čo sa vlastne deje, čítanie si dokážete užiť. Perspektívy sa striedajú podľa jednotlivých postáv, síce bez špecifikovania v názve kapitoly, z ktorého pohľadu sa ideme na príbeh pozerať, ale napriek tomu je to čitateľovi hneď jasné. Postavy sú spracované veľmi dobre, niektoré dokážu aj na malom rozsahu vyvolať silný dojem. Samotného Teda je ťažké pochopiť, ale o tom je pointa knihy, on totiž chudák nechápe ani sám seba. Mimochodom, nemusíte sa báť depresívneho a smutného čítania o pacientovi bojujúcom s onkologickým ochorením - nechcem to rozvádzať do detailov, ale táto kniha je naozaj o niečom úplne inom. 

    So záverom a osvetlením udalostí som celkom spokojná, na koniec knihy si Federico Axat ušetril taký šok, že niektoré tie nedotiahnuté skrutky si v tom rachote čitateľ ani nevšimne. Po poslednej stránke knihy som si hovorila, že to bolo nakoniec skvelé, napriek ťažkému rozjazdu. Potom som sa samozrejme začala intenzívnejšie špárať v niektorých okolnostiach a nadobudla dojem, že miestami to autor trochu odflákol, akoby sa nevládal sústrediť na toľko rozohratých partií naraz (keď už začal s tým šachom, tak si ho požičiam). Preto nemôžem povedať, že by Posledná možnosť úniku bola perfektnou knihou, ale dobrá je určite. 

    Takže, ak máte radi fitzekovsky zamotané príbehy, kde niečo vyzerá byť zelené, z iného uhla je to ružové a keď na to posvietite baterkou, zistíte že je to čierne s dúhovým odleskom, kde chvíľu neveríte postavám, potom autorovi a nakoniec už ani vlastnej hlave, túto knihu môžem odporúčať. Stačí sa vyštverať cez prvé kapitoly a potom sa už príbeh rozbehne z kopca, až kým...no, nevrazí do steny ako panák z crash testu. 

    Prajem príjemné čítanie! :)