Lockdown: Útek z Vyhne - Mechanický pomaranč so sympatickým rozprávačom

     Lockdown je slovo, ktoré minulý rok nadobudlo úplne odlišný obludný rozmer. Mimochodom, nie som veľmi zástancom nenápadného pašovania anglických výrazov do slovenčiny, ale uznávam, že celoplošné vymknutie znie dosť dementne. Skôr ma zaujíma, ako dlho bude trvať, než sa tento výraz u nás udomácni tak, že pri plechovke piva s nohami na stole vyhlási "čaute, volajte ma lokdaun". Vyzerá to sexi, asi to začnem používať, nech sa aspoň niečím významným zapíšem do histórie. 

    Týmto absolútne zbytočným lingvistickým okienkom som chcela premostiť samozrejme ku knihe s názvom Lockdown: Útek z vyhne anglického autora Alexandra Gordona Smitha. Preslávil sa hlavne knihami z kategórie, ktorá na mojej čiernej listine takmer vylieza mimo farebného spektra - správne, young adult (jang edalt? Svet asi ešte nie je pripravený). Ale poviem vám hneď, neviem čo sa so mnou tento rok deje, ale okrem toho, že hltám jednu biografiu za druhou (tu to preháňam ako 15ročný chlapec dĺžku svojho prirodzenia, ale 3 za rok je na mňa fakt výkon), som objavila už druhú knihu z kategórie YA, ktorá ma naozaj zaujala.

    Rozprávačom je Alex, taký malý neplnoletý zlodejský zasran (preto tá analógia k Mechanickému pomaranču). Ako väčšina neplnoletých zlodejských zasranov aj on padne na držku, no namiesto štandardnej polepšovne za vykrádanie domov musí čeliť nespravodlivému odsúdeniu za vraždu, ktoré predstavuje jednosmerný lístok do zariadenia menom Vyhňa - väzenia pre mladých delikventov, odkiaľ niet návratu. Okrem toho, že sa Alex ocitá v spoločnosti niekoľkých chalanov rovnako krivo obvinených ako je on sám, má teraz za susedov aj skutočných vrahov a polovičných (alebo aj trojšvrtinových) magorov, dozor nad ním držia osvalené gorily, ktoré ho môžu odbachnúť za krivý pohľad, ale keď ho niekto vypitve zaostrenou lyžicou, len ho upracú niekam kde nebude dlho zapáchať, a tomu celému šéfuje niečo, čo možno je a možno aj nie je človekom. Už toto samo o sebe neznie ako dovolenka na Bahamách, no Alex bude svedkom aj priamym účastníkom situácií, pri ktorých vyzerá pitvanie lyžicou ako milosrdná eutanázia.

    Priznávam, že zo začiatku som bola značne skeptická. Okrem mojej vrodenej predispozície očakávať od YA kníh to najhoršie ma iritovalo autorovo ignorovanie detailov. Napríklad upršaná noc, ktorú osvetľuje mesiac. Haló, pane, mesiac nie je halogén aby presvietil prietrž mračien, treba si vybrať jedno alebo druhé. Potom tu bola dvojica zlodejíčkov, ktorá sa chystá vlámať do domu plného elektroniky, čudujú sa, že sa im podaril taký heroický výkon ako otvoriť okno, ale už im nie je podozrivé, že dom nadupaný technikou nepotrebuje alarm a kopa peňazí ich čaká rozprestretá na stole. Alexovo uväznenie Smith odbrnkol s dôslednosťou protipožiarneho školenia v továrni na hasiace prístroje - niekto po ňom hodil vražednú zbraň a chalan mal smolu. Nie som síce forenzný technik, ale mám napozeraných dosť častí CSI Miami, aby som vedela, že samotné odtlačky na zbrani ako usvedčujúci dôkaz nestačia, musel by mať minimálne stopy pušného prachu na rukách (hovorí Horatio Cane). A tiež si nemyslím, že by to stačilo rodičom, aby zaujali postoj "Naše decko je vrah, tak sa budeme tváriť, že sa vlastne nikdy nenarodil". 

    Našťastie, v momente, keď sa za Alexom zatvoria brány jeho nového vysneného domova, nadobudne príbeh úplne iný charakter. Celková atmosféra mi pripomínala ten film so Stalonom a Schwarzenegerom (nie Nezničiteľných, ten, kde zdrhajú z basy v ponorke) - väzenie, v ktorom neexistuje ani kúsok nádeje na útek, spoluväzeň, ktorý sa transformuje na spojenca, banda šialených maniakov, ktorá všetkým strpčuje už aj tak dosť biednu existenciu a dozorcovia, ktorý posledný záchvev empatie pravdepodobne odložili ešte do plienky s ďalším nepotrebným materiálom. Hoci sa autor okolnosťami uväznenia zaťažoval menej než makak spoločenským bontónom, vynahradil to pekelne vykresleným prostredím väzenia a realistickým rozkladom psychiky mladého človeka žijúceho s vedomím, že už nikdy nezacíti čerstvý vzduch. 

    Čo sa týka charakteru postáv, je to tak pol na pol. V určitých situáciách sa Alex správa ako normálny štrnásťročný chalan - uroní slzu, keď nevie, ako ďalej, vyklopí obsah žalúdka, ktorý mu od strachu nadobudol rozmer a podobu sušeného exkrementu hraboša poľného a upne sa na prvého človeka, ktorý voči nemu prejaví náznak slušného zaobchádzania. V kontraste k tomu však niekedy reaguje ako Chuck Norris na Redbulle a bez strachu sa vrhá do konfliktov, z ktorých nemôže vyviaznuť bez odtrhnutého výfuku. Celkovo však na mňa pôsobil sympaticky a držala som mu palce, hoci teda rozprávanie v prvej osobe trochu uberalo na dramatickosti pasážam, keď mu malo ísť o život - ťažko možno predpokladať, že v takejto knihe by sa vyskytol model z Na západe nič nové a rozprávač schytá guľku do hlavy. 

    Na knihu určenú mladším vekovým kategóriám Smith nešetril drsnými scénami a nesnažil sa dusivú atmosféru zjemniť romantickou linkou (on ju vlastne nemal ani kam napchať, jediná osoba ženského pohlavia, ktorá sa v knihe mihla, bola Alexova mama, a na rozvoj LGBTI vzťahov v príbehu tiež nie je priestor). Nebojí sa na svojich hrdinoch páchať brutálne násilie a vystavovať ich neľudskému zaobchádzaniu. Realistickú väzenskú atmosféru ozvláštňuje príšerami nejasného pôvodu a celkovo démonickým nádychom podzemnej Vyhne. Jediné, čo spadá do YA kategórie, je vek hlavných hrdinov, ktorý sa pohybuje okolo štrnástich rokov, a zjednodušovanie okolností, ktoré nie sú až tak podstatné pre kostru príbehu. 

    Myslela som si, že od čias Suzanne Collins už nikto nenapíše takú drsnú mládežnícku knihu, že ju budem hltať stranu za stranou, ale hľa, stalo sa. Lockdown je len prvým dielom série, a hoci autor niečo uzavrie a objasní, väčšina otázok zostáva nezodpovedaných. V tomto prípade som odhodlaná v sérii pokračovať, pretože má skvelý potenciál - nie je to kniha, nad ktorou by bolo treba vzdychať a zamýšľať sa nad nekonečnosťou vesmíru, nezmení vám život ako paleo-keto-eko-bio kuchárka ani neposkytne iný pohľad na každodennú realitu (možno okrem poučenia, že letiacej pištoli, ktorou práve niekoho odbachli, je predsa len lepšie nastaviť čelo než dlaň), ale je to originálne, drsné, napínavé a strhujúce rozprávanie bez zbytočných odbočiek a naťahovania. 

    Prajem príjemné čítanie! :)