Mistborn: Finální říše - metalurgická fantasy pre náročných


     Vyhýbať sa knihám Brandona Sandersona donedávna patrilo k jednému z mojich nepochopiteľných životných rozhodnutí - hoci nemalo také fatálne následky ako napríklad strkať prsty medzi dve znepriatelené psie papule. Pritom som sa tak nerozhodla účelovo, ja som ho jednoducho obchádzala rovnako automaticky ako tú mláčku na chodníku, pri ktorej si nie ste istí či je to len voda alebo niečí biologický materiál. Konečne však dozrel čas túto trápnu chybu napraviť a na odporúčanie kamošky knihomoľky a Sandersonofilky som sa pustila do jednej z jeho najznámejších sérií - Mistborn.

    Dejiskom je Finálna ríša - svet zjednotený pod krutovládou údajne nesmrteľného Pána Vládcu. Vlastne ťažko pochybovať o nesmrteľnosti niekoho, kto si môže na narodeninovú tortu nastrkať vyše tisíc sviečok (sfukuje ich asi pódiovým ventilátorom, zatiaľ čo sú požiarne oddiely v pohotovosti). Okrem tohto samozvaného božstva sa spoločnosť člení na aristokraciu, rozdelenú na domy, ktoré sú po vzore členov nášho parlamentu buď najlepší kamoši, alebo na seba striehnu v tieni s kudlou v ruke, a takzvaných Skaatov - tých, ktorí nemali šťastie narodiť sa do pozlátenej kolísky a ich údelom je celý život otročiť, aby sa šľachta mala dobre. Toto spoločenské zriadenie sa rozhodne naštrbiť Kelsier - rebel, ktorý sa vrátil z miesta, ktoré nikto pred ním neopustil (a nie je to predajňa Datartu počas Black Friday), má s Pánom Vládcom nevybavené účty a okrem toho je Mistborn - oplýva zriedkavou zručnosťou transformovať kovy na výnimočné schopnosti. Spolu s rovnako nadanou sirotou z ulice Vin a partiou kamošov z mokrej (alebo skôr zapopolenej, podľa charakteru prehánok vo Finálnej ríši) štvrte sa pokúsia zvrhnúť Pána Vládcu a nastoliť nový poriadok. Ovšem, rovnako ako návod na montáž nábytku z Ikey, ľahšie sa to plánuje ako realizuje. 

    Priznávam, že zo začiatku mi čítanie išlo ako v lete na hrdzavých saniach zo svahu plného krtincov. V prvej tretine sa Sanderson zameriava hlavne na predstavenie jednotlivých postáv, Finálnej ríše a veľmi veľa priestoru venuje umeniu allomancie - to je tá schopnosť Mistbornov, keď si dajú na raňajky namiesto praženice hobliny z dekla od kanálu a to im umožňuje nevídané veci. Nemožno mu uprieť, že to má vymyslené naozaj detailne - síce neobjasňuje, ako je možné, že niekto, kto si pravidelne spestruje jedálniček kovovými vločkami, neskončí v lepšom prípade so žalúdočnými vredmi, v horšom s vnútorným krvácaním, ale čítame predsa fantasy, nie lekársku správu internistov. Na druhej strane však venoval pozornosť tomu, ktorý kov aké schopnosti vyvoláva, poukázal na to, že napchať si do gágora čokoľvek kovové, čo človek nájde na zemi, nie je dobrý nápad a ukázal, ako výnimočné schopnosti fungujú v praxi. Len pre mňa osobne bolo po čase vyčerpávajúce sledovať osobu skáčucu po strechách, čo okolo seba rozhadzuje mince ako Strýko Držgroš na tripe. 

    Potom však dej naberie tempo a začne sa kolotoč intríg, zmarených aj uskutočnených plánov, zrady a utajenej identity. Nikdy by som si nebola pomyslela, že budem hltať scény z plesovej sály, kde účastníci pletichária ako babky z Hornej Dolnej, ale Sandersonovi sa to podarilo napísať tak, že v momente, keď sa rozvinul červený koberec, som bola nadšená sťa Tribula na Plese v opere. Ale nemajte strach, nejde o žiadny odvar z Bridgertonovcov (ktorých som nečítala, takže som to len tak tresla, ale predpokladám že tam došlo aj na nejaké to plesanie), v príbehu dostane dosť priestoru aj politika, bojové stratégie, akčné scény a príde aj na niekoľko vydarených dejových zvratov.

    Sanderson patrí k autorom, ktorí sú schopní vytvoriť veľmi sympatické postavy. Či už je to sarkastický a zdanlivo samoľúby Kelsier, alebo Vin, pri ktorej kvitujem, že nie je tou stereotypnou hrdinkou, čo dá svojím podrezaným jazykom dole aj Matku Terezu, nezľakne sa ani štvormetrového potkana a sebadôveru by mohla predávať na Ebayi. Naopak, Vin má problémy dôverovať komukoľvek vrátane seba, ale napriek tomu dokáže byť k ľuďom prívetivá a netvári sa, že jej v hrudi namiesto srdca pulzuje dlažobná kocka. Trochu ma zamrzel syndróm televíznej Zmenárne - že niekomu, kto žil šestnásť rokov na ulici, stačí trocha hygieny a pekné šaty aby vyzeral ako z hodvábnej škatuľky, ale to je ten môj detailný bazírizmus, možno bola Vin skrátka dosť šikovná na to, aby si celé tie roky zachovala obe oči a všetky zuby. Alebo majú Mistborni dobrú sklovinu aj pri nedostatku vápnika.

    Brandon Sanderson tiež nie je z tých, ktorí by svojim charakterom niečo uľahčovali. O to napínavejšie čítanie potom ponúka - nech je povstalecký plán akokoľvek prešpekulovaný, stále sa nájde niečo, s čím jeho tvorcovia nepočítali, a nemôžete sa nechať ani učičíkať tým, že niektorá postava je zdanlivo príliš podstatná pre dej, aby mohla skončiť s krkom dokorán. Záver je presne taký, aký má byť - väčšina vecí sa vysvetlí, aby bola čitateľova zvedavosť uspokojená, no niečo si autor samozrejme ponechá aj na pokračovania.

    S radosťou teda konštatujem, že hoci som si počas prvých kapitol kládla otázku, čo na tom Sandersonovi všetci vidia, zvyšok knihy mi ju spoľahlivo zodpovedal. Finální říše je skvelým úvodom do série, ktorý má všetko, čo čitateľ od fantasy požaduje - sympatické postavy, tajomstvá, dobrodružstvo, napätie, úsmevné dialógy a aj trochu tej romantiky - nenásilnej a uveriteľnej. A viete ako - keď už mňa neodradí romantika, tak to musí byť fakt dobre napísané!

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka