Chlapci z Nickelu - (ne)spravodlivosť pre všetkých

     Zrejme každý sa už vo svojom živote ocitol v situácii, keď sa cítil ukrivdene. Väčšina z nás však má to šťastie, že vyviazne len s ľahkou traumou z toho, že Klaudia si vybrala do tímu na skákanie gumy najskôr Janu, alebo že vám ten prefíkaný dôchodca, čo sa ešte pred chvíľou tváril, že skolabuje niekde medzi jogurtami a trvanlivým mliekom, vyfúkol spred nosa poslednú konzervu fazule. 

    Nosnou témou románu Chlapci z Nickelu od Colsona Whiteheada je oproti tomu ten druh nespravodlivosti, ktorý ničí životy v omnoho fatálnejšej miere než nutnosť variť chilli con carne zo šošovice. Elwood Curtis má život pred sebou a napriek tmavej pleti, ktorá stále predstavuje prekážku, aj veľké ciele do budúcnosti. Tie sa však zrútia ako domček z kariet z hodvábneho papiera, keď sa cestou na prípravný seminár na vysokú školu ocitne v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Jeho dovtedy čistý register má pre súdny systém hodnotu čistého toaletného papiera - viete, čo si s ním môže - a Elwood putuje do Nickelu, obávanej polepšovne pre chlapcov. Nickel spočiatku pôsobí ako zanedbané a bezútešné, no s trochou sebazaprenia znesiteľné miesto, ale niekoľko skúseností Elwooda rýchlo presvedčí o tom, že sa musí z Nickelu dostať, inak Nickel dostane jeho. 

    Po prečítaní anotácie som očakávala temný príbeh plný nezmyselného násilia a cvikov žalúdkovej gymnastiky, ale Colson Whitehead išiel hlbšie než po krv na plesnivých kachličkách v kúpeľni a skôr než žalúdok mi jeho kniha precvičila moje hrdzavé mozgové závity. Niežeby som musela počítať integrály, aby som sa dokázala vysomáriť z deja, ten je jasný a prehľadný. Autor však predkladá čitateľovi obraz, v ktorom nemusí byť utrpenie a nespravodlivosť nutne prítomné v každej situácii, aby sa dalo považovať za neznesiteľné. Elwood ako obeť rasovej segregácie je silno ovplyvnený prejavom Martina Luthera Kinga jr. a život v Nickeli vníma ako paralelu spoločenskej situácie. Na začiatku sa rozhodne, že z polepšovne vďaka dobrému správaniu a dodržiavaniu pravidiel vypadne čo najskôr, lenže s postupom času si uvedomuje, že v Nickeli sa ani po jeho odchode nič nezmení , koniec jedného trápenia znamená začiatok stovky ďalších a mlčanie považuje za prejav slabosti a spoluúčasť na zločinoch. 

    Colson Whitehead to rozohral naozaj dobre. Po Elwoodovom príchode do Nickelu som si tiež vravela, že hoci má polepšovňa k hotelu Intercontinental asi tak blízko ako Orechová Potôň k Jamajke, menej chúlostivá povaha by to tam zvládla. Autor postupne odkrýva aj odvrátenú stranu života v Nickeli, robí to však realisticky a uveriteľne. Keby sa odtiaľ každý vrátil s kožou poplátanou ako trojgeneračná ponožka a s osobnosťou rozpadnutou na črepy, zrejme by sa ľudia začali o dianie za múrmi zaujímať, hoci chlapcov z Nickelu vo väčšine prípadov doma nikto nečakal s miskou hovädzieho vývaru a teplým slovom. Whitehead však polepšovňu vykresľuje ako miesto, ktoré sa dá prežiť, ak sa budeš tváriť, že nevidíš jazvy na kamarátových nohách, že záujem niektorých dozorcov sa nenachádza sto kilometrov za pojmom profesionálny, alebo že ti nevadí živiť sa niečím, nad čím by aj prasce ohrnuli rypák, zatiaľ čo zásoby slušného jedla menia majiteľa. Tieto obrazy potom konfrontuje s Elwoodom, ktorý má systémovo zabudovaný cit pre spravodlivosť a nedokáže sa s okolitou situáciou zmieriť bez ohľadu na to, či sa ho priamo dotýka, alebo nie. 

    Elwoodova skorá mladosť za múrmi polepšovne je miestami prerušená obrazmi z jeho dospelého života, čo umožňuje čitateľovi sledovať, do akej miery ho Nickel ovplyvnil. Jeho detský optimizmus a odhodlanie ostro kontrastuje s rezignovanosťou a uzavretosťou staršieho Elwooda. Tieto pasáže vo mne vzbudzovali ešte väčšiu chuť do čítania a zvedavosť - chcela som vedieť, čo sa Elwoodovi ešte stalo, že to tak radikálne zmenilo jeho osobnosť. Myslím, že by som skôr uhádla počet chlpov na pravej strane psieho zadku ako to, čo na mňa autor vybalil v závere. Chlapci z Nickelu sú ten typ príbehu, ktorý nepotrebuje ovaliť čitateľa po hlave gumovým kladivom na každej tretej strane - dej si zachováva svoje tempo, tiesnivú atmosféru podfarbenú nespravodlivosťou, a potom to príde - záver, ktorý vám katapultuje oči z lebky, no keď sa nad tým zamyslíte, všetko bude dávať zmysel. 

    Chlapci z Nickelu napriek absencii podrobných krvavých výjavov a kratšiemu rozsahu nie sú práve ľahkým čítaním. Dej sa dá sledovať pomerne ľahko, ale neustále núti čitateľa zamýšľať sa nad naliehavosťou ľudského utrpenia, a to aj vtedy, keď nie je konštantne prítomné. Je to kniha, ktorú si môže prečítať každý, napriek tomu, že nie každého aj osloví. 

    Prajem príjemné čítanie! :)