Stratená polovica - z rodiny cudzincami


     Rodina nie je auto, tú si nevyberiete a nemôžete ju ani vymeniť za inú keď vám začnú škrípať prevody. Alebo žeby predsa? Americká autorka Brit Bennett sa vo svojej knihe Stratená polovica zaoberá práve túžbou odseknúť svoje korene motorovkou (rýchlo a čisto) a začať nový život bez ohľadu na pôvod a minulosť. Viem, na jeseň sa mnohí čitatelia preorientovávajú na strašidelnejšie témy, no ja musím byť samozrejme úplne opačná, horory čítať celý rok a potom takto dekorovať javorovými listami spoločenský román. No nič, poďme k veci.

    Desiree a Stella Vignesové vyrastajú v dedinke Mallard, čo je taká osada bielych farebných. Jej obyvatelia majú černošský pôvod, ale sústredeným výberom partnerov majú už po niekoľko generácií belošský vzhľad. Dvojčatá Vignesové majú o svojej budúcnosti iné predstavy než ju stráviť praním špinavého prádla a umývaním záchodov zámožnejších ľudí, preto jedného dňa využijú príležitosť a utečú do New Orleansu. Hoci boli celý život nerozlučné, tu sa ich cesty rozídu. Stella, ktorá vždy predstavovala tú tichšiu a racionálnejšiu polovicu, opustí sestru a začne úplne nový život, predstierajúc, že je beloška. Desiree sa po mnohých rokoch do Mallardu vracia, s modrinami od tyranského čierneho manžela a dcérkou, ktorá by farbou pleti zatienila aj Snehulienkine vlasy. Ani dlhé roky však nedokážu vymazať jej spomienky na sestru, ktorá sa rozhodla stať niekým iným. 

    Stratená polovica je jednou z tých fascinujúcich kníh, v ktorých predstavuje rozbitý tanier vrchol akcie (a to ani nie je rozbitý o niečiu hlavu) a pritom je ťažké ju odložiť. Príbeh ma vtiahol už od prvých strán, na ktorých sa hovorí o škandalóznom návrate Desiree do svojej domoviny a zároveň sa spomína na jej ešte škandalóznejší útek spolu so sestrou. Pre celú knihu je charakteristické prelínanie prítomnosti s minulosťou, ktorá sa vynára formou spomienok, ale Brit Bennet patrí k autorom, ktorí dokážu skákať z jednej dejovej línie do druhej celkom elegantne, a nie výskokmi popŕhlenej kozy, z ktorých zostane čitateľova pozornosť pomotaná ako slúchadlá vo vačku (pre mladšie ročníky - áno, kedysi sme museli mať slúchadlá k telefónu pripojené káblom. To bolo ale až potom, čo sme museli mať káblom pripojený k stene celý telefón). Dej neplynie lineárne, raz sa vráti do minulosti, potom poskočí o niekoľko rokov dopredu, ale aj vďaka tomu si môže čitateľ vychutnať komplexnejší a "multifokálny" pohľad na život niekoľkých generácií, hoci Desiree a Stella predstavujú stále stredobod diania (a to aj v momentoch, keď ich postavy postávajú v pozadí). 

    Dej sa odohráva v rámci skutočných historických udalostí, no autorka sa nesnaží dávať čitateľovi lekcie z dejepisu a skôr sa sústredí na emócie, ktoré v tých dobách dominovali v spoločnosti. Atentát na Martina Luthera Kinga Jr. a následné protesty a výtržnosti nie sú zobrazované detailne, sú spomenuté len tak medzi rečou ako príčina znepokojenia a úzkosti postáv. Brit Bennett veľmi realisticky a zároveň absurdne vykreslila aj viacstupňový rasizmus, ktorý definuje jej protagonistov - Stella by ako "černoška" (hoci sa viac podobá zubná kefka na vŕtačku než Stella na černošku) kvôli rasovej segregácii nemohla pracovať ako sekretárka, zatiaľ čo jej mama Adele sama vykazuje rasistické správanie, keď odháňa tmavšieho chlapca, ktorý sa dvorí Desiree. 

