Exorcista - hororová klasika o tom, prečo nechať duchov na pokoji

     Autori hororov to dnes majú ťažké. Pokiaľ sa spoliehajú na overený námet, málokoho ešte zaujmú, vydesiť dokážu snáď len čitateľa, ktorý si k tejto téme odbehol od pokojných vôd romantickej literatúry nežnej sťa púčik ružový. Ak sa naopak pokúsia nájsť niečo originálne a neopotrebované, dosť možné, že sa budú musieť uchýliť k nejakej kravine, napríklad k robotickému vysávaču, ktorý okrem prachu a psích chlpov vysáva z majiteľa dušu (hej, ale to vôbec neznie zle, takže si všetci pamätajte že od robotických vysávačov ruky preč!)

    To taký Peter William Blatty v roku pána 1971 mal o niečo ľahšiu úlohu, čo do tvorby deja. Prijatie publikom je už druhá vec, no zase keď sa niekto v sedemdesiatych rokoch odvážil naznačiť, že kríž sa dá použiť aj na, povedzme, veľmi nekonvenčný účel, asi musel počítať aj s tým, že ho babky budú oblievať vedrami svätenej vody, len čo vystrčí nos na ulicu.

    Jeho román Exorcista je zrejme známy aj odporcom hororového žánru, pretože výjavy z neho sú už natoľko "zľudovené", že aj v paródii by to už pôsobilo otrepane (Scary Movie 2 si čo to požičalo, ale to bolo ešte v časoch, keď film dokázal byť vtipný len preto, že sa pozliepal z desiatich iných a každá scéna skončila sexom). Tak sa pokúsim vziať to stručne, nech nie som ako kuchárska kniha, čo na štyroch stranách popisuje ako uvariť zemiaky.

    Regan je milé, zlaté, tiché dvanásťročné dievčatko, žijúce v prenajatom dome so svojou mamou, herečkou Chris. Táto malá kreatívna dušička si začne krátiť čas babraním sa so spiritistickou tabuľkou a komunikáciou s imaginárnym kamošom, no Chris tomu spočiatku nepripisuje význam, každému nám na počiatku puberty nejak hrabalo. Problémy začnú, keď Regan začne znepokojivo meniť svoje správanie a jej slovník sa mení z prejavu malého dievčatka na vyjadrovanie cholerického bagristu s Tourettovým syndrómom. To, čo najskôr vyzeralo ako mierna deprimovanosť predpubertálneho dieťaťa sa cez podozrenie na psychické ochorenie vyvinie až do stavu, keď Chris začne vyhľadávať namiesto lekárskej starostlivosti kňaza. Pretože povedzme si na rovinu, keď na vás dieťa hovorí hlasom zachrípnutého Vina Diesela, Tantum Verde zrejme nepomôže. 

    Na obdobie, v ktorom kniha prvýkrát vyšla, je Exorcista šokujúci až kontroverzný - niektoré scény vyfarbia čitateľovi tvár na pekný odtieň Jima Careyho v Maske ešte aj dnes. Blatty naozaj netrocháril, či už išlo o detailné popisy satanistických rituálov a znesvätenie kostola, alebo o erotické správanie údajne posadnutého dieťaťa, cenzúra mu nič nehovorila. Nezabudol ani štedrú porciu nechutností (nabudúce radšej štedrú porciu pečených rebierok, ďakujem vopred), k tomu len toľko, že tráviaca sústava posadnutého človeka evidentne funguje na iných princípoch. 

    Niektorí čitatelia tomuto dielu vyčítajú rozvláčnosť a zbytočné naťahovanie, ja to naopak hodnotím ako efektné - rozbitý pohár vo vás nevyvolá tie isté emócie, keď ho nesledujete pár sekúnd balansovať na okraji stola. Tak nejak to je aj s dejom Exorcistu - musí sa začať priam idylicky a nejaký čas v tomto stave aj pobudnúť, aby si čitateľ mohol naplno vychutnať postupné potemnenie atmosféry a prvé znepokojujúce náznaky. Potom to už samozrejme naberie spád a Reganin spočiatku mierne sa zhoršujúci stav naberie obrátky odtrhnutého kolesa z traktora rútiaceho sa dolu strmým svahom. 

    Blatty sa okrem dilemy psychika versus démon pokúsil zahrnúť do svojej knihy aj detektívnu zápletku, podľa mňa však nie veľmi úspešne. Postava vyšetrovateľa Kindermana mi bola nesympatická takmer ako Regan, keď bol démon vo vrcholnej forme. Jeho večné chodenie okolo horúcej kaše a násilná familiárnosť vo mne vzbudzovali skôr dojem neschopnosti než prefíkanosti - hold, čo funguje u Columba, u druhého nemusí. Samozrejme, nejaké súvislosti si pospájal, no malo to eleganciu šimpanza skladajúceho lego, a s postupujúcim dejom detektívna zápletka vyšumela takmer do stratena, jej rozuzlenie autor len naznačil. 

    Kvitujem, že čitateľ si do poslednej chvíle nie je istý, či je Regan naozaj posadnutá zlým duchom, alebo ide len o silne vsugerovanú predstavu - opisy jej stavu, ktoré boli vzápätí vysvetlené nejakou lekárskou diagnózou, fungovali v desivej atmosfére omnoho lepšie, ako keby jej oči planuli na červeno a menila záchodové kefy na kobry. Dojem strašidelnosti a znepokojivý podtón sa najlepšie vytvára s prímesou reálnosti, a čo vo mne nedokázal prebudiť Karika v Trhline, to sa podarilo Blattymu s knihou staršou o 40 rokov (možno to bude aj tým že ma nenútil overovať si na googli jeho pravdovravnosť). 

    Záver ma trochu sklamal, čakala som detailnejšie rozuzlenie a viac vysvetlení, ale autor asi nechcel uberať knihe na mysterióznosti tým, že bude vysvetľovať aj ako sa otvára okno. Niečo sa objasní, niečo len naznačí a o niečom už nepadne ani slovo. Ja ako zástanca detailne dotiahnutých vecí mám teda po dočítaní trochu rozporuplné pocity (tak otvára sa to okno dnu alebo von?), no vzhľadom k dobe prvého vydania ide rozhodne o zaujímavé dielo.

    Každý hororový fanúšik, ktorý strpí pomalší rozbeh, občas chaotické dialógy a viac otázok než odpovedí, by si mal Exorcistu zaradiť do zoznamu povinného čítania. Čitatelia mimo tohto žánru by sa mali pripraviť na množstvo nechutných scén a veľmi znepokojujúcu atmosféru - toto určite nie je kniha, ktorá má privodiť sladké sny. 

    Prajem príjemné čítanie! :)