Plážová chatka - prípad zavraždeného humoru


     S knižnými žánrami je to ako s ingredienciami pri varení - niečo spolu môžete miešať, niečo by nemuselo dopadnúť dobre. Keby ľudia neskúšali zdanlivo nemožné kombinácie, svetlo sveta by nikdy neuzrela pizza Hawai (to by zase až taká škoda nebola) alebo sci-fi komédia (to by škoda bola, nechcela by som žiť vo svete kde nemôžem na čokoľvek odpovedať 42). Miešať mŕtve telá s vtipnými scénkami je trochu ako variť zeleninovú polievku s jahodami, ale nepopieram, že ak sa toho chopí schopná osoba, výsledok môže pozitívne prekvapiť. Alebo môže vzniknúť blivajz, nad ktorým by aj záchod ohrnul nos, keď ho ním budete chcieť nakŕmiť. 

    Prvá časť krimi série Vraždy vo Falsterbo od spisovateľskej dvojice Christiny Olséni a Mickeho Hansena nesie letný idylický názov Plážová chatka. Štvorica dôchodcov začína deň priateľským golfovým zápasom. Pátranie po zle odpálenej loptičke ich však privedie k nálezu mŕtvoly predsedu golfového klubu. Skupinka geriatrických Sherlockov automaticky dospeje k záveru, že predsedov život ukončilo nešťastné umiestnenie jeho lebky do trajektórie letu loptičky, a tak im nenapadne nič lepšie, než naložiť telo do golfového vozíka, odfrčať s ním do jeho kancelárie a zahladiť stopy - čo v ich ponímaní znamená, že nápadnejší by bol len neónový pútač s farebnými šípkami ukazujúcimi na telo. Samozrejme sa prípadu čoskoro ujme polícia v zastúpení relatívne schopnej Lisy a definitívne neschopného Martena, čo povedie k niekoľkým absurdným situáciám.

    S humorom je to ako s veľkou potrebou - nasilu to nejde. Christina Olséni a Micke Hansen sa však zásobili všetkými možnými preháňadlami od slivkovej šťavy po Gutalax a veselo tlačili...na pílu. Dej plážovej chatky tak často pripomína opitého vodiča na diaľničnom obchvate - odbieha nezmyselnými a zbytočnými smermi. Samotný obsah anotácie sa po dočítaní knihy ukáže ako irelevantné šaškovanie - autori možno pôvodne zamýšľali vystavať zápletku na scéne s dôchodcami voziacimi po golfovom ihrisku mŕtve telo , ale kým sa cez tú zmeť rádoby komediálnych odbočiek dopracovali k rozuzleniu, buď na to zabudli, alebo sami nevedeli čo s tým. Celkový komediálny nádych knihy by strčila do vačku aj telenovela s Nataliou Oreiro. Priznávam - párkrát som sa pousmiala, no skôr to bolo od úľavy, že po desiatich nasilu vtipných výjavoch na úrovni druhého stupňa základnej školy, sa Christine a Mickemu podarilo aspoň priblížiť k niečomu úsmevnému. Samozrejme - humor je veľmi subjektívna vec a každému príde vtipné niečo iné, ale verte mi, ja sa dokážem zasmiať aj na dráhe robotického vysávača viac než na tejto knihe. 

    Práca s postavami autorom tiež veľmi nevyšla. Je ich tam ako Igorov v parlamente - zbytočne veľa. Takmer každý pozná každého, ale okrem rodinnej spriaznenosti sa ani v jednom prípade nedozvieme, ako na seba jednotlivé charaktery narazili. Takže potom môžeme sledovať, ako nechá policajtka svoju dcéru u kamošky strýka svojho kolegu. Pritom je vykreslená ako starostlivá matka, nie ako typ čo zavesí decko na náhodného okoloidúceho so slovami "Tu máš, chvíľu mi to podrž!". Bola by som ochotná uveriť, že v malom mestečku pri pláži jednoducho každý pozná každého, ale v tom prípade to mohli autori aspoň trochu osvetliť pre prípad, že knihu bude čítať aj niekto, kto prechádza okolo susedových dverí so slzákom vo vrecku (to teraz nepíšem o sebe, ja mám šťastie na susedov čo pečú koláče a nosia hrozno). Nemožno to ani ospravedlniť tým, že v kriminálnych knihách musí byť množstvo ľudí, aby bolo koho upodozrievať - tieň podozrenia totiž padá na vymedzený okruh osôb a ostatní len tak kľučkujú okolo. 

    O niektorých ľuďoch sa hovorí, že keby padli z výšky svojho ega na výšku svojho IQ, buď by sa dolámali, alebo zabili. O vyšetrovateľovi Martenovi sa nedá povedať ani jedno, on by padal z takej výšky, že by cestou zhorel v atmosfére. Jeho parťáčka Lisa je zase vymodelovaná nevýrazne, síce na rozdiel od svojho kolegu nemá v hlave viac pilín než mozgovej hmoty, ale v deji figuruje len ako tá, čo sa snaží vyšetriť vraždu a občas si niekam vyjde s kamoškami alebo dcérou, aby predsa len dostala aj nejaký ten ľudský rozmer. No a ostatní...väčšinu z nich najlepšie vystihuje konštatovanie, že keby ich nebolo, vlastne by sa nič nestalo. 

    Už som ofrflala humor aj postavy, poďme sa pozrieť na to, či teda stojí za niečo aspoň kriminálna zápletka. Obávam sa, že aj v tomto prípade si Olséni a Hansen nabrali na plecia niečo, na čo by potrebovali prívesný vozík. Počas čítania je vidno snahu o zamotanie prípadu a zapojenie viacerých aktérov, ale na to, aby bol čitateľ napätý a šokovaný, by tomu bolo treba venovať omnoho viac pozornosti. Osobne nie som zástancom prehnane prekombinovaných detektívok, ktoré na konci takmer nedávajú zmysel na úkor bombastického vyvrcholenia, no v prípade Plážovej chatky je rozuzlenie hlavného problému príliš triviálne, a ďalšie otázky, ktoré vyplynuli z deja sú zodpovedané buď odfláknuto (bude to tento a hotovo, poďme ďalej), alebo vôbec (neviem prečo sme to tam vlastne dali, poďme ďalej). 

    Pre mňa je Plážová chatka jednou z najslabších kníh tohto roka. Na to, že autori prekročili magickú hranicu 400 strán, je dej ako také tričko od číňana - v podstate jednoduchý, ale prezdobený množstvom postáv, z ktorej takmer žiadna nemá šancu čitateľa viac zaujať, zbytočnými dialógmi, nesúvisiacimi s príbehom, a scénami, ktorých jedinou úlohou bolo pobaviť, no väčšinou zostalo len pri snahe. Neverila som, že to niekedy poviem, ale zlatý Štvrtkový klub detektívov, oproti Plážovej chatke je to priam majstrovské dielo. No každá kniha si nájde svojho čitateľa a táto určite nie je výnimkou - len ju nemôžete brať ako kriminálku, pri ktorej budete stránky otáčať tak rýchlo, že vám takmer odfúkne kožu z tváre, a ani ako vydarenú komédiu, ale iba ako takú priemernú oddychovku, ktorú zvládne aj pacient po lobotómii (tým nechcem povedať že je to čítanie pre idiotov, ale že sa na to naozaj netreba sústrediť). 

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku

Sto rokov samoty - o rodine, v ktorej bol každý sám, hoci boli spolu

Muži, ktorí nenávidia ženy - kým prišiel Fitzek, bol tu Larsson