    Rola ústrednej postavy sa postupne presúva z jedného charakteru na druhý, takže čitateľ má možnosť vnímať príbeh z viacerých pohľadov (hoci nie tou klasickou formou, keď máte na začiatku kapitoly uvedené meno toho, okolo koho sa budú točiť nasledujúce strany - tu si skôr postavy plynulo odovzdávajú štafetu). Najskôr sledujeme Desiree a jej náročnú dilemu, čo ďalej so životom, strach o dcérku, ktorá je jediným dieťaťom tmavej pleti široko ďaleko, a stále aj túžbu nájsť svoju sestru. Stella v tejto časti knihy predstavuje prototyp stratenej ponožky - keď máte jednu, určite niekde musí byť aj druhá, no aj tak ste ju už roky nevideli. Keď potom príde na scénu, odvíja sa pred nami príbeh ženy, ktorá má všetko, čo si môže želať - okrem vnútorného pokoja a pocitu bezpečia. Aj ona prezentuje rasistické názory, no u nej pramenia skôr zo strachu z odhalenia než z vnútorného (hoci pomýleného) presvedčenia. Neskôr ustúpi z javiska aj Stella a dej sa sústreďuje na ďalšiu generáciu - na dcéry, z ktorých jedna nemá o svojom černošskom pôvode ani tušenia, zatiaľ čo druhá o ňom nemôže pochybovať. Ktorá z nich sa v živote dostane bližšie k pocitu šťastia?

    V Stratenej polovici hrajú veľmi dôležitú úlohu náhodné stretnutia - lebo veď priznajme si, o čom by bola kniha, hovoriaca o tom, ako sa každý vybral svojou cestou a šiel až kým nedošiel na koniec? Raz možno niekto napíše román o rozpade rodiny radikálnych introvertov, ale pre Stratenú polovicu sú vzťahy hlavnou témou, takže si to vyžiadalo aj zopár štatisticky pokrivkávajúcich zhôd okolností. Autorka si je však toho plne vedomá a špekulantsky posiela jednu z postáv študovať štatistiku, aby nám potom mohla šplechnúť do tváre, že už samotné naše narodenie je nepravdepodobné - lebo veď chudák spermia, musí vyhrať maratón, nerozbiť si pri tom hlavu a ešte aj stretnúť vajíčko v tej správnej nálade. Koniec biologického okienka, snáď viete čo som tým chcela povedať. 

    Och, a keď som už spomenula tie vzťahy, viete podľa čoho spoznám výnimočnú knihu? Že je v nej romantická linka, ktorá mi nielenže neprekáža, ale sa mi ešte aj páči! Brit Bennett to v Stratenej polovici s prehľadom dokázala. Nechcem okolo toho priveľmi kecať, skrátka len pekne a citlivo vyobrazila vzťah jednej z hrdiniek, ktorá si tak ako všetky jej rovesníčky myslela, že jej chlapec je iný ako ostatní, no na rozdiel od nich mala pravdu. 

    Stratená polovica je takou rodinnou ságou vo vreckovom balení - každé obdobie, či postavu sledujeme len chvíľu, ale aj za taký krátky okamih si o nej dokážeme vytvoriť ucelený obraz. Pre mňa to bola kniha, ktorá sa číta krátko, ale dojem zanechá na dlho. Namiesto dejových zvratov, akcie a prekvapení sa sústredí na rodinu, vzťahy a dopad našich rozhodnutí na naše okolie. Je to pokojné čítanie, ktoré však má hĺbku a myšlienku. Takže ak tiež nepotrebujete na jeseň čítať len knihy, ktoré budú na vašej koži asistovať prízemnému mrazu, pokojne po Stratenej polovici siahnite.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku