Christina - jazdené autá sú smrrrrť


     Ak by som mala menovať neživý predmet, ktorý je schopný v človeku vyvolať citový vzťah (samozrejme okrem kníh - veď poznáte tú fyzickú bolesť, keď tej chuderke zlomíte chrbát. Ona to má v paži, ale vy nie), zrejme by to bolo auto. Môj prípad je to len do istej miery - najradšej by som auto menila až v momente, keď ho treba odviezť žeriavom, pretože karoséria už nezvládne ťahanie, no na druhej strane ma poškriabaný lak na aute vytočí len o trochu viac ako odlúpnutý lak na nechtoch, s ktorými som sa včera babrala dve hodiny. 

    Potom sú tu však motoristi, ktorý tohto praktického a väčšinou príťažlivo vyzerajúceho vraha ozónovej vrstvy (česť eko výnimkám) povýšili na člena rodiny a keby to priestorové možnosti umožňovali, najradšej by ho garážovali v posteli namiesto manželky. A presne takýto vzťah si vzal na paškál môj miláčik Stephen King, ale samozrejme by to nebol on, keby išlo iba o láskyplné voskovanie kapoty a strieľanie všetkých holubov v okolí, aby svojou fekálnou produkciou nepoškvrnili jej dokonalý lesk. 

    Arnie Cunningham má v živote trochu smolu. Má milujúcu rodinu (hoci matka by dala do laty aj Železnú lady a otec je tak hlboko zalezený pod papučou, že stráca mobilný signál), najlepšieho kamaráta Dennisa a vo veži to má celkom upratané. Lenže puberta sa na jeho tvári blázni tak, že na nej má pravdepodobne plné znenie Starého zákona v Brailovom písme, okuliare mu na kráse tiež nepridávajú a odvaha introvertného vrabca tak z neho robí fackovacieho panáka pre spolužiakov, ktorý stoja vyššie v potravinovom reťazci strednej školy. Jeho existencia však začne naberať na obrátkach, keď si zaobstará Christinu - polorozpadnutú rachotinu vhodnú skôr ako žrádlo pre monster truck, než do premávky, ktorú kúpi od jej pôvodného majiteľa, podobne vetchého veterána. Arnie Christinu zrenovuje priam zázračným tempom, s vyrovnávajúcimi sa plechmi sa záhadne čistí aj jeho tvár a kvalita jeho života sa zlepší ako potencia s Prostenalom (vraví ten ujo v reklame). Samozrejme, okrem vzoriek osviežovačov vzduchu, o ktoré aj tak nikto nestojí, nič nie je zadarmo, a Arnieho mierne znepokujujúca posadnutosť Christinou začne naberať obludné rozmery. A čo je ešte horšie, Christina mu jeho city pravdepodobne opláca. 

    Jeden z milióna dôvodov, prečo je King pre mňa kráľom viac než len podľa mena, je to, že on vezme hocijakú hovadinu a premení ju na umelecké dielo. Škaredý chalan, čo si zaobstará vlastného Kita, akurát že namiesto počítača so sympatickým hlasom ho riadi niečo omnoho zlovestnejšie - ak by sa rozdávali knižné Zlaté maliny, z takéhoto námetu by napučali do veľkosti jabĺk. Lenže u Kinga to nielenže funguje, on dokáže zo starého auta vybudovať charakter, ktorý vo vás vyvolá celú škálu emócií. Žiadny z nich nebude pozitívny, ale to je vedľajšie. Záporné postavy v knihách majú len málokedy v čitateľovi vzbudzovať sympatie (s výnimkou YA, tam musia byť temne príťažliví, aby si bolo nad čím utierať vlhkosť...z očí), ale je len hŕstka antagonistov, ktorí vo mne dokázali vzbudiť taký odpor ako tá kraksňa Tina. Ju by som najradšej zlisovala do kocky a tú kocku hodila do suda s kyselinou. A ten sud potom zatavila. Zaliala do betónu. Potopila na dno Mariánskej priekopy. Rovnako ako ostatné postavy v knihe, zbytočne si budete opakovať, že takéto dojmy sú absolútne iracionálne, veď ide len o auto, to je ako nenávidieť diaľkový ovládač (aj keď aj tie vedia byť niekedy riadne mrchy, hlavne keď nie sú tam, kde ste ich zaručene nechali) - Christina vás nenechá ľahostajnými. 

