Vražda morskej panny - nikto nežil šťastne a niektorí ešte aj pomreli


     Ako decko som samozrejme frčala na rozprávkových knihách. Tie od Hansa Christiana Andersena sa však na mojom rebríčku obľúbenosti nachádzali pomerne nízko. Dobšinského či Grimmovcov som mohla čítať do omrzenia - troj a -viacnásobnehlaví draci, odseknuté ruky, hovoriace hlavy, kliatby meniace verných priateľov na kus šutra, vhodný akurát ako luxusná záhradná dekorácia, bratovraždy, sestrovraždy, otcovraždy, synovraždy, kanibalizmus - nič pre mňa nebolo neúnosné, veď stačilo za frťana živej vody alebo francúzák z pravej lásky po prvom stretnutí (myslím bozk, nie montérsky kľúč) a všetci žili šťastne, až kým nepomreli prirodzenou a bezbolestnou smrťou. Naproti tomu milý Hans Christian sa neštítil nechať princa v rukách nejakej štetky a skoncovať s úbohou morskou pannou, vystaviť nevinné káčatko krutej šikane alebo odsúdiť dieťa na smrť umrznutím. Samozrejme aj v jeho rozprávkach sa našli svetlé výnimky - napríklad taký cisár exhibicionista - ale vždy mi u neho chýbala taká tá rozprávková istota, že nakoniec bude všetko s kostolným poriadkom. Partia dánskych autorov Thomas Rydahl a dvojka A.J. Kazinski vo svojom trileri Vražda morskej panny načrtávajú vysvetlenie, prečo je mnoho Andersenových rozprávok vhodné čítať s balíkom antidepresív a fľašou becherovky. 

    Keď sa v Kodanskom kanáli nájde zohavené telo prostitútky Anny, jej zúfalstvom zlomená sestra (a kolegyňa v najstaršom zamestnaní) Molly označí ako páchateľa podivínskeho básnika Hansa Christiana Andersena, ktorý mal byť Anniným posledným zákazníkom a navyše jej služby využíval dosť neortodoxným spôsobom (ale netešte sa na sex v prestrojení za hospodárske zvieratá alebo akrobatické polohy, on bol predsa duša umelecká). Andersen okolo seba šíri takú čudácku auru, že ako dôveryhodnejšia osoba je automaticky vyhodnotená svedkyňa Molly a tak má chlapec po chlebe, najbližšie rande ho čaká na popravisku. Vďaka podpore bohatej rodiny Collinsovcov však dostane trojdňový odklad, počas ktorého môže buď nájsť dôkaz o svojej nevine, alebo si poriadne oholiť krk, aby mala sekera menší odpor. Hans Christian sa rozhodne pre prvú možnosť a začne sa pokúšať o nemožné - najskôr presvedčiť o svojej nevine Molly, a potom nájsť skutočného vraha. 

    Obsadenie reálneho a svetoznámeho rozprávkara do hlavnej úlohy chlapa obvineného z úchylnej vraždy chcelo určite riadnu dávku odvahy - zvlášť keď ide o človeka, ktorý si ako každý drsný a neohrozený muž viedol tajný denníček. Autori si však dali evidentne dosť záležať aj na príprave pred samotným písaním a namiesto toho, aby sa odvolávali na alibi poskytujúcu fikciu (alias kým nepíšem životopis, môžem si povedať že Hitler bol filantrop), našli v jeho živote "hluché" obdobie, počas ktorého nebola jeho aktivita zdokumentovaná a oni ho tak mohli využiť pre svoje spisovateľské potreby. A hoci H.Ch. Andersen s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nevyšetroval ani len vraždu ošípanej, veľa iných faktov v knihe vychádza zo skutočnosti - Andersenov pôvod, mecenášstvo Collinsovcov, neúspechy na umeleckej dráhe a samozrejme vzhľad humanoidnej volavky a komplikovaná povaha. Knižný Andersen totiž rovnako ako jeho skutočný model nebol žiadny Terminátor, ktorého skopú do lichobežníka a on si len odpľuje pár zubov a bojuje ďalej. Naopak, skôr by som povedala, že trpel Matovičovským komplexom - neustále bažil po úspechu a uznaní, nepripúšťal si možný nedostatok talentu a keď mal pocit, že sa všetko obracia proti nemu, ako pravý muž činu sa rozplakal. 

