Stanice 11 - pandémia, proti ktorej nikto neštrajkoval (lebo nestihli)

     Zrejme sa zhodneme, že žijeme v čudnej dobe. Samozrejme, už bolo aj horšie, a v podstate budeme mať stále šťastie, ak budeme vnúčatám rozprávať len o tom, ako sme zažili light verziu katastrofického filmu. V našom prípade sa to síce občas zvrháva na tragikomédiu, pretože som ešte nevidela film, v ktorom by sa skupina obyvateľov pokúšala zastaviť pandémiu štrajkom alebo verila účinkom sirupu proti kašľu v kombinácii s alkoholom. Aj keď, trvalé požívanie takéhoto mixu by aspoň čiastočne vysvetlilo ten štrajk. 

    Knižné pandémie sa v porovnaní s realitou málokedy uspokoja s vírusmi, ktoré sa so šťastím dajú prekonať, či nebodaj je možné proti nim vyvinúť vakcínu (tu mám neskutočne silné nutkanie pristaviť sa pri dôležitosti vedomej filtrácie hodnoverných informácií, hoci Boris by povedal, že nemôžeme deliť správy na overené výskumy a totálne hoaxové kraviny. Ale premôžem sa a idem ďalej). Jednou z kníh, kde mapky preskočili všetky farby semaforu a rovno očerneli ako moja prvá pizza v novej trúbe, je Stanice 11 od kanadskej autorky Emily St. John Mandel. 

    Začína to celkom nevinne, divadelným predstavením Shakespearovho Kráľa Leara. Kráľ Lear, respektíve jeho predstaviteľ, sa však zosype skôr, než to vyžadoval scenár, a napriek snahe niekoľkých divákov a záchranky mu už nie je pomoci. Vtedy ešte nikto netuší, že herec Arthur Leander mal zvrátené morbídne šťastie, pretože rýchly infarkt ho ušetril osudu, ktorý očakáva už o niekoľko hodín 99% ľudskej populácie - zmutovaný vírus gruzínskej chrípky, nákazlivý ako premotivovaná Delta a s pravdepodobnosťou prežitia podobnej pádu z mrakodrapu - možno pôjde náhodou okolo hasičský zbor s natiahnutou plachtou, ale príliš sa na to nespoliehajte. O 20 rokov neskôr zvyšky ľudstva živoria vo svete bez technológií, dopravy, infraštruktúry či profesionálnej lekárskej starostlivosti. 

    "Pandemické" knihy mávajú často podobný základ - všetci si spolu šťastne nažívajú, potom sa v správach dozvedia, že niekde z amazonského pralesa vyliezla opička nakazená neznámym vírusom, ale pokoj, nič nehrozí, všetko je pod kontrolou, potom strih a zrazu nič pod kontrolou nie je, ľudia umierajú a/alebo sa menia na zombíkov a medzi nimi pobehuje Will Smith a/alebo Brad Pitt so samopalom. Stanice 11 na tento základ kašle, akčné scény v nej nájdete len s prižmúrením oboch očí a značným rozšírením akčného rádiusu. Emily St. John Mandel nemala potrebu opisovať davové šialenstvá v obchodoch, ktoré si aj tak pamätáme z pred roka, keď sme na pultoch našli skôr zlatú tehlu než dezinfekčné mydlo, skôr sa sústredí na zmeny priorít jednotlivcov, na pocity bezmocnosti zmiešané so zúfalou nádejou a na postupné "vypnutie" globálneho sveta. Samozrejme pripúšťa následky ako brutálny nárast kriminality a masové presúvanie ľudí vyúsťujúce do nekonečnej dopravnej zápchy, ale nezachádza do stiesňujúcich detailov, používa ich skôr ako takú kulisu pre dotvorenie pozadia. 

    Chronológia má v tejto knihe charakter "raz tu, raz tam", teda striedavo opisuje obdobie 20 rokov po pandémii a niekoľko rokov, mesiacov či hodín pred ňou, ale paradoxne to čítanie skôr urýchľuje, než by ho tlmilo - kým vás stihne znudiť pohľad na karavánu hercov plahočiacu sa vymretou krajinu, autorka vás vystrelí späť do súčasnosti a opíše niečo zo života predtým, než sa všetko skončilo. Povedala by som však, že to dosť ublížilo možnosti zblížiť sa s postavami - na taký malý rozsah je ich tam prehnane veľa (nie tak, že sa v nich nedá orientovať, ale príliš na to, aby sa im dalo venovať poriadne), a útržkovité výjavy z rôznych období ich života čitateľovi ťažko umožnia niekoho lepšie spoznať či si ho obľúbiť. U mňa to malo asi ten efekt, že keby sa autorka zrazu rozhodla všetkých preživších zlikvidovať pádom asteroidu, poviem si len "no čo už, mali chudáci smolu". Niekedy je asi lepšie vybrať si jedného - dvoch hrdinov a okolo nich vystavať dej, než nasilu pretláčať do popredia desiatich v snahe zachytiť širšiu perspektívu.

    Stanice 11 je zameraná skôr filozoficky než akčne, takže ani zápletka nesmeruje k nejakému veľkolepému rozuzleniu, a hoci jeden celkom prekvapivý dejový zvrat sa autorke podaril, to, čo bolo v tejto knihe dramatickým vyvrcholením celého príbehu, by bolo v inej len krátkou cikpauzou na pumpe pred veľkým finále. Nedostatok akcie autorke ani v najmenšom nevyčítam, nemusí byť každá dystopia o živých mŕtvolách a vybuchujúcich ropných tankeroch, ale dúfala som, že v závere knihy sa všetky fragmenty nejak strhujúco spoja do jedného celku a zrazu budú mať všetky zdanlivo bezvýznamné odbočky jasný zmysel. Namiesto toho došlo len k drobnému zaiskreniu štartovacích káblov, motor zakašľal, zhasol a odbočky asi neboli bezvýznamné len zdanlivo. Samotný záver potom na mňa pôsobil vlažne, nedostatočne a neucelene.

    Ak si chcete prečítať dielo o katastrofe, ktoré sa zameriava skôr na posledné myšlienky než na vykašliavanie priedušiek, určite Stanicu 11 vyskúšajte. Prináša originálny pohľad na frekventovanú tému, rôzne perspektívy ľudí, ktorých prepuknutie epidémie zastihlo na rôznych miestach, spôsob vyrovnávania sa s novou podobou sveta, a zároveň si zachováva veľkú mieru realistickosti (keď nemá kto vyrábať náboje, raz sa minú, takže ani ten Brad Pitt nebude so samopalom behať večne). Škoda toho záveru, v ktorom nechala Emily St. John Mandel otvorených toľko dverí, že prievan by zhasol aj elektrický sporák, ale inak je to rozhodne zaujímavé dielo. Len sa naň treba pozerať skôr ako na štúdiu, než ako na niečo, do čoho Markíza napchá 30 reklám, lebo si je istá, že to aj tak dopozeráte. 

    Prajem príjemné čítanie! :)

P. S. A ak môžete, dajte sa očkovať. Lebo ktovie dokedy budú ten covid baviť mutácie, ktoré sa dajú prežiť.