    Túto knihu by som zaradila ku Kingovým starým, poctivým hororom. S atmosférou sa krásne vyhral - čitateľ spočiatku len intuitívne cíti niečo nekalé, postupne jeho znepokojenie naberá konkrétnejšie kontúry a mrazivý pocit príde ešte skôr, ako autor do deja zakomponuje nadprirodzené hororové prvky (aspoň dúfam, že nadprirodzené. Inak budem musieť presedlať na bicykel, z ktorého ma vždy bolí riť a priľahlé orgány). Dej graduje s nenápadnosťou zapáleného zuba - najprv vás len pichne pri jedle, vravíte si to nič nie je, a o pár dní máte vizuál basketbalovej lopty. Začínate milým čítaním o dvoch kamarátoch do dažďa aj prietrže mračien, a ani sa nenazdáte, zrazu je všetko v prdeli. A keď si pomyslíte, že horšie to už byť nemôže, tak to ešte nepoznáte Kinga a jeho záporákov, ktorým nie je ani Námestie sv. Petra sväté. Tento chlap sa až znepokojivo vyzná v najhorších obavách bežného smrteľníka, a dokáže ich presvedčivo zakomponovať do svojich kníh - pričom ide o, žiaľ, oveľa reálnejšie veci ako pomstychtivé auto. Ale pre istotu choďte to holubie lajno z čelného skla utrieť skôr než zaschne. 

    King je majstrom svojho remesla nepochybne aj pre svoju prácu s charaktermi. O jeho schopnosti vyvolať v čitateľovi motofóbiu som sa už zmienila, no aj ostatným postavám venoval patričnú pozornosť, či už ide o ústrednú postavu, osudové dievča, starostlivého rodiča, otravnú sestru alebo nešťastníka, ktorý sa v príbehu objaví iba preto, aby mohol dekorovať scénu svojimi orgánmi. V Christine sa stretne množstvo ľudí, ale žiadny z nich tam nie je iba na to, aby nahnal počet strán - všetci majú k príbehu čím prispieť. 

    Zaujímavá je tiež forma rozprávania. Kniha je rozdelená do troch častí - v prvej je rozprávačom Dennis, ktorý je čoraz viac znepokojený transformáciou svojho kamoša Arnieho. Potom je na chvíľu odprataný zo scény, pretože King potreboval čitateľovi ukázať aj to, čo robí milá Tina, keď sa nikto nepozerá, a pokiaľ by jej Dennis celý čas nesedel na streche namiesto antény, veľmi by nemal byť odkiaľ podrobne informovaný. Druhá časť je teda rozprávaná v tretej osobe a zobrazuje širší záber postáv aj ich hlbšiu analýzu. A v tretej časti, keď už má čitateľ dupkom aj vlasy zachytené na hrebeni nastupuje opäť Dennis, aby príbeh dorozprával. Takže nie, Dennis nezomrie, ale nebojte sa, dostanete na výber dosť postáv, o ktoré môžete mať strach.

    Christinu som čítala druhýkrát, vedela som ako sa skončí (hoci detaily mi vyšumeli - v tomto prípade je moja pamäť a la zodraté sito výhodou), a napriek tomu to bol opäť jeden úžasný, desivý zážitok. Je to jedna z tých kníh, pri ktorých nemyslíte na koniec, pretože sa sústavne niečo deje. Námet môže pôsobiť triviálne a šibnuto, ale verte mi, King z neho vydoloval čo sa dalo a premenil ho na skvelú, napínavú a originálnu knihu. A mimochodom - keď sa vám začnú čísla na tachometri pretáčať naopak, zastavte na krajnici, hoďte kľúče do kanálu a utekajte kade ľahšie.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka