Slepý život - slovenské fantasy plné oblúd, krvi a externe interných orgánov

     Ak sledujete knižné účty na Instagrame (slovami Sheldona Coopera, žmurk žmurk), len ťažko mohla vašej pozornosti uniknúť kniha Slepý život. Napriek názvu sa nejedná o manifest zväzu nevidiacich, ale o rozsiahly a temný fantasy príbeh. Autorkou je Slovenka vystupujúca pod menom H.J. Bornemisza (gratulujem k výberu pseudonymu, konečne niečo, čo neznie ako chorvátska zmrzlina alebo osviežovač do auta) a ide o prvú časť série pod názvom Večná lož.

    Ako už názov prezrádza, vo svete, ktorý Bornemisza vytvorila, ľudia nevidia všetko, čo by mohli. To neznamená že sa potácajú s predpaženými rukami a narážajú do stien, ale vidia len ďalších ľudí. A pritom ich sused môže byť pokojne elfský vrah, alebo zdieľajú posteľ a telesné tekutiny s tristo rokov starou čarodejnicou. Môže za to clona, ktorá filtruje ich zrak, takže vidia len to, čo im ostatné rasy vidieť umožnia. Žijú v sladkej nevedomosti, opantaní predstavou, že sú pánmi tvorstva, a pritom sú obklopení škriatkami, démonmi či vílami. A aby toho nebolo málo, svet sužuje vojna dobra a zla - temnoty a svetla. Na prekvapenie všetkých rás (okrem ľudí, tí si dovidia aj na koniec nosa len teleskopom) môže priebeh vojny nakloniť ľudská žena Daria, ktorá má schopnosť, akou už stovky rokov nikto nedisponoval. 

    Príbeh sledujeme zo štyroch uhlov pohľadu (všetky v prvej osobe), pričom tri spolu úzko kooperujú a ten štvrtý si ide svoje, čo znamená, že si postupne zbiera polienka, aby ich ostatným mohol hodiť pod nohy. Stretneme sa s už spomínanou Dariou - človekom, ktorý môže zmeniť všetko alebo aj nič, Zaeonom - jediným svojho druhu, ktorý Dariu a jej schopnosť výpatra, s prostorekou čarodejnicou Soran a záhadným Druonom. Dej plynie už od prvej strany veľmi dynamicky, no na môj vkus až príliš záhadne - čitateľ je vhodený rovno do víru, obzerá sa ako babička pri samoobslužnej pokladni a hodnú chvíľu nemá šajnu, čo sa vlastne deje. Na jednej strane je to dobrý ťah, pretože to stimuluje čitateľovu zvedavosť, stále sa má čo dozvedieť. Na druhej strane to môže pôsobiť po určitom čase už vyčerpávajúco. 

    Keď však vytrváte, dostanete skvelo spracovaný, rozvetvený a pritom ucelený príbeh. Veľmi kvitujem ako sa autorka nebojí krvi - práve naopak, dokázala opisovať také brutálne násilie, že aj G. R. R. Martin by si urobil zopár poznámok. Takto to vyznieva, že trpím nejakou psychickou poruchou a krátim si čas pitvaním živých žiab, ale skôr než zavoláte príslušné zložky, nechajte ma to vysvetliť. Mnoho "temných" fantasy je temných asi ako záclona, ktorú ste omylom vyprali s čiernou ponožkou. Slepý život temnotu nepredstiera, táto kniha naozaj nie je žiadnou rozprávkou. Popri večnom súboji dobra a zla H.J. Bornemisza dokázala pracovať aj s tematikou slobody jednotlivca a všeobecnej zodpovednosti, ekológie, politiky, a ak máte veľmi otvorenú myseľ, môžete identifikovať aj náznak rasovej segregácie. 

    Postavy boli na môj vkus trochu stereotypné. Všetci štyria hlavní protagonisti sú príťažliví a drsní, v duchu hesla "Nie som plastový príbor, čokoľvek ma nezlomí!". Daria dokáže posúvať na počkanie limity ľudského tela, Zaeon prežije aj nukleárnu katastrofu, Soran je rebelka, ktorej sa huba nezavrie ani v spánku a z Druona má strach aj Chuck Norris. Inak sú všetci vykreslení veľmi dobre a vďaka rôznym perspektívam dostane priestor aj množstvo zaujímavých vedľajších postáv, v ktorých je však pomerne ľahké sa orientovať - predsa len, trpaslíka si ťažko zmýlite s démonickou beštiou schopnou meniť podobu a vysať z človeka život efektívnejšie ako iRoomba hlinu z podlahy. 

    Nielen pri tvorbe bytostí preukázala H.J. Bornemisza úžasnú fantáziu. Príbeh vyšperkovala množstvom opisov, vďaka ktorým čitateľ nadobudne predstavu, že stojí uprostred bieleho mesta plného blahobytu (aspoň naoko), aby sa vzápätí ocitol na horiacej planine s nohou v niečej lebke. Rovnako proces Dariinho výcviku v elfskom tábore opisuje vyvážene, nezachádza do edukačných detailov, ale ani sa neobmedzuje na konštatovanie že niekam prišla, niečo sa naučila a teraz každého skope do štvorca. Občas som síce mala dojem že čítam fantasy obdobu Dr. Housa - Daria totiž každú chvíľu skončila v bezvedomí v liečebni, kde sa nad ňou dohadovalo niekoľko jedincov, obviňujúcich sa navzájom, kto za to môže, ale aspoň tým autorka zdôraznila fyzické rozdiely medzi človekom a ostatnými rasami.

    Túto knihu by som mohla označiť za perfektnú, nebyť...áno, správne tušíte, milostnej linky. Ja viem že som si tu pravdepodobne vybudovala imidž osoby, ktorá dostáva anafylaktický šok z každého náznaku romantiky, ale pravdou je, že mi knižná láska nevadí, len musí byť uveriteľná. Pokiaľ vidieť nejaký potenciál hlbšieho vzťahu, ktorý sa postupne vyvíja, som v pohode. V prípade Slepého života som však mala skôr dojem, že sa dve z postáv zrazu zobudili s tým, že by bolo fajn sa zamilovať. Predtým som medzi nimi nepozorovala žiadnu chémiu, až sa z ničoho nič začali počas výcviku ohmatávať (ja som inak asi prudérna, ale keby mi niekto na mojom krku ukazuje, kde je najlepšie úderom prerušiť miechu, ťažko by som si ten dotyk užívala), až to vyústilo do scény hodnej 50 odtieňov (hoci treba uznať že medzi týmito dvoma momentmi ubehla takmer celá kniha). Pre mňa je jednoducho ťažko uveriteľné, že dve postavy, charakterizované ako uzavreté, tvrdohlavé a chladné, sa prvýkrát zamilujú do niekoho, s kým ich okrem modrín a nadávok nič nespája. 

    Záver knihy je vlastne len začiatok príbehu. Teda niežeby sa na tých 600 stranách nič nedialo, ono sa udeje viac než dosť, ale Večná lož bude jedna z tých sérií, kde príbeh plynie bez ohľadu na médium - keď sa zrazu minú strany a čitateľovi zostane kopa otázok, oči pre plač a neodolateľná túžba po pokračovaní. Nedajte sa tým odradiť - napriek niekoľkým drobným námietkam je Slepý život fantasy kniha na veľmi vysokej úrovni, ktorá ponúka more akcie a dobrodružstva okorenených vážnymi témami, bytosti o ktorých ste doteraz nepočuli a viac námetov na zamyslenie, než by ste od tohto žánru čakali. 

    Prajem príjemné čítanie! :)