Veľký Gatsby - veľký žúr bez DiCapria

     Dvadsiate roky minulého storočia sú jedným z ikonických období, pri ktorých človek nemá núdzu o asociácie. Väčšine sa asi bude spájať s dámskou módou definovanou príťažlivými prachovkami trčiacimi z účesu pôsobiaceho, že ho neporuší ani príklepová vŕtačka, obtiahnutými šatami začínajúcimi kopou trblietok a končiacimi strapcami, alebo cigaretami nastoknutými na polmetrovej paličke, ktorá by sa v prípade núdze zrejme dala použiť aj na trepanáciu lebky. Tieto outfity vlastne vedeli pôsobivo nosiť aj páni, stačí si spomenúť na Daphne a Jozefínu. Popri zrejme prvých dvoch transvestitoch na filmovom plátne patrí k postavám vystihujúcim toto obdobie určite aj Veľký Gatsby, elegantný bojovník proti prohibícii z pera Francisa Scotta Fitzgeralda.

    Gatsbyho príbeh je jedným z tých, ktoré nie je treba priveľmi rozpitvávať. To je zrejme osud mnohých sfilmovaných diel, nehovoriac o tom, že ak sa niekde objaví Leonardo DiCaprio, je potom ťažké to ignorovať (nie preto, že by bol pre mňa taký neodolateľný, ale okrem toho že trailery na jeho filmy púšťajú aj na nedeľnej omši, je očividne jeho ksicht vďačným objektom na tvorbu vtipných obrázkov a GIFov. Práve ten, kde zdvíha pohár s drinkom som použila už asi 300x. Určite to nijak nesúvisí s tým, že by som bola osoba, čo si rada pripíja). V tomto prípade sa mu ušla príjemnejšia úloha než dať si tri kolá v ringu s nasrdeným medveďom, alebo absolvovať kurz otužilosti pre pokročilých. Jay Gastby je tajomstvom opradený majiteľ prepychového domu, využívaného na usporadúvanie honosných večierkov, pričom má celkom v paži, či sa ich zúčastní jeho brat alebo náhodný okoloidúci vyznávač Svedkov Jehovových - on totiž očakáva iba jedného hosťa, Daisy Buchananovú. S Daisy ho spája život predtým, než sa stal "Veľkým Gastbym" a dúfa, že prostredníctvom jej vzdialeného bratranca Nicka sa mu podarí infiltrovať sa aj do jej prítomnosti. 

    Vo všeobecnosti sa hlásim ku skupine, ktorá prehlasuje, že filmové spracovanie sa málokedy vyrovná knižnej predlohe. Okrem prípadov, ako je napríklad Twilight, tam je na hovno jedno aj druhé. V prípade Veľkého Gatsbyho však táto teória dostáva v mojom vnímaní tiež trochu na držku. Problémom bol pre mňa už samotný jazyk - ako som už viackrát spomínala, ja som čitateľ typu "hulvát", čiže ma veľmi nedojme predstava oceánu farby modrého medu - hlavne teda s prihliadnutím na fakt, že konzumácia medu, ktorý si vo farebnom spektre prebehol až k modrej, už silno zaváňa výplachom  žalúdka. F. S. Fitzgerald píše až lyricky opisným štýlom, vône charakterizuje prostredníctvom farieb, a hoci nepochybne dokáže doslova maľovať slovami, ak to čítam ja, je to ako hádzať perly sviniam. Aj keď ja aspoň dokážem pripustiť, že je niečo pekné, než mi to prebehne tráviacim traktom.

    Samotný Gatsbyho príbeh je podávaný zhustene a stručne - po dočítaní knihy ho vlastne dokážete zhrnúť troma vetami, ak chcete vynechať spoilery postačia aj dve rozvité, čomu zodpovedá aj rozsah knihy - je to taká jednohubka, ktorú dá umelecky zameraná duša za jeden večer. Mnoho udalostí Fitzgerald iba naznačí a ďalej sa nimi nezaoberá, a napriek tomu že vyplývajú z kontextu, ja by som sa rada dozvedela viac napríklad o opätovnom zbližovaní Gatsbyho s Daisy. V kontraste s týmto "slovným skupánstvom" sa pri iných okolnostiach zase zasekne ako socialistický výťah (aj keď teda určite s väčšou eleganciou) - jedna kapitola je venovaná výpočtu mien ľudí, ktorí síce boli častými návštevníkmi chýrnych Gatsbyho večierkov, ale inak nemajú pre dej absolútne žiadny význam, a hoci dokážem oceniť autorovu schopnosť vytvoriť si dav anonymných ľudí, každého pokrstiť a niektorých ešte aj jednou vetou opísať, povedzme, že ja nečítam v titulkoch ani hercov v hlavných úlohách, nieto ešte komparz (nie nadarmo sa výpočet hercov väčšinou končí dovetkom "a ďalší").

    V takej útlej knihe, akou je Gatsby, musí byť skutočne ťažké detailnejšie vykresliť charaktery, ale myslím, že Fitzgeraldovi sa to nejakou čiernou mágiou podarilo. Paradoxne najmenej sa čitateľ dozvie o rozprávačovi Nickovi - ten si s gráciou reportéra z Topky.sk zachováva určitú úroveň anonymity a vo svojom rozprávaní sa skôr orientuje na ostatných hrdinov. Originalitu teda autorovi určite nemožno uprieť, ešte som sa nestretla s knihou, v ktorej si rozprávač strihne len vedľajšiu úlohu, väčšinou na seba strhávajú pozornosť rovnako zúfalo ako Sklovska na plese. Tým, ako sa Nick drží v ústraní, potom o to výraznejšie pôsobí Gatsbyho snaha o zaujatie Daisy, Tomovo nafúkané grobianstvo, alebo Daisina rozmaznaná ufňukanosť - vážne, vo filme mala aspoň niečo do seba, ale v knihe sa mi nepodarilo odhaliť, čo mohol sveták ako Jay Gatsby vidieť na stvorení, ktoré rozplače aj pohľad na košele (keby boli ligotavé so zvieracím vzorom,  pochopím, ale podľa opisu išlo o decentné a elegantné kúsky). 

    Veľkého Gatsbyho bez hanby radím do svojej osobnej kategórie kníh, ktorým neupieram ich hodnotu, ale subjektívne nie sú pre mňa. Je to skôr dielo pre milovníkov veľkých slov, čitateľov, ktorí dokážu oceniť krásu takmer básnického opisného štýlu, v ktorom hrá samotný príbeh až druhé husle. Fitzgerald rozpráva o tragédii muža, ktorý uviazol vo vlastnej nostalgii, no nerobí to prvoplánovo, on príbeh len naznačí, vyšperkuje náhodnými epizódami, ozdobí niekoľkými hlbokými myšlienkami a zvyšok už nechá na čitateľovi. Od knihy rozhodne nečakajte hollywoodsku pompéznosť filmového spracovania, ale ak sa vyznačujete niektorou z vyššie uvedených vlastností, máte vysokú šancu zaradiť sa medzi Gatsbyho priaznivcov. No ak ste ako ja, že vás skôr dostane obsah než forma, radšej si pustite toho DiCapria.

    Prajem príjemné čítanie! :)