    Ale aby som nekrivdila, jeho postava prešla pekným vývojom - hoci spočiatku mi bol skrz vyššie spomenuté povahové črty dosť nesympatický a bolo mi aj vcelku jedno, čo sa s ním stane, postupne začali autori odkrývať aj pozitívnejšie stránky jeho osobnosti, ako starostlivosť, oddanosť či odhodlanie. Jeho parťáčku Molly som si naproti tomu obľúbila pomerne rýchlo - má totiž ďaleko do pudlíkovského účesu Christiny Aguilery v Lady Marmelade, je to skôr obyčajné dievča, ktoré malo smolu na blbé rozhodnutia a tak si musela na obživu namiesto rúk zarábať nižšie položeným orgánom (alebo vyššie, podľa preferencií zákazníka). 

    Vražda morskej panny je drsným trilerom v pravom zmysle slova. Násilné scény sú vykreslené naturalisticky a bez prikrášľovania - a ak si myslíte, že na poprave sťatím sa nič prikrášľovať nedá, tak vám len naznačím, že hlava odsúdeného málokedy odletela z krku s eleganciou futbalového výkopu po prvom rozmachu sekerou. Autori posielajú svojich hrdinov v ústrety nechutným úlohám, z ktorých je podrobná prehliadka mŕtvoly v dobe, keď chladiace boxy a patológia boli ďaleko za úrovňou sci-fi,  ešte jednou z tých lepších. V kontraste s biedou, špinou a chudobou potom rovnako realisticky zobrazujú aj perverznú dekadenciu vyššej vrstvy, jej znudený život a rozmaznanú nadradenosť. 

    Dej je veľmi dynamický a napínavý, ale napísaný priamočiaro a bez zbytočného zamotávania. Identitu vraha poznáme od začiatku, ale na zážitku z čítania to vôbec neuberá - čitateľ si môže vychutnať strhujúcu hru na mačku a myš, pričom niekedy ani nie je jasné, kto je lovec a kto hlodavec. Autori sú po celý čas féroví a rovnaký počet polien hádžu pod nohy hrdinom aj záporákovi - keď Andersen stúpi do hovna, vraha oserie orol a karma zostáva v rovnováhe. Pointu vrahovho konania som odhalila o niečo skôr než pátrací tím, napriek tomu som sa však do rozuzlenia nenudila, pretože aj keď už tušíte o čo ide, stále nemáte istotu ako to celé skončí a či sa Andersenovi podarí zachrániť pred popravou - lebo nemôžete vedieť, v ktorom momente sa autori rozhodli výrazne odkloniť od reálií a či ho namiesto pádu z postele (no dobre, na ten nezomrel, ale bol to prvý klinec do rakvy) nenechajú zomrieť pod sekerou kata. 

    Nenápadné aj nápadnejšie narážky na Andersenove rozprávky boli veľmi milým detailom knihy, ktorá inak nie je milá ani čítaná odzadu. Podobnosť celého deja s jednou z nich by mi však unikla, keby mi to autori v závere nepredostreli na zlatom podnose - typický prípad, keď pre vagón nevidíte vlak. Vražda morskej panny síce nie je klasickým exemplárom prerozprávania notoricky známeho príbehu, o to viac sa mi však páči, ako sa to autorom podarilo napasovať tak, že niektorí pozornejší čitatelia si možno zhodu všimnú hneď, iným - ako mne - to bude treba vysvetliť, ale myslím že spokojné budú obe strany. 

    Vražda morskej panny je naozaj originálnym a neobyčajným trilerom. Má čo ponúknuť fanúšikom severského krimi aj klasických detektívok, dej je napívaný a prepracovaný, postavy realistické a bez filtrového idealizovania. Drsné scény sú naozaj drsné, autori sa nevyhýbali ani týraniu detí, takže predstavivosť a empatia dostane riadny záhul. V závere je všetko vysvetlené a objasnené aj bez znásilňovania deja štyridsiatym piatym pokusom o šokujúci zvrat, a úplný koniec knihy je...no, povedzme si, že život nie je rozprávka ani dnes a v tých dobách mal do nej ešte ďalej. Veď uvidíte.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku