Smrtka - nesmrteľnosť zas až taká sranda byť nemusí

 

    Stále omieľam, že young adult literatúre sa vyhýbam väčším oblúkom ako Igor sebakritike. Už roky som nečítala z tohto subžánra knihu, ktorá by ma aspoň trochu oslovila. Možno to bude tým že ja už veľmi kategóriu YA nespĺňam, skôr sa blížim k OA - old adult, nie obchodná akadémia, hoci aj tú mám za sebou. No raz za čas sa objaví kniha, ktorá má taký zaujímavý námet a zo všetkých strán zbiera toľko ovácií, že moje odhodlanie nečítať YA poľaví sťa tretí gombík zospodu na košeli dlhoročného konzumenta McDonaldu. Takže som podľahla počinu Neala Shustermana s optimistickým názvom Smrtka.

Bezvýznamná poznámka: U nás je to Kosec. Slovenský preklad je určite skvelý, ale keď sa povie kosec, mne sa vybaví ten pavúčik s nohami dlhšími než Sklenaříková, takže som radšej siahla po českej verzii - smrtka je proste smrtka, týpek s kosou ktorého málokto rád vidí.

    Predstavte si svet, v ktorom sa neumiera, a skúste pritom nemyslieť na prvotinu Zuzany Smatanovej (u mňa bez úspechu. Heeeeeeeej chyťme sa za ruky...). Nejde o žiadny výsledok požehnania/kliatby dobrej/zlej sudičky (veľmi záleží od uhla pohľadu, ja v tom mám po prečítaní tejto knihy celkom jasno), ľudstvo jednoducho dosiahlo maximálnu úroveň poznania, vyriešilo hladomor, vojny zostali v učebniciach dejepisu, vraždy a iné zločiny stratili zmysel, starnutie je len dočasný problém, s ktorým sa dá kedykoľvek efektívne vysporiadať a slovo smrť nahradil výraz "zmŕtvenie" - pretože vďaka modernej technológii sa z konečnej zastávky stala prestupná. Jediný problém, pred ktorým ľudstvo stojí, je preľudnenie - napriek tomu, že vedia všetko, čo sa vedieť dá, náhradný priestor v ich vedomostiach nefiguruje a stará dobrá Zem nie je rozťahovací gauč - viac ľudí nepojme. Preto sa medzi bežnými nesmrteľníkmi pohybujú takzvané Smrtky - ľudia, ktorí zasvätili svoj život definitívnemu ukončeniu existencie určitého množstva osôb. Pre Citru a Rowana, dvoch obyčajných tínedžerov, predstavujú Smrtky, tak ako pre všetkých, to jediné zosobnenie strachu. Preto nie sú ani trochu nadšení, keď sú vybraní ako žiaci jedného z nich. Po ukončení výcviku a zložení skúšky sa má jeden z nich stať poslom smrti a druhý sa navráti k bežnému životu. Lenže ani Smrtkám nie sú cudzie ľudské vrtochy a zlomyseľnosť, takže ich na konci čaká niečo ešte horšie. 

    Na young adult knihách mi najviac vadí násilné pretláčanie romantickej linky do popredia. Také to "Bože! Tam padá mrakodrap! Ale to je jedno, pozrel sa na mňa práve? Usmial sa, však?". Neal Shusterman sa tomu dokázal úspešne vyhnúť. Jasné, nebudem klamať, Citra a Rowan si nebudú pestovať kláštorný vzťah rehoľných súrodencov, ale ani sa na seba nevrhnú po prvom trojvetnom rozhovore. Ich vzťah je veľmi dôležitým prvkom deja, ale nezatláča samotný príbeh do úzadia a čo je najdôležitejšie, nevyznieva naivne a nelogicky. Nebyť toho, že sa namiesto integrálov učia, ako komu efektívne zakrútiť krkom, dali by sa pokladať za úplne normálnych puberťákov. 

    Nesmrteľný svet budúcnosti, ktorý Shusterman vytvoril, je na sci-fi pomery dosť realistický. Nesnažil sa vymyslieť desať regálov za vlasy pritiahnutých technických vychytávok, internet povýšil na všeobjímajúcu umelú inteligenciu, pridal zopár mierne futuristických dopravných prostriedkov (no ponechal aj tie naše, aj keď je trochu ťažké si predstaviť Maseratti ako veterána) a, samozrejme, ohromný medicínsky pokrok. Keď sa tak nad tým zamýšľam, túto knihu by mali zakázať súčasnej antivaxerskej propagande, lebo ľuďom v nej kolujú v žilách mikročipy, ktoré urýchľujú hojenie, tíšia bolesť či regulujú negatívne emócie. Ja som mimochodom minule zakopla o stôl, bolelo to ako sviňa a negatívne emócie som regulovala vyberaným slovníkom, takže v mojej dávke mikročipy asi chýbali. 

    Samotný koncept Smrtiek v mojich očiach trochu pokrivkáva. Oživovanie je totiž povinné - bez ohľadu na to, či o to človek stojí, alebo nie. V praxi to vyzerá tak, že ak sa chce niekto zasamovraždiť, má smolu, pretože ho na náklady frflajúcej rodiny aj tak privedú späť. A naopak človek, ktorý na definitívnu smrť hľadí ako na to najhoršie, čo sa mu môže stať, si nepomôže, ak sa niektorá Smrtka rozhodne, že ho už bolo dosť. Samozrejme, YA kniha sa takýmito detailmi až tak zaoberať nemusí, cieľová skupina pravdepodobne od príbehu neočakáva najprísnejšiu logiku, no mne, zástupcovi OA, sa nepozdávalo, že v dokonalom svete, kde ľudí nemusí trápiť takmer nič, sú niektorí žiť nútení a iným je to proti ich vôli odobraté. 

    Charaktery vykonávateľov smrti však Shusterman stvárnil bravúrne. Niektorí si uvedomujú dôležitosť svojho poslania - hoci nenávidia každú minútu strávenú triedením ľudí. Najdokonalejšou Smrtkou je ten, kto nikdy Smrtkou byť nechcel, pretože len tak si zachová svedomie. No nájdu sa aj takí, čo sa snažia vyštverať na miesto, uvoľnené po bohoch, v ktorých už nikto neverí, a zabíjanie nazývajú umením. Okrem toho autor ponúka mnoho zaujímavých podnetov na uvažovanie - je nesmrteľnosť naozaj niečím, po čom sa oplatí túžiť? Ako by vyzeral život, v ktorom čas prestal byť vzácnym? 

    Smrtka (alebo dobre, Kosec) ma prinútila prehodnotiť svoj vzťah k young adult knihám. Pri nej mi neslzili oči preto, že sa mi už v mozgu z toľkej vášne a výbuchov emócií prepaľovali obvody, ale pretože dokázal vybudovať naozaj emotívne scény. Dej má svižné tempo, ak príde do bodu, ktorý by pre čitateľa mohol byť menej záživný, Shusterman to zostruční spôsobom "tento robil toto, táto tamto a medzitým sa stalo ešte toto" a ide ďalej. Kapitoly sú prekladané denníkovými záznamami niektorých Smrtiek, ktoré ponúkajú čitateľovi rôzne pohľady na ich remeslo a obsahujú najviac zaujímavých myšlienok. Jasné, nie všetko má úplne dotiahnuté, a raz sa pomýlil v tom, čia babička randila s robotom, ale inak je to na YA pomery kniha na veľmi vysokej úrovni. Dokážu ju oceniť nie tí šťastní z cieľovky, ale aj my, skôr narodení. A ja, čo to pri YA väčšinou balím po prvej časti, si už brúsim kosu...oh pardon, zuby, na ďalšie časti trilógie.

    Prajem príjemné čítanie! :)